Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

1. október 2020 | Arnold
| 11°C

Spravodajstvo

ROZHOVOR - Stano Lajda: Dostali sme sa do doby, keď začínajú šokovať umelci

Maliar Stano Lajda odkryl prostredníctvom výstavy Lajdoviny svoju trinástu komnatu. Úlohou karikatúry by podľa neho nemalo byť človeka zosmiešniť, ale umocniť jeho charakteristické črty.

14.08.2020 | 10:19

V žilinskej SOHO miniGallery je nainštalovaná výstava karikatúr pod názvom LAJDOVINY. Mohli by ste nám priblížiť tento názov, čo predstavuje a ako vznikol?

Pôvodný názov mal byť Trinásta komnata, pretože som ešte nikdy nevystavoval svoje karikatúry a veľmi málo ľudí tuší, že popri inej výtvarnej tvorbe sa sporadicky venujem i tejto zaujímavej oblasti. Môj priateľ – duša výstavy, známy výmyselník, jazzman telom a dušou, fotograf a najmä originál Ivan „Kelly“ Köhler, ju nazval tým druhým názvom. Asi myslel Lajdove blboviny. To on ma dokopal k tejto výstave. Je autorom nového dizajnu galérie a hlavne originálneho katalógu, ako i ďalších propagačných materiálov. Mojou výstavou započala nová séria prezentácie žilinských výtvarných umelcov. Náročná dramaturgia má prvých päť rokov ukončených. Po Lajdovinách príde na jeseň predstavenie reštaurátora akad. maliara Jozefa Doricu (k 70. narodeninám) a na záver ojedinelá skupina vystavujúcich autorov a hostí. Prvá dáma knižnej väzby s úctou k otcovi majstrovi Jánovi Vrtílkovi a k svojim 40 + 40 narodeninám prizvala autorov Petra Ďuríka, Miroslava Cipára, Ľubomíra Feldeka a jubilanta, ktorý sa narodil v rovnaký deň 9. októbra, Johna Ono Lennona.

Karikatúram sa venujete počas celej tvorby, aj keď sa dá povedať, že len „okrajovo“. Čo pre vás znamenajú a prečo ste sa rozhodli im venovať celú výstavu?

Prvá karikatúra, ktorá sa ešte zachovala, vznikla, keď som mal asi osem rokov. Je na nej udychčaný bežec v trenírkach s veľkou hlavou a malým telíčkom. Inšpirovali ma asi karikatúry z posledných športových stránok novín. Neskôr som robil karikatúry učiteľov na základnej i strednej škole, spolužiakov, kolegov. S karikatúrami osobností som začal asi ako osemnásťročný. Boli to najmä moji obľúbení členovia kapely The Beatles. Od tých čias vzniklo pozvoľne množstvo karikatúr ľudí, ktorí ma oslovili svojimi kladmi a občas i zápormi. K tým patrí Hitler ako Lucifer, Brežnev ako gorila, manželia Čaučeskovci, ktorých som kreslil priamo z televízie, keď stáli tesne pred popravou pred súdnym tribunálom. Túto kategóriu uzatvára Kočner s Ruskom vo väzenskom habite. Kelly si pamätal karikatúry, ktoré som robil ešte ako stredoškolák. Spýtal sa, či sa tomu ešte venujem. Poslal som mu vyše sto portrétov a tým sa to celé spustilo.

Ako taká karikatúra u umelca vzniká? Keď sa pozriete na človeka, viete presne, čo chcete zvýrazniť? Z čoho si „urobíte žarty“? 

Akosi sa nesnažím, paradoxne, z ľudí robiť žarty. Zväčša kreslím ľudí, ktorých osobne poznám alebo mám rád. Úlohou karikatúry z môjho pohľadu by nemalo byť človeka zosmiešňovať, ale vystihnúť a v určitej miere umocniť – preexponovať jeho charakteristické črty.

Koľko takých karikatúr ste už urobili? Bolo potrebné si o nich niečo aj naštudovať, resp. vedieť niečo o technike, akou sa robia, alebo ide o spontánny tvorivý proces?

Asi tak! Neexistuje teória. Za priekopníka karikatúry sa považuje môj celoživotný idol Leonardo da Vinci. Kreslil väčšinou pozoruhodné tváre z ulice. Honoré Daumier o vyše 300 rokov neskôr sa už „obul“ do politických veličín tej doby a ním, ako aj vznikom tlače odštartovala éra tohto odboru umenia, ktoré trvá dodnes. K mojim veľkým obdivovateľom v tejto brandži patrí môj vrstovník Sebastian Krüger. Moderná doba do vzniku karikatúr zapojila i počítačovú techniku, ja som ale v tejto disciplíne klasik. Popri iných veciach, ktorým sa venujem plnohodnotnejšie, som urobil okolo 150 karikatúr a pár desiatok kreslených vtipov.


 

 Pri karikatúrach je asi dôležité pozorovať a vedieť vystihnúť charakteristickú črtu tváre. Dá sa povedať, že je to vaša dominantná vlastnosť? Pozorovať a vedieť to potom preniesť na plátno, výkres?

To ma na tom práve priťahuje. Vystihnúť konkrétneho človeka i napriek istej deformácii jeho tváre. U dobrých karikaturistov sa ten človek na seba podobá ešte viac ako na fotografii. Na zlých ani neviete o koho ide, pokiaľ si neprečítate meno pod obrázkom. Minule mi manželka priniesla článok z časopisu. Bola na ňom karikatúra a ja som týždeň chodil okolo, pretože som netušil dôvod, načo mi ten článok dala na stôl. Až potom som si prečítal, že článok je o mojom detskom hrdinovi Lexovi Barkerovi alias Old Shatterhandovi. Keby som mal robiť také mizerné karikatúry, nechám to už na základnej škole. Karikatúry nie sú len o veľkom nose, ušiach a malom telíčku. Je to oveľa zložitejšie.

Nie sú podľa vás karikatúry na okraji umeleckého záujmu? Nepovažujú sa podľa vás za nie dosť „umelecké“, resp. pouličné umenie?

A čo je potom street art? Vyzdvihovaný Banksy patrí vari do koša? Pouličné umenie prežíva v súčasnosti svojich päť minút slávy. Umenie by sa nemalo brať príliš vážne. Picasso sa celý život zabával. Dalí zas bavil druhých. Leonardo bol príliš veľký umelec a vedec, aby robil niečo, čo by ho malo znevažovať, rovnako tak William Hogarth a spomínaný Honoré Daumier. Rovnako tak George Grosz, Otto Dix a mnoho ďalších veľkých umelcov, ktorých tvorba koketovala s dosť nekompromisnou karikatúrou. Buď to človek vie, alebo nevie. Umenie je odvodené od slova uměť – vedieť. A pobaviť druhého snáď nie je hriech alebo zneváženie „veľkého“ umenia. Len malí a zakomplexovaní sa boja humoru, satiry a umeleckého umocnenia. Je mi ich skôr ľúto. Nech si žijú v tom svojom suchopárnom sterilnom svete. Nech ho ale nevnucujú druhým.

Ako sa píše na vašej stránke, sám sa nesnažíte zaradiť do žiadneho súčasného prúdu. Dáva vám to tak viac slobody v tvorbe? Je to možno aj dôvodom toho, že si môžete „dovoliť“ vystavovať, čo uznáte za vhodné, a teda aj karikatúry?

Isteže áno. Som človek – výtvarník so svojím vlastným názorom na život i umenie. Chcem byť originál, nie odvar niekoho, kto práve nastavil latku. Neviem, prečo by som sa mal podriaďovať trendom, ktoré letia, a pritom zajtra už budú nemoderné. To mám tvoriť vo zvieracej kazajke názorov iných? Sloboda je nezávislosť. Len tak môže vzniknúť nadčasovosť, keď stojí mimo času a má čo povedať aj dlhé roky po svojom vzniku. Kto na to nemá, nech sa podriaďuje.

Vaša tvorba je založená na znalosti klasických umeleckých foriem. Je to podľa vás dôležité, aby maliar aj v dnešnej modernej dobe poznal techniky starých majstrov? V čom táto znalosť pomáha pri tvorbe vám?

Vo všetkom! To akoby ste sa spýtali, či má vážna hudba dnes ešte čo povedať a či musí vedieť hudobník hrať na nástroj, mať sluch a vedieť spievať. Môže byť futbalista chromý alebo mať dýchavičnosť? Umenie by nemalo byť iba o tom dať akýmkoľvek spôsobom akýsi nápad. To by potom bol umelcom naozaj ktokoľvek. Z umenia sa už takmer vytratilo poctivé remeslo. Umenie by ani nemalo stáť na báze, aby silou-mocou šokovalo a nič viac. Každý šok trvá iba raz a možno pár minút. A čo potom? Bude ako vyprchaná sóda. Dostali sme sa do doby, keď začínajú šokovať umelci, ktorí vedia klasicky kresliť a maľovať, poznajú anatómiu, kompozíciu a perspektívu. Dívajú sa na nás ako na oživeného doda maurícijského alebo mamuta. Ja sa pomerne dobre orientujem v dejinách umenia a rovnako dobre poznám aj rôznorodosť moderných prúdov. Preto viem, o čom hovorím. Výtvarné umenie sa odtrhlo od ľudí a prázdne galérie sú toho živým príkladom. Šport, ekonomika i politika sú oveľa väčším magnetom. Tam je občas aspoň nejaké vzrušenie.


 

Tradičná realistická forma je podľa vás len dokonalým prostriedkom na vyjadrenie netradičnej myšlienky. Viete nám to priblížiť na nejakom vašom diele? Kde ste využili tradičné formy na vyjadrenie niečoho netradičného?

Asi by toho bolo viac. Ale svoj, možno ani nie taký umelecký ako skôr ľudský výkon považujem jedenásť diorám pre stálu expozíciu Národného múzea v Bratislave. Vyše 180 metrov štvorcových realistických malieb rôznych končín zeme, obohatené stovkami rozličných druhov zvierat. Všetko za štyri mesiace. To už by som druhýkrát v tej kvalite nezvládol. Nikdy by mi nenapadlo, že môj obraz bude raz visieť len tri metre od obrazu svetoznámeho maliara „dinosaurov“ a jedného z mojich ďalších idolov Zdenka Buriana.

Dá sa povedať, že táto vaša filozofia v umení a v tvorbe je pre vás charakteristická počas celej tvorby alebo ste k nej museli časom „dozrieť“? Mali ste vyslovene nejaké „úlety“? Ak nie, čomu to pripisujete?

Vždy som túžil po hľadaní a zdokonaľovaní. Tak ako človek, čo ovláda dobre viacero jazykov, remesiel, hudobných nástrojov... Tak aj znalosti, ktoré som získal štúdiom klasickej maľby, ma robia slobodnejším. Skúsil som aj abstrakciu, ale príliš ma to nenapĺňalo. Mal by som nápady aj pre umenia akcie, objekty, no vďačne to prenechám iným. Ja som ja, a tak to už asi zostane. Bolo by dobré, aby bol každý predovšetkým sám sebou a nehral sa na niečo, čím nie je.

Máte silný aspekt v podobe farby. V mnohých prípadoch vás farba až vtiahne do obrazu. Tiež ste to spozorovali u starých majstrov? Ako farba podľa vás vplýva na celkový dojem z obrazu a ako dokáže zaujať diváka?

Cítiť farbu je základ, podobne ako v hudbe mať absolútny sluch. Maliar pracuje s farbou asi tak, ako skladateľ komponuje pomocou nôt a tónov. Farba je veľmi dôležitá, má nesmierne symbolické významy, pracuje s pocitmi človeka. Obraz môže byť prefarbený a iný monochrónny a oba sú rovnako pozoruhodné. Často vyjadruje i momentálne psychické stavy umelca. Poznáme Picassove „Modré obdobie“, Goyove „Čierne obrazy“ i prefarbené fresky Michelangela v Sixtínskej kaplnke. Avšak tak, ako ich vnímame my, ich autor nikdy našťastie nevidel. Nepoznal heliovky ani špeciálne nasvietenie. Rátal so šerom slabého prirodzeného osvetlenia šíriaceho sa z úzkych okien, ktoré ostrú farebnosť v správnej miere tlmilo.

Máte celoživotnú lásku k tvorbe Leonarda da Vinciho. Čo vás na tomto umelcovi tak fascinuje? 

To keby som vedel... Stále na túto otázku hľadám odpoveď. V každom prípade ma neustále jeho dielo udivuje. A nie som sám. Je nás niekoľko miliónov po celom svete. Celý život hľadal pravdu, zákonitosti prírody, ktoré premietal do vedy a umenia. Jeho túžba po poznaní, dokonalosti, jeho neobyčajný talent, postoj k životu. Učil nás stáť pevne na nohách a popritom nás naučil aj lietať.

Dovolili ste si urobiť aj karikatúru jeho slávnej Mony Lisy, čo vás k tomu viedlo? Nebáli ste sa, keďže ide o známy obraz, ktorý pozná asi každý?

A čoho som sa mal báť? Možno nikto na Slovensku nemá k Leonardovi bližší vzťah ako ja. Ak sa mýlim, dajte mi vedieť. V „jeho spoločnosti“ žijem päťdesiat rokov, desať rokov som rekonštruoval jeho Poslednú večeru, som prvý Slovák, ktorý o ňom napísal knihu. Päťstostranovú! Mona Lisa neznamená žiadne tabu. Tým je pre mňa jedine Pán Boh. Ani nepoznáme presne jej identitu. Je to vlastne len vrstvička farby na drevenej doske. Inak úžasný portrét, najznámejší obraz sveta... Ja som namaľoval obraz s názvom „Prvá verzia Mony Lisy, pri ktorej Leonardo zistil, že menej je niekedy viac“. Nemyslím si, že Leonardo so silným zmyslom pre humor by namietal, že som ju namaľoval, ako sa rehoce. Jeho hlavnou náplňou dvorného impresária bolo zabávať vyššiu spoločnosť. Tým sa preslávil v svojej dobe viac ako obrazmi. My sme sa počas komunizmu odnaučili smiať. Vtipy sme hovorili tajne a potichu. Boli sme ako smutné živočíchy v zoo. Karikatúra a satira je omnoho bližšia ľuďom na západe. Moja karikatúra uráža najmä tých, ktorí o Leonardovi nevedia takmer vôbec nič.

Niekoľko rokov systematicky pracujete na rekonštrukcii ikonickej Poslednej večere, čo vás inšpirovalo, aby ste napísali knihu.  Bolo to pre vás náročné? Čo v nej odkrývate?

Na rekonštrukciu som sa pripravoval celý život, vyštudoval som reštaurovanie nástennej maľby, vytvoril desiatky kópií diel slávnych majstrov, aby som sa dokázal vcítiť do rukopisov i cítenia maliarov. Zbieral som kópie tohto obrazu, ktoré vznikali celé stáročia, no ani jedna nie je verná originálu. Mám ich pritom vyše 5-tisíc. Mojím snom bolo vidieť tento značne zničený obraz tak, ako vyzeral pôvodne, a tak som do práce vložil celý svoj talent, poznatky a skúsenosti. Keby som si niečo zľahčil, „odflákol“, oklamal by som predovšetkým sám seba. Znevážil svoj sen. Teraz chodí výstava rekonštrukcie už rok po domácich i zahraničných galériách a človeka môže tešiť nečakane veľký záujem. Nepokladám sa za spisovateľa, ale vedel som, o čom píšem a najmä som chcel Leonarda a jeho dielo podať tak, ako ho vnímam ja, bez hoaxov, konšpirácií a jalových senzácií. Prijateľnou formou pre bežného čitateľa. Tú úprimnosť a vzťah asi z knihy cítiť, keď sa v priebehu roku vypredali dve vydania a stále je o ňu veľký záujem. Odkrývam v nej moje originálne teórie a objavy, ku ktorým som dospel počas dlhoročnej práce na rekonštrukcii.  

Čo je pre vás ako umelca snom, víziou? Čo si chcete ešte splniť? 

To dopredu prezrádzať nebudem. Ale ešte stále isté sny mám. Keby sa mi ale nemal splniť už žiadny, i tak som šťastný, pretože väčšina tých, ktoré som mal, sa mi už splnila. Ba možno aj tie, o ktorých som nemal ani najmenšiu odvahu snívať.

Autor: - r -

Foto: archív S.L.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod