Pre tvorbu vizuálnych umelcov je príznačné dlhodobejšie bádanie a výskum, viacvrstvovosť diel, ktoré sú pre laické oko často neuchopiteľné. Je bežné, že najmä pokiaľ ide o intermédiá, až komentár samotného autora nám odhaľuje jeho zámer a vďaka tomu prichádzame k lepšiemu porozumenia diela či výstavy ako celku.
Metavrstvy
Autorka Natália Šimonová, ktorej patrí jedna časť aktuálnej spoločnej výstavy v PGU s názvom Metavrstvy, je skutočne ojedinelým zjavom v súčasnom slovenskom maliarstve. Svoju viditeľnosť si vybudovala vďaka technike maľby hrdzou, ktorá ostáva jej „know-how“. Veľkorozmerné plátna inštalované na starom lešení predstavujú divákovi expandované pole umenia, vo svojich dielach Šimonová približujem techniku frotáže, koláže a dekoláže. „Všetky svoje obrazy aj inštalácie tvorím pre ľudí a aj prostredníctvom svojej tvorby sa ich snažím trochu edukovať. Preto rada robím komentované prehliadky a komunikujem s návštevníkmi svojich výstav,“ vysvetľuje maliarka.
Podľa slov kurátora Adriána Kobetiča „Narastanie“ Šimonovej maľby evokuje prirodzený proces, akým sa verejný priestor mení, prostredníctvom materiálovej transformácie, teda narastaním vrstvy hrdze, či pridávaním a uberaním nánosov farieb. Tieto zmeny sú však okrem prirodzených premien materiálu v čase aj náznakmi zmien ľudského času, teda premenami spoločenských nálad a režimov.“ Maľby mobiliárov, preliezačiek či železných brán zaujmú viaceré vekové kategórie – tematicky starších, ktorí si objekty vo verejnom priestore pamätajú ako miesta, kde trávili čas, mladších inovatívnou technikou maľby.
Autorka je zároveň majiteľkou viacerých preliezačiek, ktoré sú uskladnené u jej rodičov v záhrade. Sú to objekty, ktoré nielen maľuje, ale aj vystavuje – jedna z nich bude umiestnená v Danubiane ako súčasť jej nastávajúcej výstavy.
„Rozhodnutie venovať sa hrdzi a starým železným objektom vzniklo počas štúdia na vysokej škole celkom jednoducho. Mám kožné ochorenie vitiligo, ktoré spôsobuje, že strácam pigment a moja pokožka bledne. To je rovnaký princíp ako keď opadáva hrdza, čo som si uvedomila počas toho, ako som sa hrala so svojou krstnou dcérou na ihrisku a na rukách mi ostala odlúpnutá farba zo starej železnej preliezačky. A tak som si začala uvedomovať vrstvy pamäte cez vrstvy farby.
Preferujem veľké formáty, okrem rámov, ktoré kupujem, ale „stlčiem“ ich dokopy už ja, si všetko robím sama – naťahujem plátno, šepsujem, ale po plátne aj chodím, prevraciam ho, dávam ho dole z rámu... s plátnami mám naozaj hlboký vzťah,“ dopĺňa mladá slovenská maliarka.
HORIZONT NA OSI X
Druhou a nemenej zaujímavou je výstava s názvom Horizont na osi X multimediálneho umelca a dizajnéra Ľubomíra Slovinského.
Jeho tvorba je uvažovaním o súčasných možnostiach zobrazovania krajiny, o ich objektivite a o vzťahu medzi prirodzeným a digitálnym obrazom a je založená na dlhodobom pozorovaní. Autor svojou vlastnou aktivitou a chodením po tých istých trasách v určitom čase zachytáva reliéf, ktorý ďalej transformuje do vizuálnej či dokonca zvukovej stopy. „Na výstave predstavuje tie obrazy krajiny, ktoré sú ľudskému oku bežne skryté, a to aj napriek tomu, že sú mu celkom bežne ponúkané. Ide teda o potenciálne všedné záznamy krajiny, odlišujúce sa však pohľadom skrz „digitálne oko“, ktoré je dnes už neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Slovinského obrazy upozorňujú na dôležitú kvalitu krajiny, a tou je jej osobitá časovosť,“ predstavuje výstavu kurátor Adrián Kobetič.
„Zaujíma ma geologický vek v kontexte nových spôsobov zobrazovania krajiny. Ak sme v nejakej krajine, tak sa pozeráme na jej aktuálny stav, možno vieme čítať je blízku minulosť či budúcnosť (napríklad kde bol kedysi les), ale nevieme sa na ňu pozerať v horizonte stáročí či tisícročí. Nové technológie zobrazovania nám práve tento obraz dopĺňajú, pomáhajú nám ho dotvárať pomocou simulácií a predpovedaním nejakých stavov,“ približuje svoju tvorbu Slovinský.
Rezidenčný pobyt vo Fínsku, kde sa autor venoval výskumu krajiny diametrálne odlišnej od tej, z ktorej pochádza, mu prináša nové environmentálne otázky. Skúma krajinu v súvislosti s klimatickou krízou a stúpaním hladiny morí (pričom v meste, v ktorom pôsobil, práve voda ustupuje, a tým sa presúva prístav), z čoho pochádza model reliéfu krajiny, ktorú na jednej strane zaplavuje voda a na druhej strane ustupuje. Výstavu uzatvára inštalácia, v ktorej Slovinský použil princíp CAVE – čiastočne uzavretý priestor virtuálnej jaskyne s využitím spätnej projekcie.
-em-, snímky autorka
