Žilinský Večerník

20. apríl 2024 | Marcel
| 5°C

Z regiónu

Eusebio: Slovenčina v mojom podaní nie je výbornísimo

Kubánsky spevák Eusebio to už na Slovensku ťahá nejaký ten piatok. Jeho meno čoraz viac rezonuje v našich ušiach. Často ho vídať i v Žiline, ktorá je jeho základňou. Tu najradšej tvorí a ešte radšej oddychuje.

06.09.2017 | 11:15

Eusebio sem prišiel ako spevák s kapelou Monte Rey v roku 2007. No brá­ny k vlastnej tvorbe mu otvoril až rok 2014, kedy nadviazal spoluprácu so sloven­ským producentom Petrom Pan­nom. Koncom marca tohto roku vydali úspešný album La Farándu­la. Eusebio vystupuje na rôznych kultúrnych a spoločenských podu­jatiach, ale aj súkromných a klu­bových párty. Jeho repertoár je nabitý horúcimi tanečnými latino rytmami ako salsa, reggaeton, me­rengue, cha cha cha, latino pop, merengueton či electro latino. My sme sa s ním stretli a porozpráva­li o tom, ako sa mu v našej krajine páči.

Na Slovensku si už – koľko rokov presne – deväť, desať? Už sa tu cí­tiš ako doma?
Sí, sí, sí, už sa k tým desiatim ro­kom pomaly blížim. A Sloven­sko si ma adoptovalo. Už dlho ho vnímam ako svoj druhý domov, mám tu rodinu a milujem ho. Zo­rientoval som sa tu, aklimatizoval a badám, že už sa aj akosi slovaki­zujem, blednem a letné horúčavy už neznášam, ako sa na Kubán­ca patrí - s ľahkosťou a prehľa­dom, začína mi tu byť tiež teplo (smiech).

Ako si na tom so slovenči­nou? Darí sa ti v tejto oblasti? Rozumieš/komunikuješ?
Samozrejme, ja hovorím po slo­vensky veľmi dobre... (smiech) Ale nie, pravdupovediac, dorozumiem sa, ale ešte mám čo zlepšovať. Slo­venčina je pre mňa tvrdý oriešok, v porovnaní so španielčinou je gramaticky o dosť náročnejšia a tá výslovnosť, idem si niekedy jazyk dolámať. Ale verím, že ju presved­čím, aby sa mi raz a navždy dosta­la do hlavy.

Máš nejaké obľúbené slovenské slovo?
Ja sa veľmi rád bavím vytváraním slovenských jazykových novotva­rov. Slovenským slovám dávam španielske koncovky a prízvuk, napríklad nepoužívam výborne, ale vybornísimo. A je tu ešte jedno také slovíčko, nebudem ho spomí­nať, lebo je vulgárnejšie, mládež ho veľmi rada používa, keď je nie­čo mega super, asi viete, na čo na­rážam, no a s mojou španielskou koncovkou -ísimo a prízvukom, je to tutovka, to rád používam a sle­dujem, ako sa to na všetkých lepí. A ďalší špeciálny výraz mám pre svokričku, tú volám maminkuvia. Je toho viac, proste slovenčina v mojom podaní má jedinečný rozmer (smiech).

Čo si si tu stihol za tie roky najviac zamilovať?
Slobodu a pokoj, ktoré vyžaru­je táto krásna krajina. A všetko, čo robí Slovensko Slovenskom. Ja som veľkým fanúšikom tejto krajiny.

Už si si zvykol na zimu a sneh?
Nuž, moja prvá zima so snehom bola pre mňa krásnym zážitkom. Na Kube som ju nezažil, poznal som sneh len z ruských filmov, ta­kže som bol veľmi zvedavý a túžil som to všetko skúsiť na vlastnej koži, vrátane poriadnej guľovačky. Ale ako plynul čas a zima za zi­mou, precitol som do reality. Sneh je krásny len na začiatku, keď je všetko biele, ale keď sa oteplí a za­čne sa topiť, to už nie je taká krása. A potom, ak to náhodou zase prim­rzne, ay mama! Zaka-zaka-zaka a hneď sa váľam na zemi (smiech).

Naopak, je niečo, na čo si si u nás ešte nezvykol? Čo ti prekáža?
Jedna vec mi dosť udrela do očí, nie, že by mi prekážala, ale ozaj som si nezvykol piť slovenskou rýchlosťou. Ja strávim pri jed­nom-dvoch pohárikoch celý večer, ale tu sa pijú pohárik za pohá­rikom a na ex. No, a na vážnej­šiu tému, prekážajú mi rasistické prejavy a poznámky niektorých ľudí a to, že spoločnosť je do istej miery ovplyvnená predsudkami a verejnou mienkou. Čo povedia ľudia, keď urobím to alebo ono, ja neriešim, je to zväzujúce.

Čo ti najviac chýba z rodnej Kuby?
Najviac mi chýba rodina, pria­telia, ktorí sú rozlezení po svete a tie naše peñas (stretnutia vždy u niekoho doma plné hudobných improvizácií). Z času na čas sa mi zacnie aj po atmosfére života na Kube, jeho rytme... tradičných po­krmoch a ovocí, ktoré sa mi tu ne­podarilo zohnať.

Si v kontakte s rodičmi, so súro­dencami? Stretávate sa? Poprí­pade, ako často zvykneš s nimi komunikovať?
S najbližšou rodinou som v pravi­delnom kontakte. Na Kubu hlavne telefonujem, tak raz-dvakrát do mesiaca, pretože internetové pri­pojenie je stále v plienkach, ale s tými, ktorí žijú mimo Kuby, si môžeme dopriať aj luxus videoho­voru cez internet.

Za ten čas si si tu rozbehol veľ­mi sľubnú kariéru. Na konte máš niekoľko piesní, dokonca ti na jar vyšiel album. Rátal si s tým? Čakal si, že sa niečo také stane?
Robiť vlastnú hudbu bol vždy môj sen a cieľ, a hoci som na to dlho nemal priestor ani podmienky, táto ambícia bola pre mňa takým vnútorným hnacím motorom. A keď som sa tu rozhodol ostať, dúfal som, že sa mi niečo také po­darí, aj keď na začiatku to vyzera­lo skôr ako sci-fi. Keď sa skončilo moje angažmá s kapelou, musel som začať zase od nuly, posta­viť sa na vlastné nohy a nájsť si vlastnú cestu. Ako interpret som prešiel vcelku zásadným prero­dom, kým som sa postupne dostal do bodu, kedy sa ďalším krokom pre napredovanie v tom, čomu sa venujem, stala práve vlastná muzika. Mal som šťastie na veľmi talentovaného producenta - Pet­ra Panna, s ktorým mám tu česť spolupracovať. On bol výrazným impulzom k zhmotneniu tohto môjho sna, za čo som mu veľmi vďačný.

Ako sa zatiaľ album ujal?
Podľa spätnej väzby od posluchá­čov sa ujal, čo ma veľmi teší. Za­chytil som, že na nás aj zumbujú, dokonca nás hrajú v niektorých regionálnych rádiách a tiež v ná­rodnom. To je paráda. A veľmi ma teší, že na našu hudbu reagujú pozitívne aj deti. Deti považujem za veľmi úprimných arbitrov. Na­príklad môj sedemročný synovec, ktorý žije v USA, sa naučil všet­ky pesničky a všetkým ich spieva, vraj u nich v aute už hráme len my (úsmev).

Keď porovnáš Slovákov a Kubán­cov. V čom vidíš najväčší rozdiel?
Oba národy sú dobrosrdečné a priateľské, rozdiel vnímam hlav­ne v povahe a prístupe k životu. My Kubánci sme takí expresívni, celkom hlučný, extrovertný a bez­prostredný národ. Rozhodne me­nej podliehame stresu a negatív­nym perspektívam, hoci život na Kube je omnoho ťažší. Vieme sa viac tešiť aj z maličkostí. Zlé veci, ktoré sa nám prihodia, sa snaží­me obrátiť na srandu, aby sme sa s nimi ľahšie vyrovnali. A ešte som si všimol, že sme diskrétnejší, čo sa týka prezradenia našich plá­nov, lebo sme dosť poverčiví, že by nám ich niekto zlými myšlienka­mi mohol prekaziť. Na Slovensku hovoríte veľmi otvorene a de­tailne o svojich plánoch, čo ma prekvapuje.

Plánuješ sa vrátiť na Kubu ale­bo chceš ostať tu? Ako a kde vidíš svoju budúcnosť?
Na Kubu len na dovolenku, rozho­dol som sa ostať a usadiť tu, v mo­jej druhej vlasti. Hoci budúcnosť nám vždy môže prichystať nejaké to prekvapenie... Keď sa len ob­zriem späť, predtým, než som sem prišiel, nemal som Slovensko vo vyhliadkach, nepoznal som ho, počul som len o Československu, kde niektorí Kubánci chodili štu­dovať nejaké technické odbory a dnes som tu doma.

Ako často chodíš do Žiliny? Čo zvykneš robievať, keď sem prídeš?
Ako kedy, všetko závisí od pracov­ných povinností a ich lokácie. Keď mám na koncerty bližšie k Žiline, presúvam sa do mojej žilinskej zá­kladne. Alebo keď cítim, že už tre­ba zmeniť ovzdušie, Žilina je pred­sa pokojnejšie a menšie mesto a mám tu rodinu, domácich milá­čikov a záhradu. Takže keď som tu, venujem sa im. A veľmi rád tu tvo­rím. Cítim, že tu mám lepšie roz­položenie na skladanie.

Tvojím poznávacím znakom bý­vajú vždy nasadené slnečné oku­liare. Koľko ich vlastne máš?
O, áno, rozvinula sa u mňa gafo­mánia (gafas – okuliare, pozn. au­tora). Nemám ich spočítané, ale určite je ich menej, než si myslíš, často ich striedam, prerieďujem, niektoré sú výlučne vychádzko­vé, iné koncertné, a nie všetky sú slnečné. Inak, dobre, že sa na ne pýtaš, akurát som si uvedomil, že som si už dávno žiadne nezaob­staral (smiech).

Čo robíš v týchto dňoch?
Dostal som nové melódie od Pet­ra Panna, takže sa púšťam do skladania nových textov, aby sme zase niečo svieže mohli dať von. A v týchto dňoch chvíľu ostávam na domácej pôde – v Žiline.

Foto: archív Eusebia

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod