Štátny komorný orchester Žilina funguje ako perfektne nastavený mechanizmus. My, bežní návštevníci, najintenzívnejšie vnímame, samozrejme, hudobníkov a dirigentov na pódiu. No preto, aby mohli koncert pre publikum odohrať a poskytnúť mu neopakovateľný zážitok, je do procesu zapojených množstvo ďalších, pre naše oko „neviditeľných“ zamestnancov.
DRAMATURGIA
Záruka kvalitného programu
Programové zameranie ŠKO stojí na bedrách skúsených odborníkov. Jednou z nich je dramaturgička Elena Filippi, stálica tohto kultúrneho stánku, ktorá do orchestra prišla hneď po skončení štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v roku 1981. Rodáčka zo Žiliny prijala ponuku vtedajšieho riaditeľa Jána Figuru bez váhania, pretože orchester už mal za sebou úspešné roky a koncerty doma aj v zahraničí. Bol vedený šéfdirigentom Eduardom Fischerom a skladal sa zo špičkových hráčov, medzi ktorými boli aj jej bývalí spolužiaci zo žilinského konzervatória.
Hlavnou úlohou dramaturgičky je zostavovanie programov jednotlivých koncertov a určenie celkového umeleckého smerovania orchestra. „Výber sólistov a dirigentov, sledovanie hudobných trendov a udržiavanie širokého hudobného prehľadu sú nevyhnutné pre tvorbu dramaturgie, ktorá by mala byť pestrá, nápaditá a zahŕňať rôzne štýly, obdobia a národnosti autorov aj účinkujúcich. Zvláštny dôraz kladieme na prezentáciu domácich umelcov a autorov, čím chceme zabezpečiť, aby si každý poslucháč našiel v každej sezóne niečo zaujímavé a inšpiratívne,“ hovorí o svojej práci Elena Filippi.
Okrem dramaturgickej práce má na starosti aj koncertnú prevádzku, pričom s kolegami zabezpečujú, aby sa každý koncert odohral bez problémov a aby mal orchester čo najlepšie podmienky na vystupovanie. Významnou súčasťou jej práce je aj tvorba koncertných bulletinov, ktoré prinášajú poslucháčom podrobné informácie o programe, účinkujúcich, autoroch a jednotlivých skladbách.
„Pri zostavovaní programu je potrebné zohľadniť viaceré faktory – výročia skladateľov, historické udalosti, obsadenie orchestra, ktoré je klasické, tzv. mozartovské, a preto nemôže hrať všetky veľké orchestrálne diela. V programe sa preto striedajú sólové nástroje aj rôzne hudobné obdobia – od baroka cez klasicizmus a romantizmus až po súčasnú hudbu 20. a 21. storočia. Nechýbajú ani kombinácie vážnej hudby s inými žánrami. Nezanedbateľným faktorom sú tiež finančné možnosti orchestra a priority Ministerstva kultúry SR, ktoré kladie dôraz na uvádzanie slovenskej hudby a domácich umelcov, čo ŠKO Žilina plní s veľkým nadšením. Osobitnú pozornosť venujeme mladým slovenským talentom, čím podporujeme novú generáciu hudobníkov,“ približuje dramaturgička, ktorej pravou rukou je kolegyňa Petra Kovačovská. Tá zabezpečuje okrem dramaturgickej práce organizačne všetky detaily koncertnej prevádzky (ubytovanie a dopravu umelcov, titulky pri koncertoch s premietaním, zabezpečenie Matiné pre deti a rodičov, podieľa sa na aktualizácii obsahu webovej stránky aj sociálnych sietí a mnoho ďalšieho.)
Konkrétne návštevníci žilinského orchestra majú svoje obľúbené skladby a skladateľov – Mozarta, Beethovena, Čajkovskeho či ďalších autorov obdobia romantizmu. „Náš orchester však ponúka aj multižánrové programy, ktoré dopĺňajú vizuálne projekcie či hovorené slovo. Veľkým úspechom je unikátny cyklus Nedeľné matiné pre deti a rodičov, ktorý otvára brány vážnej hudby aj mladším poslucháčom,“ predstavuje široký hudobný záber telesa hlavná dramaturgička.
Publikum je pre orchester neoceniteľným partnerom a jeho spätná väzba výrazne ovplyvňuje zostavovanie repertoáru. Žilinský orchester má šťastie na verných a náročných poslucháčov, ktorých reakcie a podnety sú pre celý tím veľmi cenné. Spolupráca s dirigentmi, sólistami a hudobníkmi je rozmanitá a flexibilná. Medzinárodné renomé orchestra dramaturgičke umožňuje prizvať aj svetoznáme hviezdy, ktoré s radosťou vystupujú s ŠKO Žilina.
Ktoré projekty boli pre Elenu Filippi tie naj? „Ťažko by som mohla vybrať jedinú „srdcovku“, krásnych projektov bolo veľa. Osobne som hrdá na cyklus Matiné pre deti a rodičov, na poloscénické operné predstavenia s medzinárodným sólistickým obsadením, na prvé slovenské uvedenie Sunrise Mass nórskeho autora Ola Gjeilu, na spoločné projekty spojených orchestrov (Verdi: Requiem, Beethoven: Óda na radosť, Orff: Carmina burana), na multižánrové projekty s Janoska ensemble, Cigánskymi diablami, Sendreiovci – Le Orchestroha, šansoniérkou Radkou Fišarovou. V tejto sezóne ma veľmi oslovil projekt Žalmový koncert, na ktorom sme uviedli päť svetových premiér mladých slovenských autorov na texty žalmov aj s recitáciou člena činohry SND Štefana Bučka. Skvelé sú aj koncerty s talentovanými deťmi Tutti pro, kde deti zo ZUŠ L. Árvaya hrajú v orchestri náročný repertoár spolu s našimi hráčmi v pultoch, čo je pre deti aj pre nás veľmi inšpiratívne. Samozrejme – nezabudnuteľné sú aj koncerty s klasickým repertoárom s hviezdnymi svetoznámymi umelcami, na vymenovanie ktorých nemáme dosť miesta. Myslím, že každý koncert je umeleckým sviatkom a všetci poslucháči si v sezóne nájdu niečo, čo im navždy zostane v zážitkovej pamäti.“
NOTOVÝ ARCHÍV
Aby každý tón sedel
Marek Pukl, bývalý violista a dnes notový archivár, každý deň triedi, upravuje, digitalizuje a pripravuje notové materiály pre celé hudobné teleso. Jeho práca nie je viditeľná pre verejnosť, no bez nej by sa koncert nezačal.
„V orchestri som začal ako violista v roku 1994, presne 12. septembra,“ spomína. Takmer tridsať rokov pôsobil ako hudobník. Pre zdravotné dôvody musel prestať hrať, no jeho spojenie s orchestrom sa nepretrhlo. Už od roku 2008 začal paralelne vykonávať aj čiastočnú prácu archivára, čím vypomáhal vtedajšej archivárke. „Spočiatku som ani netušil, čo všetko táto pozícia obnáša,“ priznáva. V súčasnosti sa už v rámci ŠKO venuje iba archivárskej práci.
Práca archivára v orchestri, to nie je iba chystanie nôt a po koncerte ich triedenie a založenie do regálov. Je to mnoho hodín strávených za počítačom a skenerom pri digitalizácii. Marek Pukl je tým človekom, vďaka ktorému má každý hudobník presne a včas pripravené noty na koncert, ktorý sa ešte len pripravuje. Jednou z jeho úloh je zabezpečiť dostupnosť notových partov. S touto časťou mu tiež pomáha dramaturgia orchestra. Jednotlivé orchestre teda nevlastnia všetky partitúry koncertov, ktoré hrajú. Niektoré si aj požičiavajú navzájom. „Zvyčajne si noty nepožičiavame fyzicky, ale oskenujem ich a pošlem ako PDF. Spolupracujeme napríklad s orchestrom v Košiciach alebo Bratislave.“
Práca sa začína dávno pred samotným koncertom. „Dramaturgia tvorí plán na rok až rok a pol dopredu. Keď sa blíži termín koncertu, zisťujem, aké noty máme a čo nám chýba. Čo nemáme, to zháňam, objednávame, kupujeme alebo ich sťahujem z internetu. Ak sa nedajú zohnať, informujem dramaturgiu, ktorá ich zabezpečí, najčastejšie cez MUSIC FORUM. Oni komunikujú s vydavateľstvami z Európy, ale ak je to potrebné, tak aj z celého sveta a následne nám noty dodajú,“ vysvetľuje postup.
V niektorých prípadoch si archivár pomáha internetom – hľadá partitúry a party, ktoré už nie sú pod autorskými právami (minimálne 70 rokov po smrti autora, prípadne spoluautora). Pri áriách sa však party nesťahujú ako hotové dielo s časťami pripravenými pre jednotlivé nástroje. A tak sa začína asi „najpiplavejšia“ časť jeho práce. Príprava partu pre každý jeden hudobný nástroj znamená, že musí z nôt skladby vyhľadať konkrétnu časť, ktorú hudobník hrá, tú vytlačiť, vystrihnúť, nalepiť, označiť... „Zistím presne, kde daná časť začína a končí, a podľa toho noty pripravím.“
Okrem toho staré noty aj čistí od poznámok predchádzajúcich hráčov či bieli už zažltnuté papiere, ak nenájde na internete nové – čisté. Každý hudobník má svoju poličku, v ktorej si nájde pripravené svoje vlastné noty v takom predstihu, aby si ich stihol individuálne naštudovať ešte predtým, ako sa koncert vôbec začne skúšať.“ Máme úzus, že noty pre hudobníkov by mali byť pripravené mesiac dopredu,“ konkretizuje archivár.
Jeho práca je neustály zápas s časom. Medzi jednotlivými koncertmi má archivár niekedy len pár dní na prípravu ďalších titulov. Ročne tak pripraví okolo 200 až 250 skladieb. Ak aj vás zaujíma, koľko kusov nôt pripravil počas svojej práce archivára, je ich približne 3400!
Samotný archív nie je len skladom, je to taká kronika orchestra. „Našiel som tam noty z roku 1980, ale aj rukopisy, poďakovania, originálne party písané rukou,“ hovorí bývalý violista. Niektoré dokumenty sú už zaradené, iné ešte len čakajú na spracovanie. „To je práca na roky,“ konštatuje. Momentálne sa všetky nové tituly zaznamenávajú aj digitálne. „Chcem mať prístup k databáze odkiaľkoľvek. Aby som mohol kolegom hneď povedať, či noty máme, v akej úprave a obsadení a hneď ich aj poslať v elektronickej podobe,“ vysvetľuje. Nie všetky orchestre majú možnosť v takej miere a kvalite digitalizovať svoje noty, za čo je Marek Pukl vďačný súčasnému riaditeľovi Karlovi Hamplovi: „Náš riaditeľ pochopil potrebu modernizácie archívu a vytvoril mi čo najlepšie podmienky pre túto prácu. Bez technológie, ktorou archív vybavil, by moja práca bola mnohonásobne náročnejšia až nemožná. Na tom má nemalú zásluhu aj naša ekonómka Iveta Mrvečková, ktorá to všetko odsúhlasila. Mám ešte 11 rokov do dôchodku. Dúfam, že dovtedy sa mi podarí archív aspoň sčasti zdigitalizovať,“ hovorí s úsmevom. Pribúdajúce nové tituly ho nútia držať krok s technológiami aj databázou.
Čo robí archivár v lete? Jednoznačne nedovolenkuje. Momentálne sa venuje všetkému, na čo nemal čas cez sezónu, najmä vyraďovaniu skladieb, ktoré sa už desiatky rokov nehrajú a v archíve pre ne nie je dostatok miesta. „Máme tu uchovaných množstvo skladieb ešte z obdobia, keď ŠKO Žilina začínal. Vtedy bol orchester vďačný za každé noty.“
Hoci sa práca Mareka Pukla deje v úzadí, bez jeho dôkladného systému by koncertná sezóna nemohla fungovať. Rukami mu prešli tisíce partov, ktoré zazneli pred plnými sálami presne a včas.
Marek Pukl.
VRÁTNICA
S nimi sa dostanete všade, bez nich nikam
V čase, keď sa návštevníci koncertov usadia do pohodlných sedadiel a čakajú na prvé tóny, v zákulisí koncertnej siene už dávno vládne čulý ruch. Niektorí zamestnanci prichádzajú do práce skoro ráno a odchádzajú neskoro večer, aby zabezpečili hladký priebeh každého podujatia. Medzi nimi sú aj Adela, ktorá túto prácu robí celé desaťročia a Miriama.
„Sme tu prvé a odchádzame posledné, máme kľúče takmer od všetkého — od pivnice až po povalu.“ Ich práca sa netýka len otvárania a zatvárania dverí, ale aj koordinácie šatní, zabezpečenia priestorov pre cvičenie hudobníkov, organizácie príchodov hostí a mnohých ďalších drobností, ktoré však tvoria nevyhnutné časti mozaiky každého koncertu.
Budovy orchestra a Domu umenia Fatra majú viacero podlaží vrátane podkrovných priestorov, kde sa, ako možno málokto vie, kedysi nachádzalo nahrávacie štúdio. Dnes slúžia tieto miestnosti ako dočasné cvičebne pre hudobníkov. „Nie sú vykurované tak, ako hlavné priestory, ale niektorí muzikanti tam radi cvičia – je tam chladnejšie, čo im niekedy vyhovuje,“ zaznieva z úst zamestnankyne, ktorá tu pôsobí už vyše 30 rokov.
Koncertný deň je komplexný a každý presne vie, čo kedy treba urobiť a zabezpečiť. Zamestnankyne vrátnice zisťujú, kedy hosťujúci hudobník alebo dirigent príde, či potrebuje parkovanie, kde bude ubytovaný a kedy má hudobnú skúšku – či už sólo alebo s orchestrom. Dôležité sú aj detaily ako zabezpečenie pitného režimu, prípadne odkaz na reštauráciu. Všetko, aby sa hudobník cítil vítaný.
Pri príchode orchestra alebo sólistov sa prideľujú šatne. „Väčšinou to robíme my. Závisí to od počtu ľudí, niekedy prídu dvaja, inokedy šiesti. Potom ich musíme šikovne rozmiestniť, prestriedať podľa toho, kto kedy skúša,“ opisuje pani Adela s úsmevom.
Na organizáciu koncertu dohliada aj inšpektorka orchestra Ida Chovanová, ktorá sa pri príchode do zamestnania na vrátnici nutne zastaví, aby skontrolovala, či sú už všetci hudobníci v práci. „Je to ako inšpicient v divadle,“ vysvetľuje. „Zabezpečujem, aby boli všetci na mieste, aby prišli načas a keď niekto chýba, hľadám záskok.“ V databáze má hudobníkov na voľnej nohe, ale aj kontakt na kolegov z iných orchestrov.
Počas koncertného dňa je jednou z úloh dám na vrátnici aj distribúcia programov či zabezpečenie kvetov pre účinkujúcich, ktoré odovzdávajú uvádzačky. Vstupenky na koncert si u nich už ale nekúpite, pokladnica sa na jeseň minulého roka presunula do samostatných priestorov.
No aj keď utíchne posledný tón a diváci opustia sálu, ich práca nekončí. Uvádzačky zamykajú podlažia, pracovníčky kontrolujú všetky priestory, aby nič a nikto nezostal zabudnutý. A áno, aj to sa už stalo. „Jeden pán ostal zamknutý v budove, zaspal po koncerte. Našli sme ho až ráno, spalo sa mu tam dobre, vraj mu bolo teplo,“ smeje sa pani Adela.
Hoci sa práca týchto a mnohých ďalších zamestnancov Štátneho komorného orchestra Žilina môže na prvý pohľad zdať nenápadná, je neoddeliteľnou súčasťou každej hudobnej udalosti. A za každým potleskom v sále stoja ľudia, ktorých verejnosť možno nikdy neuvidí, no bez nich by sa koncert jednoducho nemohol uskutočniť.
