Obilie a chlieb
V starej eucharistickej modlitbe v spise Didaché z roku 90 sa o tomto vťahovaní do jednoty Cirkvi spieva: „Ako bolo toto zrno rozptýlené po vrchoch a zhromaždené sa stalo jedným chlebom, tak nech sa zhromaždí tvoja Cirkev od všetkých končín zeme do tvojho kráľovstva, lebo tvoja je sláva a moc skrze Ježiša Krista na veky.“ Každý z nás je mocou krstu zrnkom nebeskej pšenice, rozdrvenej odumretím sebe a hriechu (porov. Mt 16,24, Rim 6, 2–11), no vodou krstu umiesenej a ohňom Ducha Svätého v birmovaní upečenej ako voňavý chlieb do podoby toho, ktorý sám je Nebeským chlebom.
Svätý Ignác Antiochijský, žiak apoštolov Petra i Jána, keď mal byť roku 107 hodený v rímskom Koloseu divej zveri, napísal rímskej cirkvi toto: „Dovoľte mi stať sa pokrmom divých zvierat, skrze ktoré môžem dosiahnuť Boha. Som Božím obilím a budem zomletý zubami šeliem, aby som sa stal čistým chlebom Kristovým.“ Svätý Ignác sa ním svojim svedectvom – martyriom – aj stal. Umrel v Koloseu, pod lateránskym pahorkom. Jeho krv s krvou všetkých mučeníkov sa ale stala semenom nových kresťanov.
Matka a hlava
Po rokoch útlaku dal na tomto pahorku ku Kristovi obrátený cisár Konštantín postaviť chrám pre tú cirkev, ktorú sám Ignác Antiochijský nazval „prvou v krajine Rimanov“ a προκαθημένη τῆς ἀγάπης [prokathemené tés agapés] – quæ in caritate praesidet – teda „predsedajúcou spoločenstvu lásky“. Práve tento chrám cirkvi, ktorá vyrástla z krvi mučeníkov, sa stal a podnes ostal miestom katedry nástupcov apoštola Petra. Stal sa, ako to je na jeho priečelí napísané: Sacrosancta Lateranensis Ecclesia Omnium Urbis et Orbis Ecclesiarum Mater et Caput – Najsvätejšia Lateránska cirkev, matka a hlava všetkých cirkví mesta (Ríma) i sveta. Lateránska bazilika nie je len historickou budovou. Cez svoje kamene zviditeľňuje hlbšie tajomstvo. O ňom s teologickou jasnosťou i hĺbkou jemu vlastnou píše pápež Benedikt XVI. v bulle Spes non confudit – Nádej nezahanbuje, keď napísal: „Lateránska bazilika, ako katedrála rímskeho biskupa, predstavuje viditeľný znak jednoty všetkých cirkví v katolíckom spoločenstve, ktoré má svoje centrum v Petrovom nástupcovi… Ona je matkou a hlavou všetkých chrámov mesta i sveta, pretože v nej má svoj stolec ten, ktorému Kristus zveril starosť o celé svoje stádo.“
Táto jednota Cirkvi s rímskym biskupom sa reálne diala cez Eucharistiu dávnou zvyklosťou, keď pri svätej omši, ktorej rímsky biskup predsedal, odovzdal konsekrované čiastočky Eucharistie diakonom, ktorí ich zaniesli na iné miesta v Ríme, a tam boli pri tamojšom slávení Eucharistie vhodené do kalicha: Na znak jednej Eucharistie, jednej Cirkvi, jedného Kristovho tela. Táto dávna prax z čias katakomb prešla do praxe Cirkvi, keď jej blažený cisár Konštantín daroval slobodu a pápež Miltiades roku 312 utvoril sídlo a postavil a posvätil baziliku na mieste domu Lateránovcov. Odtiaľ sa zanášala Eucharistia do ostatných chrámov v Ríme, ako povedal tento pápež: ut una communio esset – aby bolo jedno komúnium, jedno spoločenstvo.
Telo a kalich
Týmto sa Lateránska bazilika stala viditeľným zjavením učenia katolíckej Cirkvi, ako ju učil svätý Ignác Antiochijský, keď do Smyrny napísal: „Majte jednu Eucharistiu, lebo jedno je Telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich na spojenie v jeho Krvi, jeden oltár, tak ako je jeden biskup so zborom kňazov a s diakonmi… Kde sa ukáže biskup, tam nech je aj spoločenstvo; ako kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka Cirkev.“ Biskup a Eucharistia sú teda nevyhnutné pre pravú eklezialitu kresťanského spoločenstva. Cirkev tvorí Eucharistiu a Eucharistia tvorí Cirkev. Toto je bytostná a substanciálna jednota: Lebo Cirkev, ktorá je Kristovým telom, podáva zo seba Eucharistiu, ktorá je Kristovým telom. A to len tým, čo toto telo ako údy spoločne tvoria. Keď sa miestna cirkev zhromažďuje okolo svojho biskupa, ktorý má v nej svoj primát, práve tak sa všetky miestne cirkvi zhromažďujú pri primáte univerzálnom, ktorý patrí rímskemu biskupovi. Tým sa naplno zjavuje katolicita.
Ak je každý chrám kamenným obrazom miestnej cirkvi, potom práve kamenná bazilika na Lateránskom pahorku, v ktorej je katedra primátu a jednoty, je obrazom univerzálnosti a katolicity, obrazom živých duchovných kameňov, ktorí sa vbudovávajú do duchovného chrámu Cirkvi (porov. 1 Pt 2, 4). To je i naznačené úkonom posvätenia chrámu: tým istým olejom, tou istou krizmou, ktorou sme ako živé kamene, ako zrno nebeského chleba, ako živé údy Kristovho tela pomazaní v birmovaní, sú ňou pomazané i kamene chrámov Kristovej Cirkvi.
Od ôsmeho storočia sa už zvyk zanášať čiastku Eucharistie z Lateránu do iných chrámov v Ríme pominul. Ale Eucharistia, chlieb vytvárajúci jednotu Cirkvi, naďalej sýti a živí tých, ktorí sa do tejto jednoty zhromažďujú nielen v jednom chráme, nielen v jednom meste, ale po celom svete, cez celé dejiny až do príchodu toho, ktorý sa nám v Eucharistii dáva za pokrm pútnikov. Prosme Spasiteľa modlitbou z eucharistickej anafory zo spisu Didaché, ktorou sme začali: „Spomeň si, Pane, na svoju Cirkev, zachráň ju od všetkého zla a zdokonaľ ju v tvojej láske; zhromaždi ju zo štyroch vetrov, posvätenú, do tvojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil; lebo tvoja je moc a sláva naveky.“
