Vaša cesta do Žiliny viedla cez viacero zastávok. Odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z východu Slovenska, z malebnej dedinky Kamenica nad Cirochou. Je to miesto, ku ktorému mám dodnes silný citový vzťah. Práve tam sa začal formovať môj vzťah k tvorivosti a vnímavosti k detailom.
Čo ste vyštudovali a ako sa vaše vzdelanie prepojilo s tvorbou šperkov?
Ako dieťa som chodila na základnú školu u nás v dedine a v tom období som sa veľmi aktívne zapájala do rôznych súťaží – od prednesu poézie až po výtvarné aktivity. Najbližšie mi bolo písanie prózy a poézie, tvorila som pre školský časopis a dodnes mám odložené svoje detské literárne prvotiny. Bolo to obdobie, kedy som túžila stať sa raz spisovateľkou. Strednú školu som vyštudovala Obchodnú akadémiu v Humennom. Po ukončení štúdia som nastúpila do stavebnej firmy, kde som pracovala v účtovníctve a podieľala sa aj na projektovej činnosti. Bola to úplne iná sféra, vzdialená od mojich detských snov, ale v tom čase som bola vďačná za stabilnú prácu.
Keď prišla finančná kríza v roku 2008, moje kroky smerovali na západ, do Lozorna. Tam som začala pracovať ako recepčná čo odštartovalo moju 4-ročnú prácu v hotelierstve. Postupne som sa prepracovala na viaceré pozície v hotelierstve – od recepčnej, cez prevádzkarky až po vedúcu recepcie v Art Hoteli William v Bratislave. Neskôr som prešla do hotela Dubná Skala v Žiline. A práve tam som si uvedomila, že ma to skutočne ťahá ku kreatívnej práci. Teraz už môžem prezradiť, že na nočné služby som si potajomky nosila kliešte, drôtiky a korálky. Keď hotel stíchol, vznikali moje vlastnoručne vyrobené náušnice. Bola to moja malá nočná radosť – a ráno som ich s nadšením ukazovala manželovi. Kolegyne si moje výtvory rýchlo všimli a veľmi ma povzbudzovali. Ich reakcie ma motivovali pokračovať a postupne som začala cítiť, že tvorba je pre mňa viac než hobby.
Čo bol impulz venovať sa tomu naplno?
Najväčším impulzom bola jednoznačne podpora môjho manžela a skutočnosť, že sa moje výrobky ľuďom páčili. Keď vidíte, že niečo, čo tvoríte s radosťou a z dostatočnej dávky nadšenia, dokáže potešiť aj iných, je to obrovská motivácia. V kombinácii s mojou chuťou zmeniť pracovnú oblasť to vo mne vytvorilo silný pocit, že tvorba šperkov je cesta, na ktorú sa chcem vydať naplno.
Ako sa vyvíjal váš štýl od prvých pokusov po dnešnú tvorbu?
Moje úplne prvé pokusy boli veľmi jednoduché – prevažne náušnice, ktoré vznikali z dostupných materiálov. No od začiatku som mala tendenciu hľadať niečo výnimočnejšie, niečo, čo nebude bežné. Drôtovanie ma fascinovalo, a tak som sa mu spočiatku venovala intenzívne, hoci dnes drôt používam už len minimálne. Časom som objavila techniky, materiály a farby, ktoré sú mi bližšie a ktoré mi umožňujú vyjadriť jemnosť, precíznosť aj originalitu.
Aké materiály používate najradšej a prečo?
Najviac pracujem s japonským rokajlom. Milujem ho pre jeho kvalitu, tvarovú pravidelnosť a nekonečné množstvo farebných odtieňov. Každá farba má svoj charakter a ich kombinovanie je pre mňa určitou formou hry – alebo skôr dialógu. Vkladám do nich to, čo chcem, aby šperk niesol: harmóniu, vkus, eleganciu a predovšetkým kombinovateľnosť, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá.
Kto alebo čo vás dlhodobo inšpiruje pri tvorbe?
Musím povedať, že ja sa nerada inšpirujem. V tomto som dosť tvrdohlavá a svojská. Keď ma zaujala jedna technika, mohla som si ju jednoducho pozrieť na YouTube alebo sa prihlásiť na kurz a ušetriť si veľa času... Ale ja som to potrebovala spoznať sama – chytiť materiál do rúk, skúšať, testovať, robiť chyby aj objavovať. Trvalo to presne rok, kým som tú techniku pochopila do hĺbky. Neľutujem ani minútu, pretože vďaka tomu mám dnes vlastný rukopis a dokážem s ňou pracovať spôsobmi, ktoré by som sa z návodu nikdy nenaučila.
Ako vzniká nový šperk vo vašom ateliéri, od náčrtu po hotový produkt?
Šperky si už nekreslím. Kedysi som to robila, ale dnes tvorím intuitívne. Som prototyp človeka, ktorý si nič nezapisuje a všetko rieši v „tom prítomnom okamihu“. Tak je to aj pri mojej tvorbe. Od predstavy v mojej hlave až k hotovému šperku, či farebným kombináciám, všetko tvorím v tom momente. Mnohokrát sa stane, že náušnice, náramok alebo náhrdelník nevyzerajú vôbec tak, ako v mojich predstavách, ale to patrí k procesu. Hotový šperk si vždy odfotím a pri ďalšej tvorbe už presne viem, ako mám postupovať, keďže techniku som si vycibrila sama a je to doslova „vo mne“.
Často sa stane, že po niekoľkých hodinách zistím, že som spravila chybu, ktorú neviem opraviť inak než tým, že celý šperk rozstrihám a začnem odznova. Aj v týchto chvíľach je však ukrytá určitá skúsenosť, ktorá ma posúva ďalej.
Čo vás priviedlo do Žiliny a ako dlho ste tu žili?
Do Žiliny ma priviedla láska – môj manžel. Spolu sme tu žili približne sedem rokov a toto mesto mi prirástlo k srdcu. Aj preto si ma mnohí Žilinčania spájajú s mojou tvorbou. Dodnes sa sem pravidelne vraciame, či už kvôli manželovej rodine, alebo kvôli podujatiam, na ktorých prezentujem svoje šperky – mestské slávnosti či jarmoky v Budatíne sú pre mňa vždy veľmi príjemným návratom.
Čo ste na Žiline mali najradšej?
Keď sme ešte nemali deti, veľmi radi sme chodili na predstavenia do Žilinského divadla a do jeho kaviarničky Komédia. Špeciálnym a obľúbeným miestom je pre mňa aj Straník - tam sme mali s manželom naše prvé rande. A už spomínaný Budatínsky hrad, kde sme okrem prechádzok a piknikov mnohokrát predávali na rôznych podujatiach. Nesmiem zabudnúť na lesopark - tam sme po narodení dcérky trávili asi najviac času, veľmi rada som sa tam prechádzala.
Aký je rozdiel medzi predajom na trhoch a vo vašom ateliéri?
Ateliér je pre mňa oázou. Je to priestor, kde všetko stíchne a kde môžem vypnúť hlavu. Kým som tvorila doma, tak ma veľmi rozptyľovala domácnosť, keďže som typ človeka, ktorý keď vidí vysávač, tak musí vysávať, počuje deti, tak vypne všetky tvorivé pochody. Mala som dokonca obdobie počas materskej, keď som nedokázala vymyslieť nový šperk. Všetko sa to naštartovalo s príchodom môjho ateliéru.
Predajné trhy sú zase priamym kontaktom s našimi zákazníkmi, a tá spätná väzba je na nezaplatenie. Veľmi si ju cením a pomáha mi posúvať sa ďalej a neustále sa zlepšovať. Je krásne vidieť, ako ženy reagujú, keď si niečo vyskúšajú a zažiaria im oči.
Ako ovplyvnila vašu prácu rodina a súkromný život?
Keď boli deti malé, víkendy sme si často „presúvali“ na všedné dni, pretože práve cez víkendy bývajú podujatia, kde predávame. Náš režim je trochu netradičný, ale funguje nám. Moja tvorba náš rodinný ani súkromný život zásadne nezmenila – skôr ho doplnila o niečo, čo je pre mňa prirodzené. Mám pocit, že tvorba je vo mne odjakživa. A mám veľké šťastie, že manžel ma v tom podporuje na sto percent. Bez jeho pomoci by som tento sen nedokázala premeniť na realitu.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň v ateliéri?
Deň začínam vždy kávou – som veľká kávičkárka, takže to musí byť ako prvé, a potom sa pustím do práce a tvorím. Pri šperkoch dokážem úplne vypnúť hlavu a je to pre mňa jedna z najčistejších foriem psychohygieny. Čas pri práci plynie úplne inak; niekedy sa pristihnem, že už je podvečer a ja mám pocit, akoby prešlo len pár minút.
Čo je pre vás na tvorbe šperkov najťažšie a čo máte najradšej?
Najťažšie sú pre mňa situácie, keď sa ocitnem v časovej tiesni, lebo si toho na seba naložím priveľa. Som človek, ktorý chce, aby bol každý zákazník maximálne spokojný, a nesiem za každý šperk veľkú zodpovednosť. Po fyzickej stránke je najnáročnejšia záťaž na chrbticu – tá pri tejto práci naozaj trpí.
Najradšej na tom celom mám pokoj pri tvorení. Ten moment, keď sa svet stíši a existujem len ja, farby, ihla a korálky. A, samozrejme, nič ma nepoteší viac než úprimná spätná väzba od zákazníčok.
Aké máte plány s tvorbou a ateliérom v najbližších rokoch?
Som typ človeka, ktorý veľmi neplánuje. Neriadim sa dlhodobými víziami, skôr žijem prítomným okamihom – a musím povedať, že sa mi to v živote mnohokrát osvedčilo. Mojím želaním je, aby som mohla v tomto ateliéri ešte dlho tvoriť, tešiť zákazníčky a dávať svetu malé farebné radosti v podobe šperkov, ktoré vznikajú z môjho nadšenia a zo srdca.
Kto je Katarína Richetová (36)?
Rodina: manžel Ladislav – rodený Žilinčan, 2 deti: Adelka (8 rokov) a Adamko (5 rokov)
Môj obľúbený šperk: Akékoľvek náušnice vo farbách tyrkysovo zelenej, tvarovo inklinujem ku kruhovým náušniciam, čo je aj príznačný tvar pre moju tvorbu.
Čo rada čítam: Miroslav Válek a zbierka básní Jesenná láska, Milana Rúfusa mám rada pre jeho ľahkosť v písaní poézie, ktorá je pre rovnako pre deti aj dospelých, a obľúbenou zahraničnou autorkou môjho detstva je Lucy Montgomeryová a jej známy román Anna zo Zeleného domu. Dodnes si pamätám, ako som ako malá sedela na zemi opretá o posteľ a nevedela prestať čítať.
Obľúbené hudobné nástroje: Husle a saxofón. V detstve som hrala na zobcovú flautu.
Kam najradšej cestujem: Veľmi sme si s rodinou obľúbili Grécko, ich jedlo, atmosféru a, samozrejme, more.
Čo ma vystihuje: Ži prítomnosťou, pamätaj si minulosť a neboj sa budúcnosti...
