Žilinský Večerník

25. máj 2024 | Urban
| 14°C

Rozhovory

Jana Čerepová prináša osvetu tradičnej kultúry

Minulý rok sa novou predsedníčkou Miestneho spolku Živena Žilina stala rodáčka z Novohradu Janka Čerepová. V rozhovore pre Žilinský večerník nám prezradila nielen to, aké má plány so spolkom, ale aj o svojej láske k autentickému ľudovému odevu a čepcom zdobeným sklenenými perličkami.

17.04.2024 | 11:05

 

Nie ste pôvodom Žilinčanka, prečo ste sa prisťahovali práve do tohto mesta?

Pochádzam z Lučenca, no svoje korene mám v severnom Novohrade v obci Ábelová. Môj manžel je zo Žiliny, a keďže tu mal svoju stabilnú prácu, ostali sme bývať v Žiline. Keď som sa presťahovala, hľadala som v tomto meste pre seba kultúrne vyžitie, pretože som sa v minulosti venovala viacerým výtvarným technikám. Určité obdobie som sa venovala keramike, ale stále ma to ťahalo k výšivke a k našim tradíciám. V roku 2018 som sa prihlásila do žilinského spolku Živeny. O Živene som vedela odmalička vďaka svojim koreňom. V Ábelovej pôsobila národná umelkyňa B. S. Timrava, ktorá bola nielen priateľkou Terézie Šoltésovej, ale najmä prispievateľkou do časopisu Živena.

Aká bola vaša funkcia v spolku?

Bola som členkou, ponúkla som tému tradičných ľudových odevov, aby sme o nich robili prednášky a tým dostali do povedomia ich autentické formy. K 100. výročiu vzniku spolku Živeny v Lučenci som vytvorila peknú spoluprácu s naším žilinským odborom. Usporiadala som výstavu pod názvom Dedičstvo matiek, kde som chcela poukázať na zachovávanie tradícií. Výstava bola spomienkou na mimoriadne úspešnú výstavu ľudových výšiviek ktorá sa konala v roku 1887 v Martine. V období covidu všetko trochu upadlo, ale nám to aj tak nebránilo napríklad vo vyšívaní a tvorbe. Minulý rok som sa stala z členky predsedníčkou, keďže bývalá predsedníčka sa rozhodla vo svojej funkcii už ďalej nepokračovať a oslovila ma ako svoju nástupkyňu. Živena má v mnohých mestách svoje miestne odbory a každý je niečím špecifický. Niektoré sú zamerané viac na literatúru, iné na výtvarné umenie. Žilinská Živena je špecifická tým, že od 90. rokov, keď opäť vznikla, sa zameriava na tradičnú ľudovú výrobu, čo mne veľmi príjemne sadlo. Zoznamujem sa so Žilinským krajom, s tým, aké tu boli špecifické tradičné remeslá, ako vyzeral ľudový odev. Je to pre mňa zároveň aj výzva. 

 

Svadobný venček, obec Ábelová

 

Kto volí nového predsedu miestneho spolku Živeny? Ako dlho trvá funkčné obdobie?

Predsedu volia hlasovaním členovia spolku a predseda je volený na 4 roky.

Mám pocit, že v Živene panuje celkom priateľská atmosféra, takže medzi záujemcami o post predsedu miestneho spolku asi nie je veľká rivalita.

Nemýlite sa. Myslím si, že v Žiline sme v spolku veľmi príjemný kolektív a je mi cťou byť medzi týmito dámami a našimi dvomi živeniarmi. Väčšina sú členmi od tých 90. rokov. Naberám od nich skúsenosti, najmä od bývalej dlhoročnej predsedníčky Danky Daníkovej, ako ona viedla Živenu a čo všetko vniesla do kultúry mesta Žilina. Bolo toho až-až. 

Máte víziu, akým smerom by ste počas svojho predsedníctva chceli viesť žilinskú Živenu? A prípadne na ktorých podujatiach sa určite chcete zúčastniť?

Určite ostaneme verní tradičným podujatiam, ktoré buď organizujeme, alebo sa na nich zúčastňujeme. A práve nad tým uvažujem, ako ďalej so Živenou v Žiline, čo by mohla v tejto dobe priniesť. Pôvodné – historické poslanie si už splnila. Bola to najmä emancipácia žien, prístup k vzdelávaniu... Myslím si, že osveta týkajúca sa tradičnej kultúry, bude asi pre mňa jednou z priorít. Zapájať školy a širokú verejnosť do vzdelávania jednak formou výstav alebo prednášok. Určite sa chcem venovať aj histórii nášho spolku. Pracujem v múzeu a z vlastnej skúsenosti viem, že deťom chýbajú širšie informácie o tradičných remeslách a zvykoch. Mladí ľudia obdivujú súčasných dizajnérov, šperkárov a pritom ani nevedia, odkiaľ berú inšpirácie. Ako príklad uvediem napríklad šperkárky P. Tóth alebo K. Žiak, ktoré čerpajú práve z našich tradícií.

 

Miestny spolok Živena Žilina na podujatí Uč sa remeslo, ktoré organizovalo SNM v Martine.

 

Živena je ženský spolok, ale aj v Žiline máte mužských členov.

Máme dvoch aktívnych mužských členov Janka Stopjaka a Peťa Pazderníka. Spolok nie je primárne o ženských členkách. Pri zrode Živeny stáli národovci Ambro Pietor, Viliam Pauliny-Tóth, Martin Čulen a Mikuláš Štefan Ferienčík, ktorí cez noviny vyzvali ženy, aby zorganizovali ustanovujúce zhromaždenie spolku. Napríklad v Martine je predsedom miestneho spolku tiež muž Janko Cíger. Členstvo je pre každého. Kto má pocit, že má do spolku čo priniesť a rozumie jeho myšlienkam a duchu, v akom bol zakladaný, má tu dvere otvorené.

Ktorým špecifickým remeslám sa venujú ženy v Žilinskom miestnom spolku Živena?

Venujú sa napríklad paličkovanej čipke, háčkovaniu, vyšívaniu krížikom, vyšívaniu krivou ihlou, výrobkom zo slamy, drôtovaniu, medovnikárstvu. Každá jedna je veľmi výnimočná a ovláda svoje remeslo. Keby sme mohli udeľovať ocenenie majstra ľudovej umeleckej výroby, mali by sme ich niekoľko. Tento titul však udeľuje ÚĽUV alebo napríklad v Banskobystrickom kraji výrobcovia prechádzajú cez odbornú komisiu a získavajú certifikát kvality – Produkt Podpoľanie, Produkt Novohrad... Výrobcovia sa môžu prezentovať a vystavovať svoje výrobky pod značkou kvality. Nositeľkou tohto certifikátu som aj ja. Získala som ho za tradičnú výrobu ľudového odevu z Ábelovej a za vyhotovenie tradičných čepcov a svadobných párt z Novohradu.

Vy ste veľkou zástankyňou autenticity vo folklóre. V tomto máte rovnakú ideológiu ako žilinský KAF Hojana.

Áno, na sociálnych sieťach sme sa tak nejako ponachádzali – ľudia, ktorí sme zástancami autenticity (patrí sem aj pani riaditeľka KrKS Žilina), a vznikla medzi nami diskusia o potrebe uchovávať tradície a na čo je potrebné poukazovať.

Trochu ma mrzí, že niektorí ľudia zbierajú ľudové odevy a vychvaľujú sa svojou zbierkou, pričom nepoznajú tých, ktorí ich zhotovili. Myslím si, že to nie je správne. Viac by som uvítala, keby sme vedeli a hovorili práve o zhotoviteľoch a takto im preukázali úctu. 

 

Uč sa remeslo.

 

Vy ste k ľudovej výšivke priviedli aj svoju sestru.

Sme v tom „namočené“ spoločne. Odmalička sme trávili víkendy, prázdniny práve na Ábelovej. Moja sestra tam ostala žiť. Vedela vyšívať už ako malá, ale ja som ju inšpirovala k cieľavedomejšej aktivite. Spoločne robíme ukážky výšivky krivou ihlou na rôznych podujatiach. Takto prispievame k uchovaniu dedičstva našich predkov

Vyšívanie krivou ihlou sa robí oboma rukami?

Presne tak. K vyšívaniu krivou potrebujete drevený rám, krivú ihlu a plátno. Plátno sa upevní na rám pomocou našitých tzv. tunelov a pomocou šnúr sa napne. Na plátno sa potom predkreslí furma a až potom sa začne vyšívať. Krivá ihla je podobná háčiku na háčikovanie, ale hrot je ostrejší. Látka sa prepichuje ihlou zvrchu a zospodu sa navlieka na háčik. Výšivka krivou je vlastne retiazkový steh. Rozdiel je v tom, že krivou ihlou viete vyšívať očká hustejšie a tým je výšivka krajšia.

 


Výšivka krivou ihlou.

 

Spomínali ste zdobenie čepcov sklenenými perličkami. Z akých zdrojov ste vychádzali, keď ste sa učili túto techniku?

Pred približne 15 rokmi som sa začala venovať riadnemu výskumu, lebo som si uvedomila, že obec Ábelová zaniká a jej pôvodní obyvatelia vymierajú. Zaujímala som sa najskôr o to, čo už bolo vyskúmané, a hľadala som medzery – na čo sa zabudlo. Zisťovala som práve aj mená žien, ktoré zdobili čepce perličkami, v obci ich bolo iba zopár. Zistila som napríklad, že niektoré ženy, ktoré tieto vzácne čepce zhotovovali boli veľmi chudobné. Časom som začala rozoznávať rukopis jednotlivých žien podľa toho, ako postupovali pri skladbe vzoru.

Keď som sa učila výrobu týchto čepcov, nemala som nikoho, kto by mi to už názorne ukázal. Takmer rok som sa venovala tomu, že som čepiec študovala, rôzne som ho otáčala, vizualizovala som si ho, robila nákresy. Snažila som sa prísť na to, ako sú perličky rozmiestnené, aby mali svoju správnu skladbu po prišití.

Znamená to, že v tomto prípade nebola farebná typológia ako pri výšivke kroja?

V severnom Novohrade sa práve farbou určoval status ženy – podľa veku. Keď bola mladšia, používali sa pri výšivke „hýrivejšie“, do červena ladené farby. Preto kroj nazývali veselý. Takto ladený kroj mohla nosiť žena približne do veku 45 rokov. Po veku 45 rokov vyšívali kroj ladený do modrej farby. Staršie ženy alebo tie, ktoré mali smútok, zdobili odev výšivkou tiež. Látku na ktorú si vyšívali bola však čierna (sukňa, zástera, vestička) a biele oplecko. Neznamená to však, že čím bola žena staršia, tým chudobnejšie mala ozdobený kroj. Práve naopak, aj tieto sú nádherné, najmä sviatočne zdobené. Na čiernom podklade vyniká biela výšivka alebo tlmené farby ako fialová, zelená. Preto aj čepce, ktoré nosili mladšie i staršie ženy ladili farebne s odevom. 

Z akého materiálu sú perličky, ktorými sa zdobili čepce?

Čepce sa zhotovovali z fúkaného skla. V čase, keď už som sa ja dostala k výrobe, nebolo možné zohnať tento materiál. Takmer dva roky som sa pokúšala aj v zahraničí zohnať materiál a podarilo sa. Nakoniec som ich zohnala vo firme, ktorá vyrába vianočné ozdoby. 

 

Čepiec z obce Ábelová.

 

Tým, že sú sklenené, sú aj veľmi krehké a práca s nimi musí byť náročná.

Náročná je v tom, že každá perlička je po okrajoch ostrá a prerezáva niť. Musíte sa naučiť spôsob, akým ich prišívať, aby nitka nepopraskala hneď, ako si dáte čepiec na hlavu a trochu sa roztiahne. No a to bolo práve to čarovné, čo ma od detstva lákalo pozerať sa starkej do skrine, kde bola vreckovka a v nej zabalené farebné perličky, ktoré popadali z čepca.

Na základe vášho výskumu ste vydali publikáciu s názvom Akoby ho anjeli šili. Tým ste túto kapitolu výskumu odevu ukončili?

Pri príprave prvej publikácie, kde som sa zamerala na základné formy odievania sviatočného odevu, som zistila, že je viacero tém, ktorým sa chcem venovať. Preto pokračujem vo výskume a pripravujem vydanie ďalšej publikácie, kde sa venujem aj zvykosloviu, ale aj iným typom ľudového odevu, ako sa vyvíjali napríklad formy zdobenia. Mám šťastie, že moje neterky táto téma zaujíma a aj vďaka nim môžem nafotiť odev do ďalšej knihy. 

Podarilo sa vám osobne stretnúť s ľuďmi, ktorí sa venovali výrobe ľudového odevu?

Žiaľ, mnohých som už nezastihla. Najmä ženy, ktoré sa venovali zdobeniu čepcov. Ale stretla som sa s ich rodinnými príslušníkmi, ktorí boli mojimi informátormi. Dokonca sme mali jednu zhotoviteľku čepcov aj v rodine. So ženami, ktoré vyšívali nielen kroje, som mala šťastie stretávať sa. Robila som s nimi rozhovory, podarilo sa mi získať aj množstvo fotografického materiálu.

Osobné stretnutie je určite plnohodnotnejšie, ako keď si niečo naštudujete teoreticky.

Keď sa s informátormi stretávam, cítim obrovskú pokoru. Lebo s nimi spomínate na celý ich život. Na život, čo nebol ľahký, a popri tom vedeli tvoriť takú krásu, ktorú dnes mnohí obdivujú. Pre nich bola v minulosti prvoradá práca okolo hospodárstva, okolo detí a až potom si po večeroch sadali k výšivkám. Ako zaujímavosť uvediem, že niektoré informátorky mi spomínali, že ak mali veľké hospodárstvo, často nemali vôbec čas vyšívať. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa sviatočné odevy dedili a najmä chránili pred poškodením. Napríklad výšivka na sukni má reálnu dĺžku až 3 metre a niekedy šírku 50 cm, takže čas strávený pri tomto zdobení bol ozaj náročný. Ženy si takýto odev naozaj vážili a najhonosnejšie kúsky si obliekali iba pri slávnostných príležitostiach. 

Máte aj vy zdedený kroj po svojej starkej?

Samozrejme. U nás doma sa kroje nevyhadzovali a ja som mala vždy k týmto veciam cit. Aj keď bolo bežné, že v 60. rokoch 20. storočia prechodom na mestskú módu už mladšie ženy nechceli nosiť kroje, stávalo sa, že ľudia kroje vyhadzovali, predali, ale aj spálili. Nikto vtedy neuvažoval o tom, že budú raz vzácnym odrazom našej kultúry.

Problémom a dosť veľkým je, že pred pár rokmi vznikol tzv. folklórny boom a niektorí ľudia zistili, že sa dá na tom zarábať vďaka záujmu folkloristov. Niektorí začali strojovo vyšívať kroje, nešli do terénu alebo do múzeí študovať odevy, ale chytili akúkoľvek látku a náznakom začali našívať akékoľvek vzory, prípadne plisovať sukne v oblastiach, kde sa to nikdy nerobilo a začali tieto odevy prezentovať ako tradičné. Keď sa týmto ľuďom ozveme, nemajú záujem o nápravu. Za tradičný odev je potom označované niečo, čo ním nie je. Vznikajú z toho doslova paškvily. Tí, čo skupujú takéto kroje, nevedia, že vyšívanie jedného odevu trvalo veľmi dlho, niekedy aj pol roka. Nechápu ani to, že ľudové odevy sa nevyrábali pre pravidelný zárobok, ale pre vlastnú potrebu. A to je práve tiež téma, ktorou sa chcem zaoberať nielen v Živene. 

 

Vyšívané opliecko,ľajblík

 

Sú príležitosti, keď si obliekate kroj?

Nie je ich toľko ako v minulosti. Kým som sa prisťahovala do Žiliny, tak som sa doň obliekala na podujatia, ktoré organizovala obec. Teraz už je to skôr v rámci folklórnych festivalov, kde so sestrou chodíme prezentovať našu prácu. Musím povedať, že obliecť sa do kroja je čosi výnimočné, to treba zažiť. Telo sa úplne inak vzpriami, inak sa cítite a je to veľmi ženské. 

Nie je v súčasnosti náročné získať materiál čo najpodobnejší tomu, z ktorého boli vyrábané pôvodné ľudové odevy?

Je to náročné, niektoré látky už nie je možné zohnať. Výroba niektorých materiálov sa obnovila, ale vo veľmi zlej kvalite. Ako príklad môžem uviesť stuhy. Pôvodné boli bavlnené alebo hodvábne. Na časti odevu, kde sa uplatňuje skladanie do záhybov, sa tieto materiály nedajú použiť, a to z dôvodu, že sú vyrobené z umelých vlákien, a preto nedržia správny tvar.

Aj keď sa niektorí ľudia snažia naštartovať pôvodnú výrobu látok alebo stúh, je to veľmi drahé, a tak vás aj výroba tradičného odevu vyjde finančne trochu viac.

Je v Žiline a okolí ešte niekto ďalší, kto sa venuje tradičnej výrobe krojov? Ste s takýmito remeselníkmi v kontakte?

Viem, že v kraji sú ľudia, ktorí sa venujú výrobe odevov ako ja, napríklad pán Šimo z Rajca. Alebo naša členka Otília Kadašiová, ktorá sa venuje tkaniu na krosnách. Práve preto som navrhla pani riaditeľke KrKS Žilina možnosť spolupráce. Napríklad ponúknuť pomoc pri výrobe súčiastok ľudového odevu folklórnym súborom. Tým by sme pomohli dostať do ľudových odevov opäť viac autenticity.

Vy používate starý šliapací šijací stroj, však?

Používam starý šliapací stroj značky Singer. Zdedila som ho po mužovej starej mame, a keďže aj moja starká si šila na takomto stroji, tak som si povedala, že prečo nie. Šije sa mi na ňom veľmi dobre. Mala som šťastie na opravára týchto strojov, ktorý žije v Žiline.

Na ktorých podujatiach môžu čitatelia stretnúť členky spolku Živena?

Najbližšie nás môžu čitatelia stretnúť na Staromestských slávnostiach. Počas roka pripravujeme už tradične predajné výstavy na tému Veľká noc a Vianoce. Pre Žilinčanov je už možno aj známy náš Kapustný deň, ktorý sa koná súčasne s podujatím venovanému dňu senioriov. Recepty zozbierali z rôznych kútov Žilinského kraja, preto môžu Žilinčania ochutnať rôzne kapustné jedlá.

Chcela by som upozorniť čitateľov, že o našich aktuálnych podujatiach sa dozvedia len na našej fb stránke Živena Žilina, prípadne na stránkach TIK mesta Žilina.

 

VIZITKA

Janka Čerepová

Vek: 46

Pochádza z: Lučenca

Štúdium: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor muzeológia

Najradšej trávim voľný čas: v mojej dielni, prírode a v teréne pri výskume

Obľúbené miesto v Žiline: kopec Hradisko

 

 

ŽIVENA – HISTÓRIA

Živena je spolok slovenských žien založený na myšlienke rovnosti a viery v to, že výchovou a vzdelávaním sa každý človek stáva lepším vo svojej rodine i v spoločnosti. Základným poslaním je prispievať k národnému, duchovnému a hmotnému zveľadeniu Slovenska. Najstarší ženský spolok na Slovensku vznikol 4. augusta 1869 predovšetkým vďaka mužom: redaktorovi Ambrovi Pietrovi, Viliamovi Paulinymu-Tóthovi, Martinovi Čulenovi a Mikulášovi Ferienčíkovi, ktorí prostredníctvom novín vyzvali ženy.

Terézia Vansová bola podpredsedníčkou ústredia Živeny a členka výboru družstva Lipa. založila a redigovala prvý ženský časopis na Slovensku Dennica (1898 – 1908 a 1910 – 1914, do ktorého prispievali mladí básnici, a tak sa stal orgánom nastupujúcej slovenskej moderny. V roku 1920 – 1923 redigovala časopis Slovenská žena. Venovala sa aj etnografii a spolupracovala s družstvom Lipa. Je autorkou Novej kuchárskej knihy (1914).

Elena ŠOLTÉSOVÁ bola čelnou predstaviteľkou spolku Živena. Organizovala emancipačné, kultúrne a sociálne hnutie slovenských žien, školstvo, časopisectvo pre ženy. V roku 1885 spolupôsobila pri vydávaní almanachu Živena, redakčne i autorsky sa zúčastnila na vydávaní troch ročníkov Letopisu Živeny. V roku 1910 založila časopis Živena, ktorý zväčša sama redigovala. V literárnej tvorbe sa usilovala o realistické stvárnenie skutočnosti.

V Žiline bol založený spolok v roku 1922, spolok založila Luisa Hálková. Miestny odbor bol rozdelený na 3 úseky: ľudovo-výchovný, sociálny a zábavný. Odbor organizoval prednášky zamerané na zdravotnícku osvetu, výchovu detí, organizovala prednášky o významných osobnostiach. Po vyhlásení autonómie sa ozývali hlasy po zrušení Živeny, a to na celoštátnej aj regionálnej úrovni. Napriek tomu, že v priebehu 30. rokov a predovšetkým počas predsedníctva Edity Bacherovej sa miestnemu odboru podarilo stabilizovať. Živena však bola zrušená v roku 1950 z vtedajších politických dôvodov.

K obnove spolku došlo až v roku 1995. Predsedníčkou sa stala Mária Hellebrandtová (od 1995 do 1997). Z pôvodne 10 zakladajúcich členov sa v priebehu roka počet členov zvýšil na 75. V roku 1998 bola zvolená za predsedníčku S. Hriceková. Od roku 1999 do roku 2016 viedla Miestny odbor Živeny Dana Daníková. Pod vedením D. Daníkovej došlo k spolupráci s rôznymi inštitúciami napr. s Úniou žien, Jednotou dôchodcov, Maticou slovenskou. Odbor nadviazal na predchádzajúce ciele Živeny. Od roku 2016 do roku 2023 bola predsedníčkou Martina Pazderníková. Od roku 2023 je predsedníčkou Jana Čerepová, podpredsedníčkou Miriam Valicová.

Miestny odbor Živena Žilina sa po roku 1995 zameriava predovšetkým na udržiavanie tradičnej ľudovej kultúry. Členovia sa venujú výrobe výšiviek, drotárstvu, výrobe výrobkov zo šúpolia, medovnikárstvu a iné. Pravidelne usporadúva tematické predajné výstavy svojich výrobkov. Od roku 2007 je spoluorganizátorom podujatia Dňa seniorov, kde členovia založili tradíciu v podobe ochutnávky jedál tzv. Kapustný deň. (recepty zozbierali členovia v Žilinskom kraji). K ďalším aktivitám patrí prednášková činnosť zameraná na sociálno-zdravotnú starostlivosť, prednášky o histórii. Počas roka organizuje podujatia zamerané na ukážky remesiel. Živena sa zapojila do pracovného tímu mesta Žiliny v roku 2022, keď sa mesto uchádzalo o titul Európskeho mesta kultúry. V roku 2023 sa Živena podieľala na podujatí pripravené Slovenským národným múzeom v Martine pod názvom Uč sa v múzeu, kde si návštevníci mohli vyskúšať vybrané techniky. Súčasne je v miestnom odbore 49 členov.

 

 

 

 

 

Autor: Eva Dodok Mečárová, redaktorka

Foto: snímky archív J. Č.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod