V kuchyni hučí kanvica a vám akosi hučí aj v hlave...
Idete na autobus a je tam taaak veľa ľudí. Zrazu sa chcú všetci rozprávať, malé deti hlasno pištia, och taký hluk... Vodič autobusu nie je práve najpríjemnejší, nechápete čo vám to rozpráva a jeho slová sa menia na nesúvislé hundranie...
Poviete si, že radšej pôjdete pešo. Lenže po chvíli zistíte, že vašu obľúbenú trasu cestári uzavreli a musíte ísť obchádzkou... Och joj.
V tej chvíli máte chuť sadnúť si na kraj cesty, skrútiť sa do klbka, rozplakať sa a radšej nebyť ako byť. Čo je toto za deň? Len čakáte, kedy sa skončí a vyjde nové slnko.
A keby som vám povedala, že niektorí ľudia majú taký deň každý deň? A zobúdzajú sa tak pravidelne?
Každé ráno vstávajú s pocitom, že ich čaká svet plný hluku, nečakaných zmien a situácií, ktoré ich dokážu úplne zahltiť.
Potrebujú ticho. Menej ľudí. Predvídateľnosť. Rovnakú cestu, rovnaký poriadok, rovnaké prostredie. A keď sa niečo zmení, neprežívajú obyčajnú nervozitu. Môže prísť panika, silná úzkosť alebo úplné preťaženie. Majú „svoje stavy“.
Takto často vyzerá svet očami ľudí s Aspergerovým syndrómom.
Nepotrebujú ľútosť. Potrebujú pochopenie. Potrebujú, aby sme sa na chvíľu zastavili, skúsili porozumieť dôvodom ich správania a prijali, že svet môžu vnímať úplne inak ako my.
Skúsme to spoločne. Podajme im ruku a odprevaďme ich na ten autobus.
