Vieme o vás, že máte perfektný rozhľad o objektoch nielen v Žiline, ale aj v kraji. No keď sa pozrieme do minulosti, ako u vás vznikol tento zápal pre históriu a pamiatky?
Ja som mal v princípe úplne iné plány. Dostal som sa k tomu viac-menej náhodou. Chodil som na cirkevné gymnázium, a študentským kaplánom v Kostole sv. Barbory bol Laco Stromček, ktorý sa neskôr stal aj prvým generálnym vikárom novovzniknutej diecézy. V tom čase sa rozhodol, že „začmudený“, až takmer čierny kostol treba vymaľovať. Zháňal mladých ľudí, ktorí by mu pri prácach pomáhali. Boli tam, samozrejme, profesionálni maliari, ktorí pracovali na omietkach. Je tam však veľa barokových oltárov, ktoré boli úplne špinavé a bolo ich treba zľahka očistiť. Bol to môj prvý kontakt s pamiatkou. Mal som vtedy 18 rokov. Potom som nastúpil na univerzitu, študoval som klasickú archeológiu a klasické jazyky (archeológia zameraná na Grécko a Rím a latinský a starogrécky jazyk). Keď som skončil školu, začal som pracovať v banke. Bolo to fajn, ale po roku som rýchlo pochopil, že to nie je cesta pre mňa. Ponúkal som klientom to, čo bolo pre nich najlepšie, a nie to, z čoho mala banka najväčšiu províziu. To jednoducho nešlo.
Vrátil som sa do Žiliny a zamestnal som sa na tri mesiace ako sprievodca v Považskom múzeu na Hrade Strečno. Mal som však žiadosť o prácu aj na Pamiatkový úrad v Žiline. Keď som sa vrátil z jednej prehliadky, našiel som si zmeškaný hovor od riaditeľa pamiatkového úradu... Prijali ma. A veľmi rýchlo som zistil, že toto je to, čo som vždy chcel robiť. Keď som prichádzal na úrad, plánoval som, že minimálne Kostol sv. Barbory, ktorý ma k pamiatkam priviedol, by som rád obnovil a zreštauroval. Mal som predstavu, že to pôjde rýchlo. No ubehlo 22 rokov a Svätá Barbora stále nie je ani zďaleka hotová.
V čom je problém?
Je to komplikované, rozsah poškodenia je veľmi veľký, niektoré procesy vyžadujú čas a samozrejme je tu všadeprítomný nedostatok finančných prostriedkov. Preto to trvá dlho. Momentálne reštaurujeme hlavný oltár, trvá to už viac ako 10 rokov. A keď už máte pocit, že ste sa v niečom posunuli, príde banda hlupákov, ktorá ukradne medenú strechu z takmer celého kostola. V zberných surovinách dostali za to možno tisícku, ale kostolu vznikla škoda za 80-tisíc eur. Kostol bol, samozrejme, poistený, ale poistka sa nevzťahovala na krádež strechy.
Ide to teda naozaj pomaly. Začali s výmenou okien, potom sme pokračovali s reštaurovaním Loretánskej kaplnky, kde sa nachádza najmenší oltár v kostole. Tá kaplnka zmenila zásadne svoju podobu a po 150 rokoch opäť získala svoju historickú podobu. Jej reštaurovanie stálo veľa úsilia a peňazí. Celý mobiliár bol vo veľmi zlom stave, rozožraný červotočom, drevo vyzeralo ako piškótový koláč. Práve za Loretánsku kaplnku sme získali aj cenu Ministerstva kultúry SR Fénix - kultúrna pamiatka roka 2014.
Postupujeme každý rok, ale vždy sa objavia nejaké problémy. Obnovu kostola spolufinancuje aj Ministerstvo kultúry SR z dotačného programu Obnovme si svoj dom a každý rok získame nejakú čiastku, no aj tak sa posúvame po malých úsekoch. Aby som sa pri tomto tempe dočkal kompletnej obnovy kostola, musel by som sa dožiť asi 200 rokov.
S architektom Petrom Krušinským a historičkou umenia a architektúry Kristínou Zvedelovou pri výskume Katedrály Najsvätejšej Trojice.
Čím je Kostol svätej Barbory unikátny? Povedzte nám niečo o jeho histórii.
Svätá Barbora je františkánsky kláštorný kostol, ktorý vznikol v prvej tretine 18. storočia. Františkáni získali pozemky na okraji vtedajšieho mesta a základný kameň stavby položili v roku 1723. Postavený bol relatívne rýchlo. Kláštorný komplex vznikol v období vrcholného baroka a sochárska výzdoba v interiéri kostola je naozaj bohatá. Hlavná donátorka kláštora Barbora Katarína Šidinská pochádzala z českého prostredia, čiže tu značne poznať nemecký umelecký vplyv. Dielňa, ktorá zhotovila oltáre, pochádzala zo sliezskeho mesta Frýdek, dnešný Frýdek-Místek. Zaujímavé je, že po Druhom vatikánskom koncile sa všeobecne v kostoloch začali odstraňovať bočné oltáre, lebo už neboli potrebné. No v Kostole svätej Barbory zostalo takmer všetko v pôvodnom stave. Je to taká zázračná baroková konzerva.
Spomínal som malú Loretánsku kaplnku v kostole, v ktorej sa nachádza stena s mrežou a za ňou Panna Mária s Ježiškom na rukách. Madona má čiernu tvár, ide o typ milostivých mariánskych sôch s čiernou farbou pleti. Na Slovensku ich máme niekoľko. Loretánske kaplnky po celom svete sú replikami „svätého domu“ (Santa Casa, Domus Sancta) z talianskeho mesta Loreto. Podľa tradície tento dom Svätej rodiny preniesli z Nazareta do Loreta anjeli. Neskôr nad týmto domčekom postavili obrovskú baziliku a svätý dom Bramante zvonka zahalil mramorovým obkladom, ktorý patrí medzi vrcholné diela renesančného sochárstva. . V Žiline vytvorili len kópiu jej interiéru.
Vieme, že v kostole sú momentálne dve krypty - pod hlavným oltárom pre františkánov a pod Loretánskou kaplnkou pre významných laikov. V kostole sú pochovaní jeho donátori či poľský knieža Sapiegha, ktorý v Žiline zomrel počas ciest. A hovorí sa tiež o tom, že pod jedným z oltárov sa nachádza aj hrob žilinského kata… Ktovie? Sú to zatiaľ také pololegendy. Keď raz budeme obnovovať v kostole dlažbu, pod ktorou sa nachádzajú krypty a hroby, bude tomu predchádzať archeologický výskum, ktorý potvrdí alebo vyvráti legendy o mieste posledného odpočinku mestského kata.
Je vaša práca skôr v teréne alebo úradnícka?
Práca pamiatkara na úrade prináša byrokratické vyjadrenia, rozhodnutia, záväzné stanoviská. Úrad rozhoduje o tom, akým spôsobom sa má pamiatka obnoviť. Vtedy musím sedieť za počítačom.
Nevyhnutne musím konkrétny objekt spoznať aj osobne. Pamiatky sú staré, menené pri rôznych stavebných etapách. Niekedy sú poznačené nevhodnými, devastačnými úpravami z 20. storočia. A to treba presne zadefinovať. Žiaľ, nedá sa len tak prísť na stavbu a preskenovať ju röntgenovými očami. Musí sa zrealizovať architektonicko-historický výskum, reštaurátorský výskum, aj archívny výskum. Napríklad v interiéroch kostolov môže byť maliarska výzdoba prekrytá viacerými vrstvami mladších náterov. Sú to reštaurátori, ktorí odhaľujú originálne vrstvy, skúmajú každý detail, zisťujú pôvodnú farebnosť.
Keď na základe všetkých výskumov zistíme, ako objekt, alebo jeho časť, pôvodne vyzerali a ako sa vyvíjali treba všetky informácie zosúladiť a rozhodnúť, akým smerom sa pri obnove uberieme. Je to náročné zvažovanie. Pamiatkari majú posledné slovo, no kým to konečné rozhodnutie ako pamiatkar prijmem, obrátim ho v hlave päťkrát hore-dole. Konzultujem to s výskumníkmi a ďalšími špecialistami. V zásade sa však pri obnove pamiatky prikláňame k obdobiu, ktoré sa na nej buď podpísalo v najväčšej miere alebo je jej poslednou hodnotnou úpravou. Napríklad pri Kostole svätej Barbory je pôvodná baroková etapa z 18. storočia taká silná, že sa prirodzene vraciame k jej barokovému výrazu na 95 %. Samozrejme, že neodstránime oltárny obraz z kostola len preto, že pochádza z 19. storočia, no zásadné úpravy z 19. a 20. storočia sú v kostole minimálne.
No a keď sa obnova reálne začne, som zas viac v teréne a na lešení na pravidelných kontrolách.
S reštaurátorom Honzom Jandom na Sirotári pri generálke osadenia jezuitského slnka.
Je nejaký zásadný moment, fakt, poznatok, na ktorý ste prišli počas svojich výskumov a obohatil históriu nejakej pamiatky?
Práve počas realizácie obnovy zistíme často niečo nové, čo výskum nedokázal zachytiť. Architektonicko-historický alebo reštaurátorský výskum tvoria okrem iného relatívne malé sondy, čo predstavuje len malé percento z celej plochy pamiatky. Keď sa objekt pri obnove celý očistí od nežiaducich vrstiev náterov alebo omietok, dochádza k ďalším nálezom, a treba aj počas procesu rozhodovať, ako pokračovať ďalej. Niekedy je to taká detektívka.
Často nás obviňujú, že my, pamiatkari, predražujeme obnovu pamiatok. Pri veľmi zjednodušenom pohľade sa to môže javiť ako pravda. Ale zoberme si napríklad Kostol Obrátenia sv. Pavla, teda Sirotár, v Žiline. Keby sa v predstihu nerealizoval reštaurátorský výskum, jeho fasáda by bola naďalej žlto-biela. Vďaka výskumu sme však zistili jeho pôvodnú barokovú farebnosť, ktorá je mimoriadna a krásna. Fasáda kostola má v tejto farebnej kombinácii úplne inú dynamiku. Dokonca sme zistili, že tmavá omietka bola farbená rozomletým dreveným uhlím. Reštaurátorský výskum a rozhodnutie, že fasádu musia obnoviť reštaurátori samozrejme niečo stoja. Barokovú fasádu s množstvom plastických prvkov neobnoví štandardná stavebná firma. Poškodenú štukovú výzdobu neobnovujeme nalepením novej z polystyrénu. Takisto sa až pri realizácii prác prišlo na to, že vrcholový tympanón trojuholníkového tvaru mal v baroku celkom iný tvar a veľkosť. To čo sa tam nachádzalo, bola konštrukcia zo začiatku 20. storočia s výraznými statickými poruchami a hrozil jej pád. Úprava tympanónu a výroba nového zláteného jezuitského slnka na jeho vrchole samozrejme v procese prebiehajúcej realizácie celkový rozpočet navýšilo. Čo je podstatné, kapucíni boli otvorení tomu, aby sa kostol po mnohých rokoch vrátil do pôvodnej podoby, ale peniaze na realizáciu zmien chýbali. Pri svojej práci som spoznal niekoľko ľudí, ktorí majú vzťah k pamiatkam, a práve vďaka týmto mecenášom sa podarilo získať určitý objem peňazí na úpravu tympanónu a zlaté jezuitské slnko. Kapucíni to potom dofinancovali. Nechcel som byť len v pozícii úradníka - pamiatkara, čo niečo prikazuje, ale snažil som sa aktívne pomôcť. Takto pracuje mnoho mojich kolegov pamiatkarov po celom Slovensku a nezaslúžia si, keď sa o nich hovorí ako o prekážke rozvoja krajiny a že bez rozmyslu rádovo navyšujú rozpočty na obnovu pamiatok. Preto ma osobne vždy teší, keď mi napríklad niekto aj po dlhšej dobe zavolá a podelí sa s radosťou pri pohľade na obnovený Sirotár, ako úžasne vyzerá.
Som presvedčený, že to je aj vďaka tomuto poctivému postupu. Bez toho by Sirotár nemal dnes na vrcholoch striech veží zlaté kríže, slnko, čierno-bielu fasádu a nebol by architektonicky osvetlený. Medzi pamiatkovými hodnotami mám jednu obľúbenú: „hodnota emocionálnej pôsobivosti“. Nepochybne aj túto sa podarilo pri Sirotári opäť obnoviť.
Vrátim sa teraz k tomu, čo ste sa pýtali na začiatku - netušili sme, ako bude Sirotár vyzerať, kým sme ho postupne pomocou výskumov nespoznali z veľkej časti ešte pred jeho samotnou obnovou. A to sa pri pamiatkach stáva veľmi často. Keď sa začnú postupne odkrývať vrstvy, objavujú sa nádherné a veľmi cenné veci.
