Skúsme sa pozrieť do nedávnej histórie, ako to bolo úplne na začiatku, keď ešte len Covid na Slovensku začal. Na čo ste museli zareagovať okamžite?
Jedna z prvých vecí bola komunikácia so žiakmi a s rodičmi, pani učiteľky začali posielať jednosmerné úlohy, čo nebolo celkom dobré. Priznám sa, a to asi všade tak bolo, neboli sme pripravení posielať úlohy také, kde je žiak aktívny. Posielali sa nové učivá, ktoré museli učiť aj rodičia. To bolo, ale na začiatku. Nerobilo sa ľahko. Materiály žiakom pani učiteľky posielali v priebehu celého dňa, niekedy aj večer a aj v noci. Postupne sme sa všetko naučili a pripravovali sme úlohy na ráno, aby bol v tom systém.
Mávali ste porady, alebo nejaké podporné stretnutia s učiteľmi, kde ste sa vzájomne povzbudzovali?
Na začiatku sme si to nejako nevšímali a pracovali sme, ako sme vedeli. Cítil som samozrejme veľkú nervozitu, veru aj nevôľu, ale postupom času sme všetci pochopili, že nové veci sú pre naše dobro a, že nás posúvajú ďalej. Nejako zvláštne sme to nepreberali, ale po prvej vlne, keď sme prišli nakrátko do školy, tak som sa pani učiteliek pýtal aj na moju činnosť počas dištančného vzdelávania. Vraveli, že občas to bolo chaotické, no priznám sa, že ani ja som nepadol učený z neba. Treba povedať, že niekto to zvládol lepšie, niekto horšie. Učili sme sa „za jazdy“ no robili sme najlepšie ako sme vedeli a vieme.
Vyučovanie prešlo do dištančnej formy. Sú vôbec učitelia na takúto situáciu pripravení?
Myslím si, že po tom roku sa veci veľmi pohli smerom k dobrému. Učitelia pochopili, že sa dá vzdelávať aj dištančne a dokonca, že je to podstatne efektívnejšie v porovnaní s klasicky nudnou prezentáciou učiva. To podstatné sa dá dištančne povedať veľmi jasne a stručne. Začali sme používať produkty Google, kde máme vytvorené triedy, prostredníctvom ktorých vieme takto efektívne pracovať, vieme posielať žiakom materiál, z ktorých čerpajú pri vypracovaní zadaných úloh, úlohy sú terminované, plánované, čo je pre učiteľa výhodné. Takto sa za kratučký čas dieťa naučí oveľa viac, ako keby sedelo na hodine. Samozrejme mnohí by oponovali, no ja som o tom presvedčený.
Boli ste si navzájom inšpiráciou, ako by asi hodiny mohli prebiehať?
Vyzval som kolegyne nech uvedú prípady dobrej, ale aj zlej praxe o čom sme sa porozprávali. Čo nešlo, v čom bol problém. Toto som zisťoval aj prostredníctvom dotazníka medzi žiakmi a rodičmi. Myslím si, že sme si porozumeli a ide nám to spolu dobre. Dokonca aj mesto Žilina, odbor školstva, mal v pláne usporiadať konferenciu, na ktorej by sme si vymenili tieto poznatky z praxe. Konferencia sa zatiaľ nemohla uskutočniť. V našej škole sme nabehli na platformu zoom, na ktorej sme sa stretávali a stretávame s kolegyňami online a všetko potrebné preberieme, čo tiež do veľkej miery šetrí čas a je to praktické.
Ako to bolo s deťmi po návrate do školy, zmenili sa v niečom?
Vnímam to tak, že deti sú aktívnejšie, viac sa pýtajú, viac komunikujú. Samé vedia pomenovať, čomu nerozumejú, to čo potrebujú vysvetliť. Preto sa na to pozerám pozitívne. Prinieslo to niečo, k čomu sme sa nemohli predtým dostať. Učivo sa muselo trošku skresať a tak sa zameriavame na to podstatné.
Určite ste sa potykali s tým, že bolo potrebné denne dezinfikovať priestory, nosiť rúška, skrátka tá situácia si vyžadovala a vyžaduje aj materiálne zabezpečenie. Pomohlo mesto?
Jednoznačne áno, pomohli nám. Šili sa rúška a aj naše pani učiteľky boli pomáhať. S distribúciou a vlastne s ničím nebol problém. Každý dostal, čo potreboval. Nechýbala dezinfekcia, rúška, kto chcel dostal štít. Z môjho pohľadu to prebehlo veľmi dobre.
Bolo aj niečo, čo ste si museli zabezpečiť sami?
Vďaka projektu Inschool 2 sme získali nejaké financie, ktoré slúžili aj na protipandemické opatrenia, a tak sme si zakúpili po vlastnej linke 4 ozonizéry, ktoré slúžia na dezinfekciu vzduchu. Používali sme ich v triedach, kde sa deti striedajú. Napríklad v počítačovej triede. Tie budeme používať aj naďalej.
Ako na tieto zmeny reagovali rodičia?
Väčšina rodičov fajn. Pochopili, že vzdelávanie je náročné. Tiež museli pracovať homeoffice a popri tom dohliadať na vzdelávanie detí. Stretol som sa aj s takými, čo si sami postavili pred seba problém a jeho riešenie požadovali od nás. Našťastie ich bolo veľmi málo.
Aké máte pokyny teraz? Čo všetko ste museli pripraviť na to, aby mohol začať ďalší školský rok?
Prebehol som si pokyny od pána ministra a držíme sa farieb semafóru. Na prípadné otázky nám život prinesie odpovede a všetko vysvetlí. Chápem, že učitelia potrebujú presné pokyny, sú na to totiž zvyknutí. Učitelia musia byť pripravení aj na dištančnú formu vzdelávania. Som za to, aby pokračovali aspoň v zadávaní úloh na hodinách takouto elektronickou formou, pretože na koniec hodiny sa od toho odbremenení. Takýmto spôsobom deti dostanú úlohy aj choré, alebo v karanténe. Na takého hybridné vzdelávanie sme pripravení a tým pádom sme schopní zabezpečiť vzdelávanie pre všetkých.
Ako bude fungovať školská jedáleň ako napríklad školský klub detí?
Urobili sme mierne obmedzenia. Pripravili sme tzv. šachovnicové stravovanie. Rozdelili sme jedáleň na dve polovice a stravovanie sme podelili podľa času. V školský klube máme dve zberné triedy, nech sa v rámci našich možností deti miešajú, čo najmenej.
Už sa cítite na situáciu viac pripravení?
Myslím si, že áno, že je to lepšie. Hovorili sme s kolegami aj o jednotnom spôsobe hlásenia príslušným orgánom prípadov pozitivity, aby sme to robili jednotne.
Čo by ste ako riaditeľ školy ale aj ako učiteľ ocenili od štátu, čo sa podľa vás malo urobiť inak?
Ocenil by som razantnú redukciu učiva. Komunikoval som o tom aj s pánom ministrom. V prípade dištančného vzdelávania by sa ľahšie dýchalo. Školám by pomohla aj lepšia technika a jej správne používanie. Čiastočne nám štát pomohol, ale pomoci by sa určite určite zišlo ešte viac.
Ste riaditeľom školy od roku 2009 dá sa povedať, že obdobie pandémie bolo pre vás tým najťažším?
Paradoxne ani nie. Mal som totiž obdobie, keby sme mali u nás kolegyňu tzv. manipulátora a poviem vám toto robí väčšie peklo. Ale je pravda, že stres je plíživá vec a samozrejme vám to zalezie pod kožu. Bolo to teda náročné, snažili sme sa si pomáhať, keď niekto niečo nevedel, alebo mal z niečoho strach. Takže to dopadlo a verím že aj teraz dopadne dobre.
