Milada Filipčíková je na javisku už úctyhodných 45 rokov. Nedávno získala cenu za celoživotné dielo za divadelnú tvorbu. Ako povedala samotná herečka, je to pre ňu nesmierne veľká pocta. „Niečo také som si nepripustila. Prišlo to nečakane a som veľmi rada.“
Na cenu ju nominovali umelecký šéf Bábkového divadla Žilina Michal Németh a dramaturgička Petra Štorcelová. „Miladka je zaslúžená herečka, ktorá tu prekonala generácie riaditeľov, umelcov, tvorivých aj netvorivých období, čo nebolo vždy jednoduché,“ povedal na margo herečky Michal Németh. A doplnil: „V Miladke sa skĺbil výnimočne silný talent a chuť pre prácu, čo je výnimočné, lebo niektorí majú chuť, ale nevedia svoju prácu robiť až tak dobre.“
SCÉNOGRAFKA ČI HEREČKA?
To, že z nej bude herečka, samotnej Miladke nikdy ani na um nezišlo. Zaujímala sa o kreslenie a skôr ju to ťahalo k scénografii. Výtvarnému umeniu sa venovala pod vedením akademického maliara Karola Barona. Z rodnej Kremnice odišla do Žiliny, kde hneď po maturite a po tom, ako ju neprijali na vysokú školu, prešla konkurzom v bábkovom divadle. „Doma som ani nepovedala, že ma vzali do súboru.“ Polovicu roka robila v dielni. „Bavilo ma to remeslo. Robili sme marionety, bábky, javajky. Každá inscenácia mala svoje bábky, takže som sa dostala ku všetkým.“ Keďže divadlu chýbala herečka, začala hrať. „Cez deň som teda skúšala hrať, v noci som vyrábala bábky,“ spomína na svoje začiatky. Neskôr sa už do dielne nevrátila. Ostala na javisku.
PRISCHLI JEJ STRIGY
Prvá inscenácia, v ktorej si zahrala, bola O zakliatom káčerovi. Prvá veľká úloha prišla v podobe najúspešnejšej inscenácie divadla Ferri a Tonny. Za celý čas ju hrali 873-krát. „Spočiatku, keď som prechádzala čiernym divadlom (tieňové, pantomíma, pozn. autora), sa mi vždy ušli strigy. Neviem prečo boli všetci presvedčení, že ich hrám najlepšie,“ zasmiala sa. Ona sama ich však rada nemala. „Lebo boli zlé. A jedna kamarátka mi vtedy povedala: Milada, nikto nevie zahrať takú zlú strigu ako ty.“ Zlé postavy mali aj svoje výhody. Ich bábky boli vždy najkrajšie. No zároveň i najťažšie.
MÁ RADA ODOZVU
Práca na javisku ju baví. Pred predstavením máva trému, no tá opadne hneď, ako vyjde na javisko. „Myslím si, že to má každý herec. Proste, keď sa ocitneš na javisku, prestaneš existovať. Existuje len tá postava, ktorú hráš.“ Detské publikum miluje. „Deti sa menia,“ povedala. Ako zájazdové divadlo prešli rôzne kúty sveta i celého Slovenska. „Cho-dievali sme aj do okrajových častí, kde iba málokedy zablúdilo nejaké divadlo.“ Deti boli nesmierne vďačné práve na týchto miestach. „Na vidieku sú deti skromnejšie, vďačnejšie, mestské deti sú zase impulzívnejšie, skúsenejšie. Mňa ale bavili všetky. Mám rada odozvu.“ Okrem detských inscenácií si Milada za svoj život zahrala aj v inscenáciách pre dospelých. „Hrala som naživo, hrala som s bábkami, dokonca sa mi ušla aj pantomíma,“ rekapitulovala. „Nádherný život som tu prežila.“
PERINBABA
Tento rok je to už 45 rokov, čo stojí na javisku bábkového divadla. A hoci už v súčasnosti nie je internou herečkou, vidieť hrať ju môžu (nielen) Žilinčania v hre Perinbaba, kde hrá priamo Perinbabu. „Pre mňa je to veľká pocta. Nemám plány, nikdy som si ich ani nerobila, pre mňa vždy všetko padlo z neba,“ dodala na záver Milada Filipčíková.
