Žilinský Večerník

13. jún 2024 | Anton
| 11°C

Divadelná

Divadelný herec Herich: žilinské publikum je veľmi vnímavé

S hercom Adamom Herichom (30) sme sa porozprávali o jeho najnovšej role v inscenácii Rozhovor s členkou kultu, kde hrá ako jediný muž. Prezradil nám aj niečo o svojich hereckých začiatkoch a o tom, ako s bratom natáčali v bytovke „veľké filmové produkcie“. V rozhovore si zaspomínal aj na skutočné herecké výzvy, ktoré má už v tomto mladom veku za sebou.      

01.04.2023 | 10:54

Od roku 2021 ste stálym členom Mestského divadla Žilina. Aká bola vaša cesta do nášho divadla?

Narodil som sa a vyrastal v Nitre, v Banskej Bystrici som študoval herectvo, následne päť rokov strávil v angažmá v Spišskej Novej Vsi a pred necelými dvoma rokmi som dostal možnosť nastúpiť sem. Som za túto príležitosť nesmierne vďačný a sám som zvedavý ako bude táto cesta pokračovať.

Zbierali ste skúsenosti z iných divadiel, v čom je to žilinské iné?

Naše divadlo je na slovenskej divadelnej mape známe ako inscenizátor súčasnej drámy, nepoznaných textov alebo modernizácií klasiky. Väčšina repertoáru je z komerčného hľadiska odvážna a snaží sa divákov zaujať nekonvenčnými spôsobmi. Je to určite výrazná zmena po Spišskom divadle, ale priznám sa, že mi vyhovuje. Žilinská dramaturgia ponúka aj pre mňa nové výzvy ako pristupovať k tvorbe.


 

Čo vás naopak naučili v predošlých divadlách? 

Každý skúšobný proces prináša niečo nové. Snažím sa počas prípravy inscenácie inšpirovať a učiť od kolegov. Bolo to tak všade, kde som pôsobil. Veľmi fascinujúca a prínosná bola najmä moja realizácia v divadle v Poľsku. Minulú sezónu som hosťoval v Teatre im Ludwika Solskiego v meste Tarnov. Bol som tam pozvaný režisérom Tomaszom Gawronom, ktorý už predtým pracoval u nás v Spišskom divadle. S poľštinou som nemal žiadne skúsenosti a bol to on, kto ma napriek mojim obavám presvedčil, že je to možné naučiť sa po poľsky, postaviť sa na javisko a odohrať predstavenie v cudzom jazyku.

Mali ste k divadlu blízko už v detstve?

Postupne som sa s ním zoznamoval, chodil som do divadelného krúžku. Vyrastal som na predstaveniach Starého divadla K. Spišáka v Nitre. Skutočný popud na to vydať sa na herectvo však prišiel ešte skôr. S bratom sme mali malú kameru, ktorá sa dala pripojiť k PC, na ktorú sme nakrúcali krátke filmy. Často sme zburcovali aj kamarátov z bytovky a v našej detskej izbe organizovali veľké filmové produkcie (smiech).

Povedzte nám niečo bližšie o vašich srdcovkách v žilinskom divadle.

Je ich viacero. Z tých novších spomeniem napríklad Rozhovor s členkou kultu alebo Naše fotky. Veľmi radi hrávame tiež Annu Kareninu, tam stvárňujem Vronského. Je to nemecká dramatizácia známeho románu L. N. Tolstého, kde nechýba láska, napätie, ľudské príbehy a všetko, čo k tomu patrí. Určite však divákov pozývam aj na niektorú z našich komédií, ako sú legendárne Triky, fet a makači, Prachy! alebo Neznášam ťa!. A v tomto poslednom predstavení síce nehrám, ale monodráma kolegyne Ivety, Táto izba sa nedá zjesť, takisto stojí za to.

Aktuálne ste obsadený, ako jediný muž, v hre Rozhovor s členkou kultu. O akú postavu ide?

Je to mladý novinár, ktorý prichádza do netypického spoločenstva žien, ktoré opustili svoje rodiny a svoje životy, aby žili v izolácii v lese. Tam nasledujú tajomnú bývalú speváčku N. Tento novinár s nimi robí postupne rozhovory, pýta sa ich prečo sa rozhodli pre takú zásadnú zmenu a čo od tejto N očakávajú. Je to veľmi zaujímavý titul, lebo ho hráme v štúdiu, sme tam v blízkom kontakte s divákmi a baby majú tak priestor aj na intímnejšie výpovede svojich postáv. Moja postava tam plní skôr funkciu odľahčenia a prináša pragmatickejší pohľad a nadhľad na problémy týchto žien. Uznávam však, že niekedy môže byť voči nim až úzkoprsý.




Aké divadelné projekty/role sú vám blízke? Ktorá bola najväčšou výzvou?

Za najväčšiu výzvu považujem zatiaľ už spomínaného Jána v Zdarzyło się pierwszego września (albo kiedy indziej), teda našom predstavení v divadle v Tarnove. Celkovo ma však fascinuje interpretácia v cudzom jazyku alebo špecifickom dialekte. V Spišskom divadle sme takto naštudovali viacero hier „po špiski“, takže aj ja, rodený „Nitrančan“ som sa učil východniarčinu. Okrem toho som napríklad v inscenácii Sneh nad Limbou hral nemeckého vojaka, zajatca partizánov, ktorý hovoril iba po nemecky a lámanou češtinou. To je vždy výzva udržať sa v celom predstavení aj v myšlienkach iba v cudzom jazyku a neskĺznuť ani vo vypätých momentoch do slovenčiny. Inak mám ale rád všetky žánre. Baví ma v činohre dráma aj komédia, nevyhýbam sa ani bábkovému divadlu a veľmi rád hrám aj pre deti. Teší ma, keď postave môžem dodať aj výraznejšiu pohybovú štylizáciu alebo sa pri nej môžem skoro až tanečne „vyblázniť“. Takú možnosť som dostal v postave Babsa v Charleyho tete v produkcii Spišského divadla. Bola to moja prvá veľká rola po škole. V skratke, anglický džentlmen prezlečený za starú dámu. Učil som sa pracovať s vejárom a šatami, chodiť na podpätkoch, prepínať hlas medzi „mužským“ a „ženským“, bola to divočina (smiech).

Má žilinské publikum podľa vás nejaké špecifiká?

Mám pocit, že ste veľmi vnímaví diváci. A to si vážim! Dramaturgia nášho divadla sa orientuje na súčasné texty, ktoré vedia byť aj náročnejšie a nie vždy je jednoduché sa v divadle sústrediť na ich význam a každú nuansu, no zo žilinského publika cítiť, že aj keď sú tichší, v hľadisku počúvajú.

Spomeňme aj vaše televízne skúsenosti.

Pravidelne ma môžete vidieť v sobotu ráno na Jednotke v relácii pre deti: Čo budeme robiť. Hravým spôsobom dávame deťom a ich rodičom tipy na výlety. Je to svižné, veselé, nakrúca sa v štúdiu v Košiciach, kde je skvelý tím. Inak som sa mihol v niekoľkých epizódnych rolách v slovenských seriáloch, niektorí si ma možno pamätajú ako Austrálčana Chrisa z Nemocnice TV JOJ. Práca pred kamerou je vždy vzrušujúca, nedá mi preto nespomenúť aj filmy nezávislej produkcie, Poslednú a Dokonalosť samu, v ktorých som mal možnosť účinkovať. Tvorcami sú EMEDI productions, čo je partia mladých ambicióznych filmárov, s ktorými spolupracovať je vždy zážitok.

Keď idete za kultúrou vy, kde zájdete?

Najviac ma baví literatúra a film, čiže často ostávam doma.

 

Adam si na ľuďoch najviac váži hravosť

Vzdelanie: Akadémia umení BB.

Záľuby: Fantastika, videohry, fitness, lingvistika, mapy.

Rodina: mama, otec, dvaja súrodenci a množstvo ujov, tiet, bratrancov a sesterníc.

Obľúbený film: Amélia z Montmartru, Atlas mrakov.

Obľúbené miesto v Žiline: Schody pod konzervatóriom.

Čo si na ľuďoch vážite: Hravosť.

Aké sú vaše cestovateľské sny: Island, Japonsko a Nový Zéland.

 

 

Foto: Archív Mestské divadlo Žilina

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod