Vaše vysokoškolské štúdium sa začalo trochu rozpačito, no nakoniec pre vás veľmi úspešne. Hlásili ste sa na určitý odbor, ale nastúpili ste na iný, ktorý ste si nevybrali. Ako je toto možné?
Bola to výnimočná situácia, na ktorú som nebol pripravený a ani nikto z tých, komu sa to stalo.
Vďaka ĽŠU som bol dobre pripravený a následne prijatý na štúdium ilustrácie a voľnej grafiky na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. V tom čase som inklinoval k práci významných výtvarníkov, ako Albín Brunovský, Vlado Gažovič, Vincent Hložník... Problém nastal v septembri, kde nás viacerých bez výhrady presunuli na odbor úžitkovej grafiky a kresleného filmu, ktorý viedol profesor Jozef Chovan. Stalo sa to preto, lebo v tom čase ministerstvo školstva pripravilo výnimku a uprednostnilo talentovaných študentov z vtedajšej Juhoslávie. Zámerom bolo vychovať ilustrátorov pre našich krajanov, dolnozemských Slovákov. Začal som študovať odbor, ktorý mi nesedel a bol som sklamaný. Trochu neskôr, vďaka spolužiakom, som sa aklimatizoval a začal sa naplno venovať štúdiu.
Pri upratovaní spomienok som si uvedomil, že sme na škole nemali veľa predmetov. Najdôležitejšia bola prax a samotná ateliérová činnosť pod vedením profesora Chovana. Doplňujúcimi odbornými pedagógmi boli filmár a vtipný človek Viktor Kubal a Jozef Malovec. Ku koncu môjho štúdia bol veľký záujem o animátorov kreslených filmov. Po promóciách nám ponúkli zmluvy zo Slovenskej televízie, na základe ktorých sme mali tvoriť filmy pre deti. Predstava bola – na každý večer jeden animovaný film. Bolo to ťažko predstaviteľné.
Vysokoškolské štúdium som absolvoval v období normalizácie, teda medzi rokmi 1968 – 1975. Boli sme zaujatí prácou. Myslím, že sme v rámci školy zohrali s mojim spolužiakmi významnú rolu v kvalite výsledkov štúdia. Vedúci iných oddelení odporúčali svojim študentom, aby sa prišli pozrieť na výstavu našich prác, do našich ateliérov.
Už počas štúdia som začal pracovať pre výstavné aktivity pre podniky zahraničného obchodu Incheba, Agrokomplex – riešili sme komerčné, veľké výstavy formou pracovných modelov a grafickej dokumentácie. Neskôr aj do zahraničia. Vtedy som sa začal sústreďovať na prácu, s ktorou som ostal v spojení až dodnes.
Keď ste sa po štúdiu vrátili do Žiliny, tak ste boli v slobodnom povolaní a venovali ste sa grafike?
Áno, venoval som sa úžitkovej grafike. Začal som pracovať pre Považskú galériu umenia a iné kultúrne inštitúcie v Žilinskom regióne a v Bratislave. Spolupracoval som najmä so spolužiakmi zo školy. Všimol si nás nestor plagátu Ján Rajlich, iniciátor a dlhoročný predseda organizačného výboru Medzinárodného bienále grafického dizajnu Brno. Publikoval o nás v zahraničí v renomovaných časopisoch a my sme sa naraz objavili v japonskom časopise IDEI alebo Gebraus Graphic v Nemecku. Boli sme mladí výtvarníci, všetko sme mali pred sebou. Mali sme veľa energie, ničoho sa nebáli. Boli sme žiadaní v zahraničí, kde sme začali aj vystavovať, dokonca sme sa ako legendárna skupina grafikov – Choma, Dóka, Longauer, Mydlo, Rostka stali maturitnou otázkou.
Tvorili sme spoločenské a kultúrne plagáty. Tlačili sme si ich pre seba a kamarátov. Našou ideou bolo, aby si ich mladí ľudia a študenti mohli získať za pár korún, aby boli obklopení súčasným umením za lacný peniaz. Aj táto skúsenosť mi pomohla neskôr robiť väčšie projekty v rámci dizajnu a architektúry.
Väčšina začínajúcich umelcov má ťažký chlebíček. Ako to bolo v tom čase u vás?
Môj prvý ateliér, od roku 1976, bol na ulici Kálov, pre Žilinčanov, známom Vykopalovom ateliérovom dome so secesnou mozaikou podľa Alfonsa Muchu. Ateliér mal špičkové parametre. Bol postavený podľa predpisov, dokonalý, orientovaný na sever. Našiel som tam zabudnuté fotografické potreby, pult na retušovanie a staré rámy. Bola tam zima a pekný priestor sa nedal vykúriť. O umelcoch sa všeobecne vedelo, akými problémami prechádzajú. Aj ja som sa dostal do romantickej predstavy začínajúceho „umelca“.
Žil som tam 5 rokov. Raz sme boli na zahraničnej ceste s inými výtvarníkmi. Po návrate som sa dozvedel, že dom aj s ateliérom je predaný vtedy známej spoločnosti, ktorá tam mala zriadiť administratívu. Pustili sa do rekonštrukcie a negatívy na sklených doskách po fotografovi Jánovi Vykopalovi skončili na smetisku. Veľa ľudí mi vyčítalo, že som tomu nezabránil. Bol som z toho veľmi nešťastný a doteraz mám úzkosť, keď si na to spomeniem. Zachránil som pár dosiek, ale až potom som zistil, že niektoré sa predsa len podarilo v zachovať a sú v múzeu. Ostalo mi pár veľkoplošných fotografií, ktoré som ošetril a opatrujem ich. Možno ich niekedy vystavím, predpokladám, že v Rosenfeldovom paláci, alebo ich ponúknem do opatery relevantnej inštitúcie.
Neskôr som začal pracovné priestory opäť hľadať a hlavne striedať. Potreboval som sa ukotviť. Podarilo sa mi kúpiť malý pltnícky domček na Hruštinách 11, kde som opravil dom a pristavil ateliér v záhrade. Po osemdesiatom deviatom roku, som rozšíril portfólio tvorivých možnosti. Súčasťou práce sa stala sieťotlačová dielňa. Ani tento priestor nevydržal. Postavili tam Vodné dielo a ateliér ostal pod vodou. Do dnes mám pred očami buldozér ktorý dômyselne rúca môj dom s ateliérom.
Momentálne mám pracovný priestore dielňach Bábkového divadla Žilina, ktoré sú miestom s jedinečnou atmosférou. Vznikajú tu náročné objekty pre muzeálne inštalácie a divadlá .
Spolupráca s divadlami bola významnou etapou vašej práce, vytvárali ste scény do inscenácií, ale nielen to.
Spolupráce s divadlami sa začali ešte v období po skončení školy. Hľadal som sa a bola to pre mňa veľká výzva. Musel som sa naučiť chápať nové veci iným spôsobom. Je pravdou, že sme sa v minulom režime naučili obchádzať pointy a obsahy a dávali sme prednosť forme a spôsobu. Ale divadlo ma vrátilo naspäť. Musel som pracovať najmä s obsahom a formu tomu podriadiť. Tá jednoznačnosť bola pre mňa náročná a nová.
Začalo to v divadle Maják. Veľmi úzko som spolupracoval s architektami Lajom Kupkovičom a Igorom Eichlerom. Principál divadla Maják pán Rosický nám dal príležitosť vymyslieť a vyrobiť scénografiu, a tak byť súčasťou zázračného vzťahu s mladými divadelníkmi. Bolo to tvorivé obdobie. Mal som tam prvú výstavu divadelných plagátov po skončení školy. Spolu s Robom Brunom. Výstavu otvoril Jiří Suchý, ktorý bol veľký priateľ divadla Maják.
Na spoluprácu so Slovenským komorným divadlom v Martine ma prizval scénograf Jozef Ciller. Práve on ma nastavil k inému chápaniu grafického dizajnu v divadelnom priestore. S dramaturgom Martinom Porubjakom, Romanom Polákom, Petrovickým som aktívne spolupracoval na bulletinoch, katalógoch a plagátoch.
Neskôr, keď som sám učil, snažil som sa študentom vysvetliť, ako môže byť pre nich dôležité prejsť divadelným prostredím. Naučiť sa spolupracovať v tíme, v rôznych profesiách. Vyvinúť spoločné úsilie pre často nejasne stanovené ciele.
Približne v tom čase som začal navrhovať a realizovať informačné systémy do architektúry. Napríklad do Bábkového divadla v Žiline, Divadla Andreja Bagara v Nitre, Komorného divadla v Martine, Domu umenia Fatra... Až teraz si uvedomujem, akou dlhou a bohatou cestou s divadlom som prešiel.
Po tom, ako sa na Slovensku začalo súkromne podnikať, ste nezaváhali a naplno ste sa začali venovať grafickému dizajnu. Aké boli začiatky v tomto, u nás vtedy novom odvetví?
Mňa to vystrelilo. Práca grafika v tom čase bola veľmi žiadaná. Ľudia, inštitúcie a vznikajúce firmy objavovali a potrebovali marketing. Cítili sme sa byť na nové výzvy pripravení. Ale dlho to netrvalo. Marketing ma prestal rýchlo zaujímať, chcel som ostať len dizajnérom. Musel som sa naučiť kľučkovať v nových vzťahoch a medzi rôznymi záujmami... Nechcel by som to skúsiť znova. Bolo zo zložité, ale prežil som to a ostal dizajnérom.
Medzi moje prvé komerčné, najdôležitejšie realizácie patrila Prvá komunálna banka v Žiline. Pracoval som pre nich asi 8 rokov. Pre takúto prácu bolo potrebné mať „buldočiu“ povahu. Ešte dodnes nechápem, ako som viac menej zvládol – komplexné riešenie novovznikajúcej inštitúcie v bankovom sektore na Slovensku. Pocitu zodpovednosti a obavy som sa vtedy zbavoval dlho. Aj keď som bol obklopený tými najlepšími ľuďmi, vďaka ktorým som mohol robiť náročné projekty. Takým „buldočím“ spôsobom som pokračoval naďalej – vlastne až doteraz.
Z ďalších prác vo verejnom priestore v rámci Žiliny som do priestorov ŠKO Žilina vyrobil sieťotlače s motívmi ženských postáv z fasády Domu umenia Fatra alebo pre obchodné centrum Mirage interiérovú fontánu s 10–metrovou ihlou, ktorá je momentálne, bohužiaľ, bez vody.
Od práce na vizuálnej identite firiem ste potom prešli k priestorovým riešeniam?
Nikdy som túto časť mojej práce neopustil. Od už spomínanej Incheby okolo roku 1980, kde som vytvoril pre trust podnikov Slovchémiu odvážnu expozíciu vo veľkopriestorovom pavilóne. Bola celá čierna. Podarilo sa mi to ideologicky obhájiť. Neviem ako. Veľmi dobre vyzerala. Pracoval som významne aj pre Agrokomplex Nitra a ďalšie komerčné výstavy, ako Coneco – predtým žilinský Sympomech.
Socializmus sa identifikoval so šedou farbou. Mestá a mestečká pôsobili šedivo. Dodať farbu a svetlo mestám sa stalo veľkou výzvou. Grafika vo verejnom priestore začala zaujímať architektov a výtvarníkov. Veľkoplošnú a priestorovú grafiku, znaky, symboly, písmo sme chceli navrhovať nielen na letiskách a železničných staniciach. Intervencia svetla a farby do mestskej architektúry bolo to najpríťažlivejšie, čím som prechádzal.
Moja práca na stálych expozíciách v múzeách a galériách sa začala ešte v roku 1975 pre etnografický ústav SNM v Martine. V roku 1997 som nadviazal bližšiu spoluprácu s priateľom, architektom Dušanom Voštenákom v Oravskej galérii. Určite by som spomenul vytvorenie stálej expozície pre Múzeum mincí a medailí v Kremnici s názvom Rub a líc peňazí v roku 2004, za ktorú sme dostali ocenenie CE–ZA–AR v kategórii Interiér. Veľkými realizáciami boli v rokoch 2006 – 2011 stále expozície pre Slovenské národné múzeum v Bratislave – Biodiverzita sveta, Slovenska , a Paleontológia. V poslednom čase výstavy pre mestské múzeum v Bratislave.
S výtvarno–priestorovými riešeniami expozícií ste sa prezentovali aj v zahraničí. Kde všade?
Najvýznamnejšie práce v zahraničí som realizoval pre Literárne a informačné centrum. V roku 2010 som navrhol expozíciu na Bologna Children's Book Fair. Slovensko bolo Čestný hosť jednej z najdôležitejších výstav detskej knihy na svete. Výstavu osobne navštívil spisovateľ Umberto Eco, ktorý nám vyslovil mimoriadne uznanie. Spolupráca pokračovala v Budapešti, v Prahe a vyvrcholila v Paríži na Paris Livre 2019. Bola to posledná z veľkých výstav, ktoré som realizoval. Stala sa významná svojím jednoznačným charakterom, súčasnými technológiami a animáciami. Bola viackrát ocenená – Národná cena za Dizajn, Cena Tatrabanky. Výstavu ocenila aj francúzska odborná verejnosť, čo vyjadrila pri príležitosti odovzdania Štátneho vyznamenania Rytierka Rádu umenia a literatúry pani Miroslave Vallovej, riaditeľke LIC v Bratislave.
Aj momentálne pripravujete nejakú výstavu?
Posledných 5 rokov robím každú výstavu ako poslednú. Pred pár dňami som ukončil pravdepodobne naozaj poslednú. Pre SNG som navrhol s kolegom Martinom Kubinom výstavu výtvarného umenia na Zvolenskom zámku. Pripravovalo ju päť kurátoriek zbierok. Tie však v procese prípravy pre nesúhlas so spôsobmi práce súčasného vedenia SNG podali výpovede. Považoval som za dôležité vyjadriť im solidaritu a prípravu na výstavu sme tiež ukončili... No a tak to vyzerá, že práve toto bola moja posledná väčšia práca.
Žilinčania vás v aktuálne môžu často stretnúť v Rosenfeldovom paláci. Čo je tu gro vašej práce?
Je to úžasná skúsenosť, lebo mi to umožňuje dotýkať sa súčasného umenia a zároveň si plním pôvodnú dramaturgickú koncepciu, v ktorej som sľúbil, že budem sa snažiť vytvárať priestor pre začínajúcich umelcov. Snažím sa im vytvoriť možnosť prezentovať sa. Rosenfeldov palác má na to veľmi dobré podmienky a ďakujeme mestu, že ho na takýto účel môžeme využívať. Nemáme veľa peňazí, ale žijeme.
Zodpovedám za výtvarné podujatia, ktoré tu organizujeme, to znamená 5 – 6 výstav do roka. Zostavujem program podľa voľnejšieho dramaturgického plánu. Počítam s možnosťou variability a flexibility. Je pre mňa dôležité prezentovať súčasné umenie a snažiť sa o to, aby zdôrazňovalo význam umenia. Nenaučili sme sa dostatočne vnímať umenie cez jeho význam a zmysel. Ostali sme iba pri samotnom videní a uvidení. A to je niekedy málo. Ani súčasné ministerstvo kultúry nepomáha situácii. Účelovo osočuje autorov a ich diela bez potreby pochopenia. Nepovie, že súčasné umenie nemusí byť len príjemné. Tak, ako pravda býva nemilosrdná a nepríjemná. Ostávame v pokryteckom móde, ktorý vnucuje predstavy svojejj exekutívy, ktorá sa pri tom správa ako vnucujúce sa rozmaznané decko.
Súčasné umenie je úžasná, fantastická prehliadka možností poznania, pravdy, života, radostí, krásy... A rovnako ich protikladov – neznámych a škaredých vecí, klamstva, smrti, smútku...
Momentálne pripravujeme výstavu, ktorá bude otvorená začiatkom júna – VAL – Alex Mlynárčik, Lajo Kupkovič, Viera Mecková. Na jeseň uvedieme Výtvarné spektrum – prehliadku neprofesionálneho výtvarného umenia, ktorú organizuje Národné osvetové a centrum v našich priestoroch a v Novej Synagóge. Už dnes pripravujeme viacero projektov pre rok 2026.
Keď som začínal v Rosenfeldovom paláci v roku 2016 pracovať, myslel som si, že budem mať dosť času na výskumnú prácu. Potrebovali by sme vymyslieť a zabezpečiť opakujúcu sa tematickú výstavu, ktorá by nám bola blízka a v dlhšom časovom úseku reflektovala konkrétnu, aktuálnu časť spektra výtvarného umenia.
Na záver – možno sa mi podarí uskutočniť aj moju samostatnú výstavu. Uvidíme.