Spomeniete si aj na ďalšie podobné momenty zo žilinského prostredia?
Napríklad taká drobnosť: na záhradnej fasáde Rosenfeldovho paláca bola pred reštaurovaním štuková tvár (maskarón) „nahnevanej pani s divnou frizúrou“. Keď sa začala čistiť, zistili sme, že je to Gorgóna, na jej hlave sa zrazu objavili hady s otvorenými papuľami. Opäť spomeniem aj Loretánsku kaplnku. Umenovedná obec tvrdila, že žilinská Loreta je tzv. redukovaným typom kaplnky bez deliacej steny s mrežou. Pri reštaurovaní sme zistili, že drevené obklady pod oltárom so sochou sú dvojicou dverí zo zaniknutej deliacej steny. Panna Mária bola tiež pred reštaurovaním ružovolíca a zrazu dostala podobu madony s čiernou tvárou. A toto sú tie „dobrodružné detektívky“ pri obnove pamiatok, ktoré pri svojej práci s kolegami zažívame. Mnohé stavby, okolo ktorých ľudia chodia desiatky rokov a sú na ne zvyknutí, v sebe skrývajú dosiaľ neobjavený potenciál.
V Kunerade pri obnove kaštieľa.
Často sa diskutuje o tom, či je pamiatková ochrana pre vlastníkov skôr prekážkou než pomocou. Ako reagujete na kritikov, ktorí ju vnímajú ako byrokratickú záťaž?
Obnova sa vydarí len vtedy, keď vlastník pamiatky chápe jej hodnoty a čo z nej môže okrem finančnej hodnoty získať. Ak je to pre neho len obyčajná stará nehnuteľnosť, ku ktorej si nevytvoril žiaden pozitívny vzťah, obnova nikdy nemôže dopadnúť dobre.
Mojou úlohou je poukázať na hodnoty pamiatky a presvedčiť nezanieteného vlastníka, že to škaredé káčatko sa môže stať krásnou labuťou. Je to o komunikácii a vysvetľovaní, žiaľ, nie vždy sa mi to podarí. Niektoré investície pri obnove sa môžu javiť ako zbytočné vyhadzovanie peňazí. Pamiatky však vyžadujú špecifický prístup, mnohé moderné materiály nie sú s nimi kompatibilné, potrebné sú tradičné remeslá, materiály a postupy. Tradičných a umeleckých remeselníkov je však málo - a aj preto sú obnovy drahšie. Ale to je problém na trhu práce a nie samotných pamiatok. Minulý rok mimochodom zanikla ďalšia ŠUP-ka.
Stáva sa, že vlastník zmení svoj postoj, keď sa objaví vzácny nález. To je prípad Kubínyiovského kaštieľa vo Vyšnom Kubíne. Jeho majiteľom je skúsený podnikateľ v stavebníctve. Radiť mu, ako by mal obnoviť historickú stavbu, bolo trúfalé. Myslel si, že zbytočne vyhadzuje peniaze a ja stavbu predražujem. V momente, ako reštaurátori objavili v kaštieli prvé nástenné maľby z tereziánskeho obdobia, sa jeho postoj otočil. Jeho nároky na použité materiály a postupy pri obnove boli zrazu prísnejšie ako by boli tie moje. Dnes sú v tomto kaštieli všetky unikátne barokové maľby zreštaurované. Kaštieľ sa opäť stal výnimočným miestom s neopakovateľnou atmosférou, kam sa rád vraciam. Ďalším pozitívnym príkladom je Kaštieľ Gbeľany, či kaštiele a kúrie v Liptovskom Jáne. Je to skrátka vždy o nastavení vlastníka pamiatky a vzťahoch medzi pamiatkarom a týmto vlastníkom. Ak chce niekto moderný priestor so sadrokartónovými stenami a podhľadmi, je škoda, že je vlastníkom starého vlhkého domu. Naše názory a postoje sa však dajú postupne meniť, každý problém sa dá odborne vyriešiť a historický objekt „vyliečiť“.
Ako objekt získa status kultúrnej pamiatky? Môžem ho ja ako vlastník prihlásiť?
Väčšina pamiatok, ktoré sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF), tam boli zapísané v polovici 20. storočia. Vtedy boli dve kategórie pamiatok: národné kultúrne pamiatky; sú to tie „VIP“ a kultúrne pamiatky. Dnes máme len jednu kategóriu: národné kultúrne pamiatky. Zákon tak nerobí rozdiely medzi Bratislavským hradom a drevenicou v Čičmanoch.
Pri práci v teréne môžu pamiatkari rozpoznať, že nejaká stavba, aj z 20. storočia, je výnimočná, autenticky zachovaná a má svoje hodnoty, kvôli ktorým by sa mohla stať kultúrnou pamiatkou. Spracujú návrh na vyhlásenie objektu alebo veci za Národnú kultúrnu pamiatku (NKP), o čom následne rozhoduje Pamiatkový úrad SR. Aj samotný vlastník objektu môže podať podnet na vyhlásenie a pamiatkari následne posúdia hodnoty objektu. A rovnako aj súkromná osoba môže nájsť vo svojom okolí stavbu, ktorú považuje za hodnotnú a pamiatkový úrad sa jej podnetom bude zaoberať.
Rozdeľujete ich podľa nejakého kľúča? A do akého obdobia musí spadať „najmladšia“ stavba, aby bola zaradená medzi kultúrne dedičstvo?
Sú to industriálne (technické) pamiatky, pamiatky ľudovej architektúry (drevenice), meštianska architektúra, sakrálna architektúra, kaštiele a kúrie (šľachtické sídla), hrady (ruiny a aj tie, čo romanticky nazývame zámky), hnuteľné pamiatky (oltáre v kostoloch, hudobné nástroje, obrazy, sochy, dokonca aj rušne). Pamiatkový fond je naozaj veľmi pestrý.
Niekedy sa hovorí, že pamiatka by mala mať aspoň 100 rokov, ale neplatí to. Za pamiatky sa vyhlasujú aj architektúry z druhej polovice 20. storočia – napr. Hotel Kyjev, pyramída Slovenského rozhlasu, Most SNP… Vždy sa posudzujú hodnoty a význam týchto stavieb.
S bratom kapucínom Tomášom Fuskom (v strede) a reštaurátorom Janom Jandom (vľavo) po slávnostnom osadení jezuitského slnka na Sirotári.
Nie je to tak dávno, čo sa Budatínsky hrad nazýval zámkom. Kedy sa to zmenilo? Boli ste pri tom?
Bol som tak trochu toho strojcom. Pri jeho obnove som do rozhodnutia musel napísať jeho unifikovaný názov, ako je evidovaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu - tam je uvedené Hrad Budatín s areálom. V minulosti mal svoje hradby a vodnú priekopu, bol teda vodným hradom. Objekt „zámockou“ prestavbou v období baroka tieto prvky stratil. jeho pôdorysný rozsah bol väčší ako ho poznáme dnes. Žiaľ, Budatínsky hrad v 19. storočí vyhorel a keď ho Čákyovci opravovali na začiatku 20. storočia, viaceré krídla už neobnovili. Nemali na to možno také veľké finančné zdroje, ale aj predstava o bývaní bola už iná. Z jedného barokového palácového krídla zachovali spodné podlažie, kde vznikli garáže pre grófsky vozový park a hore veľká terasa - to je ten objekt kde teraz vídame lezcov na stene.
V našom prostredí zaniknuté historické objekty nestaviame nanovo. No sú výnimky, kedy je potrebné doplniť nejakú stavebnú hmotu. Vtedy to riešime súčasným architektonickým jazykom na pôvodnom historickom pôdoryse. To je prípad aj kaštieľa v Gbeľanoch. V miestach, kde došlo v 19. storočí k asanácii časti krídel kaštieľa sme umožnili architektovi doplniť novú hmotu, ktorú prevádzka hotela vyžadovala. Získali sme tým uzavretie vnútorného nádvoria kaštieľa presne podľa pôvodného barokového architektonického konceptu. Prinieslo to úplne nové dimenzie vnímania historickej stavby a samotného priestoru nádvoria, ktoré získalo ďaleko väčší význam než malo predtým. Toto riešenie mnohí považovali za príliš odvážne, ale nakoniec obnova a reštaurovanie kaštieľa Gbeľany získali ocenenie Stavba roka a aj Fénix - kultúrna pamiatka roka.
Takže sa pri obnove môže prísť aj s niečím novým, inovatívnym a prispôsobiť objekt dnešnej dobe?
V Gbeľanoch sme vychádzali z pôvodného pôdorysného konceptu, ktorý bol v druhej polovici 19. storočia porušený. Prínos nebol jednostranný - hotelová prevádzka získala nevyhnutný priestor a aj kaštieľ získal opäť svoj historický pôdorys a nádvorie svoj jedinečný charakter. Pri obnove a reštaurovaní pamiatok však musíme byť pravdiví, a preto doplnené krídla v Gbeľanoch sú súčasnou architektúrou, kde sme spoločne hľadali optimálny variant koexistencie historickej časti a tej novej. Stáva sa, že architekt niekedy nepochopí svoju úlohu pri kultúrnej pamiatke, nezískava totiž právo svojvoľne ju pretvárať podľa vlastného tvorivého génia, dostáva sa mu cti citlivo ju obnoviť a adaptovať pre ďalší život. Vtedy za pamiatku rozprávame my, lebo ona sa sama nemôže brániť. Niekedy je to trochu „boj“. Nesmieme zabúdať, že historické stavby už svojich architektov majú, hoci ich mená často nepoznáme. To čo pri obnovách pamiatkam architektonicky dopĺňame, by malo obstáť aj v odstupe dlhšieho času. Vtedy môžeme hovoriť o tom, že sme vytvorili novú kultúrnu vrstvu. Mnohé pamiatky majú stredoveké jadro, renesančné úpravy, barokovú fasádu... a to naše z 20. a 21. storočia ak je to dostatočne kvalitné, má tiež právo tam ostať ako ďalšia vývojová etapa pre budúce generácie.
Ako ste už v úvode naznačili, záchrana pamiatok nie je jednoduchá. Je v Žiline či okolí mnoho pamiatok, ktoré sú odsúdené na zánik?
Pamiatok v havarijnom stave je dosť veľa. Mnohé, bohužiaľ, sú ohrozené napríklad kvôli nejasným majetkovo-právnym vzťahom, keď vlastníci nie sú známi, ak je vlastníkom kvôli špekuláciám tzv. biely kôň alebo často aj keď sa vlastníci nevedia medzi sebou dohodnúť. Výrazne narušené sú však aj pamiatky, ktoré majú jasne určeného vlastníka, ktorý nie je ochotný zabezpečiť ani len základnú údržbu, aby nebola ohrozená vlastná existencia pamiatky. Úplne stačí, aby pamiatka mala šancu prežiť do doby, kým sa nájdu financie na jej rekonštrukciu.
Žilina prirodzene prechádza urbanistickým rozvojom. Hľadá podľa vás rovnováhu medzi ochranou historického prostredia a potrebou novej výstavby?
Na území pamiatkovej rezervácie vieme územie starého mesta a pamiatky v ňom legislatívne chrániť. Ďalším silným nástroj na ochranu sídel a krajiny sú územné plány a územné plány zón. V Žiline už máme neplatný územný plán pre centrálnu mestskú zónu, ale pripravuje sa. Podrobnejšie územnoplánovacie dokumentácie zón by mohli ochrániť cenné mestské štvrte ako je napríklad Malá Praha alebo Svojdomov. Nemajú totiž žiadnu legislatívnu ochranu, preto sa môže stať, že niekto prestavia, zateplí a natrie a natrie na červeno hodnotný dom od významného architekta. Ak nie je nastavená správna regulácia, nie je možné V zákonných rámcoch mu v tom zabrániť.
Potom si len vzdychneme, aké je to v Rakúsku, Taliansku či Švajčiarsku pekné a malebné. No tam je výstavba prísne regulovaná, určené sú dokonca aj konkrétne farby, ktoré je možné na fasádach použiť. Určené je aj to, ako môže vyzerať oplotenie, aká bude jeho výška a či je vôbec prípustné. U nás? Staviame si hradby okolo svojho malého pozemku, a potom pozeráme z okien na betónovú stenu. V Rakúsku a iných krajinách sú nastavené regulatívy, cez ktoré skrátka nejde vlak.
Z odovzdávania ceny Kultúrna pamiatka roka - Fénix za obnovu a reštaurovanie žilinskej synagógy. Zľava: reštaurátori Peter Šimon, Jan Janda, Marek Repáň, pamiatkar Vlado Majtan a Marek Adamov, riaditeľ OZ Truc Sphérique.
Navštevujete rád pamiatky aj vo voľnom čase? Ktoré krajiny rád navštevujete, možno práve kvôli kultúrnemu dedičstvu?
Tým, že som pamiatkar, rád sa pozerám na pamiatky aj mimo svojho pracovného času. Priznávam, mám už trochu profesionálnu deformáciu. Obzerám si detaily, ako je pamiatka obnovená, hľadám inšpiratívne riešenia a niekedy premýšľam, ako by som to riešil ja. Každá krajina má svoj jedinečný charakter, no pre mňa je „zemou zasľúbenou“ Taliansko. Jeho bohatstvom boli výnimoční umelci, ktorí prevyšovali priemer a určovali tak svetové trendy. Vysoké umenie tu nachádzame kdekoľvek na vidieku, nielen v centrách miest. V Taliansku môžete prísť hoci do poslednej dediny a nájdete v nej úžasné architektúry a kostoly. Zároveň sa mi páči, že Taliansko je také rozmanité. Každý región má svoj špecifický charakter krajiny, prírodu, odlišnosti v architektúre a samozrejme aj jedinečnú kuchyňu a vína.
Môžeme sa niečím od Talianov inšpirovať aj dnes?
Myslím si, že áno. Zoberme si napríklad náš Gemer. Niekedy sa hovorí, že je slovenským Toskánskom, nie len kvôli úžasným stredovekým nástenným maľbám, ktoré sa zachovali v tamojších kostoloch, ale aj kvôli charakteristickému zvlnenému reliéfu krajiny. Gemer je výnimočný región, kam som sa dostal aj vďaka svojej práci. Bolí ma, keď vidím, ako tam veci nefungujú a ľudia tam nedokážu prežiť. Ale verím, že sa to dá zmeniť. Taliansko nebolo vždy bohatou krajinou s výnimkou priemyselného severu. Aj napríklad Toskánsko zbohatlo na tom, že dokázalo správne využiť svoj potenciál a európske finančné zdroje. Kedysi opustené farmy dnes v rámci agroturizmu ponúkajú zážitkové ubytovanie a kuchyňu z miestnych produktov. Bývate v starej maštali, z ktorej je zrazu luxusný apartmán, cez deň v blízkom meste obdivujete fresky od Giotta alebo zakvitnuté polia červeným divým makom a večer končíte výborným jedlom a ochutnávkou miestneho vína.
Lenže to nevzniklo len tak. Vinice, olivové háje, pamiatky boli obnovené z európskych fondov. Ešte aj ten obdivovaný divý mak tu kvitne doslova vďaka európskym dotáciám, pretože miestni poľnohospodári pestujú takmer výlučne v bio kvalite bez použitia chémie, za čo sú prirodzene vyššie agrodotácie.
Toto u nás bežne nevidíme. A ono je to nielen krásne, ale aj citlivé voči krajine a ľuďom samotným. A ako vidíme, dá sa na tom vybudovať cestovný ruch veľmi úspešne. A čo my? Vieme, ako sa u nás využívajú eurofondy… Čo chceme v našej krajine návštevníkom ukázať? Nevieme sa pomaly zhodnúť ani na tom, čo je v tejto krajine tradičné a charakteristické. Nechcem zovšeobecňovať, ale za 22 rokov sme naplno nevyužili potenciál nášho členstva v Európskej únii. Za ten čas si ničíme prírodu, krajinu devastujeme nepremyslenou výstavbou bungalovových štvrtí za betónovými plotmi, historická zástavba mizne v mestách aj na vidieku. Nemusíme objavovať koleso, stačí sa pozrieť na to, ako to robia tí šikovnejší od nás. A ak sa nechceme porovnávať s Talianskom, Českom, môžeme sa pozrieť do Rumunska, kde sa chudobou konzervovaný transylvánsky vidiek a mestá stali turisticky vyhľadávanými destináciami. Aj my stále máme šancu byť dobrou krajinou pre nás samých, aj pre tých, čo nás navštívia.
Keď sa obzriete za svojou prácou, čo považujete za váš najväčší úspech a aká výzva vás ešte čaká?
Okolo tridsiatky ma prepadla menšia frustrácia z práce. Po rokoch práce na úrade som nemal za sebou ešte žiadnu väčšiu obnovu, hoci moja spisová agenda a schválené projekty by sa dali merať na archívne metre. A zrazu sa to v jednom období tak rozbehlo, že som mal otvorených asi sedem veľkých stavieb naraz. Každý deň som bol niekde inde a v kancelárii som pomaly vôbec nebol. Z toho boli moje prvé veľké obnovy. Niektoré z nich získali aj rôzne ocenenia. Tie však zďaleka nie sú len moje. Úspešná obnova pamiatky je výsledkom kolektívneho úsilia všetkých zúčastnených - od vlastníka, cez jednotlivých členov interdisciplinárneho pamiatkového výskumu, architekta, rôznych stavebných špecialistov, reštaurátorov, realizátorov všetkých profesií a stavebných činností a končiac metodikom pamiatkovej obnovy, ktorým som ja a moji kolegovia pamiatkari. Bez takejto širokej spolupráce to naozaj nejde. Akcie, na ktorých som mohol participovať, za čo som naozaj veľmi vďačný, sú napríklad obnova a reštaurovanie Hradu Budatín, Oravského hradu, Loretánskej kaplnky v Kostole sv. Barbory, ale aj Lorety na Starom cintoríne, Rosenfeldovho paláca, Novej synagógy od architekta Berensa, Katedrály Najsvätejšej Trojice, Sirotára, Kaštieľa v Gbeľanoch, Vyšnom Kubíne, Mokradi, etc.
Prichádzajú aj nové projekty. Pripravuje sa obnova a reštaurovanie Burianovej veže, stále prebieha obnova Kaštieľa Kunerad, Oravského hradu. Samozrejme, máme ešte stále veľa práce aj na žilinských kostoloch.
Avšak ani po 22 rokoch práce na krajskom pamiatkovom úrade si netrúfnem povedať, že viem, ako obnoviť pamiatku bez všetkých potrebných výskumov, odborných posudkov a odborných skúseností ľudí, ktorí sa na tom podieľajú. Roky práce prinášajú skúsenosti, ale tie sa nedajú paušálne uplatniť na každej pamiatke, pretože tie sú jedinečné s rôznymi problémami, na ktoré treba hľadať individuálne riešenia. Každá nová obnova je nanovo školou, ktorá ma obohacuje a učí. O to s väčšou obozretnosťou a úctou pristupujem k tej ďalšej. Áno, dnes so svojimi skúsenosťami som pochopil, že to nie je tak, že za 5 rokov obnovím niekoľko kostolov v meste a potom sa posuniem niekam inam. Nie je to prechodná stanica, je to na celý život. Veľmi rád robím svoju prácu, prináša mi naplnenie a šťastie. Bez tohto dobrodružstva spoznávania našej minulosti prostredníctvom pamiatok by bol môj život ochudobnený. Ako mladý som presne nevedel čím by som chcel byť. Veľmi rýchlo som prišiel som na to, že robím to, čo som chcel a po čom som vždy túžil.
KTO JE Vladimír Majtan (47)?
- pamiatkar na Krajskom pamiatkovom úrade Žilina
Vzdelanie (VŠ): Trnavská univerzita
Bydlisko: Žilina
Obľúbené miesto v Žiline (okolí): v Žiline mám napríklad veľmi rád pohľad z Horného valu na veže katedrály alebo z Burianovej medzierky pohľad na fasádu Sirotára, keď je ešte ráno a žiaria všetky zlátené detaily.
Obľúbená historická postava: nikdy som nad tým nepremýšľal, ale pri obnove kaštieľa v Kunerade s obdivom pozerám na členov rodiny grófov von Ballestrem. V Sliezsku mali obrovský majetok, ale so svojim bohatstvom sa vedeli deliť. Zamestnávali asi 6000 ľudí, pre ktorých stavali domy, školy, nemocnice, celé mestá. Už v 19. storočí mali výnimočný zamestnanecký sociálny program - príklad za všetky - dvojtýždňová platená dovolenka v ozdravovni pre baníkov, ktorých zamestnávali.
Kniha: veľmi sa teraz teším z novej knihy Monumentálna Žilina
Záľuby: výtvarné umenie, architektúra, cestovanie, ale i práca s pôdou a rastlinami
Obľúbená destinácia: Taliansko
