Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

24. február 2024 | Matej
| 5°C

Rozhovory

Január je najdepresívnejší mesiac. Duševná hygiena je však dôležitá počas celého roka

Občianske združenie Mozaika má za sebou úctyhodnú 20-ročnú históriu a začala písať svoju ďalšiu dekádu. Ide o zoskupenie ľudí s psychickými problémami a diagnózami, ktoré si ľudský mozog len tak z ľubovôle nenaprogramuje. V dnešnej sociálne náročnej dobe mnohí pomyselne zápasíme s najrôznejšími civilizačnými nástrahami. Stres, tlak, nároky, emočná apatia. Duševná hygiena je mimoriadne dôležitá a oni sú hrdinovia už len tým, že sa dali na boj. Členovia združenia postupne skladajú čriepky obrazu, ktorú roztrieštila zákerná choroba. Lebo tou psychické problémy naozaj sú. Poskladaný obraz nemusí byť už rovnaký, no výsledná mozaika malých životných radostí je skutočnou výhrou nad temnotou.

20.01.2024 | 09:55

Mozaiku založili ľudia, ktorí boli alebo sú v psychiatrickom ošetrení, ich rodiny a blízki, ale i odborníci z oblasti psychiatrie. Koľko členov má v súčasnosti združenie?

Je to neuveriteľné, ale 13. júna 2023 uplynulo 20 rokov od založenia OZ Mozaika. Na počiatku bolo iba zopár nadšencov podporovaných primárkou MUDr. Martou Dvoreckou a stacionárom na čele so sestričkou Milkou Barancovou. Prvé stretnutie bolo ešte v starom kaštieli v Bytčici. Na začiatku bolo málo financií a aj naša činnosť bola skromnejšia. Bolo nás len zopár, no postupne sa naša základňa rozšírila na dnešných 90 členov. V združení vznikli pekné priateľské vzťahy, z ktorých mnohé pretrvávajú už 20 rokov.

Čo bola prvotná myšlienka vzniku Mozaiky?

Hlavný popud bol, že ľudia, ktorí odchádzali zo psychiatrického stacionáru nemali medzi sebou žiadne kontakty. Keďže v mnohých prípadoch sú na invalidnom dôchodku, zdala sa mi veľmi dobrá myšlienka to, aby mali ako vyplniť voľný čas – a najmä aby mali pocit, že sú medzi seberovnými, medzi „svojimi“. Aby mali možnosť stretávať sa s ľuďmi s podobnými problémami a nemuseli sa hanbiť za to, čo prežívajú. Zdieľať svoje problémy, ak chcú. Snažíme vyvíjať činnosti, ktorými by sme boli nápomocní ľuďom s psychickými ťažkosťami a ktorým záleží na skvalitnení svojho života. Ak sa jednoducho cítia osamelí a chcú byť v nejakej komunite, v ktorej by sa mohli slobodne prejaviť a pohybovať, môžu osloviť nás. Môže to byť nápomocné aj v uzdravovacom procese.

Asi nie všetci, ktorí trpia psychickými problémami, sú extroverti a majú záujem socializovať sa.

Pravdaže, skôr naopak. Niektorí sú vyslovene samotári a nevyhľadávajú spoločnosť. Práve pre tieto psychické problémy to nie je dobré. Takých však nemôžeme nútiť začleniť sa a pochybujem, že im tým nasilu aj pomôžeme. Veľa ľudí s duševnými ťažkosťami sa uzatvára a nežije takým spoločenským životom ako pred ochorením. Mozaika sa usiluje o to, aby nezostávali sami a ich ťažkosti sa neprehlbovali. Sami sme to prežili a vieme aké to je. My sme tu pre tých, čo majú, respektíve mali radi spoločnosť, no vypadli z pracovného kolektívu a z bežného života, prípadne ich opustili priatelia.

Aj to sa stáva?

Áno, niektorí ľudia sa stránia tých, čo majú psychické problémy. Je to pre nich možno pohodlnejšie. Ja, našťastie, nemám takú skúsenosť. Moji priatelia za mnou chodili aj do Bytčice až z Bratislavy. Dodnes ma to dojíma.

Sú osobné stretnutia vašich členov „liekom“ na duševnú nepohodu?

Z môjho pohľadu áno, veď ako dobre padne stretávať sa s ľuďmi, ktorí majú podobné problémy a prežiť s nimi pekné chvíle. Podľa môjho úsudku je to aj liečivé. Máme stretnutia pravidelne každý týždeň. Niekedy sa nás stretne menej, niekedy viac, ale vždy nás je minimálne okolo 15. Posedíme si pri čaji, pri kávičke, naplánujeme si nejaký výlet, povieme si, čo nás ťaží alebo teší. Je to výborné na vyplnenie voľného času, aby človek neostával doma sám a mal sociálne kontakty. A keď sa dá, organizujeme výlety a spoznávame Slovensko. Chodíme aj do kina, a to tak, že si zaplatíme film a sme tam sami. Mnohí pacienti sa takto cítia lepšie, akoby mali ísť medzi cudzích ľudí. Jednoducho aj na také maličkosti sa prihliada.

Predpokladáme, že rokmi členovia pribúdajú i ubúdajú. Technicky vzaté - je to tak, že keď niekoho zaujme aktivita OZ Mozaika, môže prísť alebo sa s vami skontaktovať? A naopak, môže odísť, keď už cíti, že pomoc nepotrebuje a problémy odozneli?

My to robíme tak, že keď niekto chce byť naším členom, povieme mu, nech si to najprv vyskúša. Nech s nami pobudne, zistí, čo robíme a ako sa správame, či mu to bude vyhovovať. Boli aj takí, čo prišli dva razy a odišli. A sú aj takí, ktorí prišli na začiatku a sú tu doteraz. Niektorí sa už neozývajú, možno sa vyliečili a nepotrebujú nás. Ale to je dobrý prípad, ja by som bola rada, keby takých bolo viac. A máme medzi nami aj takých, ktorí sa po rokoch zas vrátili. Takisto máme členov, ktorí ostali, hoci sa už začlenili do pracovného procesu. Sú ľudia, ktorí si o nás napríklad prečítajú článok a povedia, že to nie je pre nich. A naopak, kedysi sa k nám práve na základe článku v Žilinskom večerníku pridali noví členovia, ktorí nás navštevujú dodnes. Aj vekovo to máme rôzne. Najmladší členovia majú 19 rokov. Ja v tom však nevidím nejaký rozdiel, všetci sme ľudia.

Prečo samota môže ľuďom s psychickými problémami viac uškodiť ako byť na úžitok? 

Samota neprospieva, lebo človek stále rozmýšľa nad tým: prečo práve ja? Prečo sa to stalo mne? A dokonca to zachádza do takých extrémov, že ak existuje Boh, prečo to dopustil? Niektorí majú aj také myšlienky. Hľadajú príčinu, vinníka, noria sa v tom. Môžem to posúdiť z vlastnej skúsenosti: ja som tri roky žila zavretá doma, prakticky som nevychádzala von. Bola som len pred televíziou a pritom ma to ani nezaujímalo, lebo nie som televízny typ, oveľa radšej čítam. Tri roky som sa v tom cyklila. Tri roky bez kontaktov, len ak ma nevyhnutne kontaktovali najbližší. Ale ja som sa neozývala nikomu. A to som pritom predtým bola učiteľka, čiže stále medzi deťmi a inými ľuďmi. Našťastie som si aj po tak dlhom čase dokázala povedať dosť, takto len upadám. A to, že som si to uvedomila sama, mi aj najviac pomohlo. A potom nasledovalo založenie Mozaiky a 20-ročná nepretržitá práca s ľuďmi. Nevravím, že je to ideálne, priveľa aktivít mi tiež úplne neprospieva, ale tá pestrosť je svojím spôsobom vzpruha.

Čo býva spúšťačom psychickej nepohody?

O tom vedia povedať viac odborníci, ale z mojej skúsenosti môžem povedať, že spúšťačom je stres, nepohoda v rodine, ale i dedičné predpoklady - niekto to jednoducho zdedil. Viete, dnešná doba je uponáhľaná, v práci to je ťažké. Často ľudia psychicky kolabujú kvôli zlým vzťahom na pracovisku a vysokým nárokom. A u niekoho sa ani nevie vysvetliť, čo môže byť príčinou jeho problémov. Príde to a je to tu. Treba sa s tým zmieriť a pracovať s tým.

Asi nie je ľahké prijať skutočnosť a priznať si: mám psychický problém. Potrebujem odborníka. Býva to spravidla dlhodobejší proces?

Áno, u niekoho to je dlhodobá cesta, lebo si to nechce priznať. A u niekoho si to všimne okolie, neprídu na to sami. Iní mu povedia, že sa správa zvláštne a mal by vyhľadať doktora. Ale najlepšie je, keď si to človek uvedomí sám. Vtedy sa s tým dá aj lepšie pracovať.    

Ako sa psychické problémy zvyknú prejavovať?

Záleží od choroby, každá sa prejavuje inak. Ale napríklad u depresií prestáva mať človek chuť na všetko, na robotu, na povinnosti, na známych, nemá chuť nikam chodiť, utieka sa do postele. Sú tiež rôzne typy depresií. Ale u niektorých môžu nastať aj vážne stavy ako halucinácie.

Často počúvame, ale aj používame výraz: mám „depku“. To asi nie je TÁ depresia.

Úprimne, slovo „depka“ nemôžem ani počuť. Lebo kto neprežil depresiu, nemôže to porovnávať. To, že človeka momentálne niečo nebaví, nie je skutočný stav depresie. Vtedy človek prestáva úplne komunikovať a má pocit, že sa naňho všetko rúti. Je to už chorobný stav. Ako som spomínala, sú aj ľahké depresie, ktoré sa dajú vyliečiť. Niekto má epizódu raz a potom je celý život zdravý. A niekomu sa to vracia. Ľudská psychika má stále kopec záhadných zákutí a mozog je neprebádaný.

Medzi najznámejšie psychické poruchy patrí aj schizofrénia, o ktorej často počúvame v médiách.

Takisto sa však prejavuje rôzne, prípad od prípadu. A ani schizofrénia nemusí byť strašiakom. Práve v televízii sa často používa veta: „bol to ťažký schizofrenik a urobil toto alebo tamto“. Ale veď koľko nepochopiteľných vecí robia aj zdraví ľudia... Akoby sa spoločnosť tej schizofrénie bála, pritom je to choroba ako každá iná a dá sa liečiť. Sú na to medikamenty. Nevravím, že vás zákonite vyliečia, ale môžu vás udržať v stave takzvanej remisie, kedy ste samostatný a postaráte sa o seba.

S akými psychickými poruchami sa stretávate najčastejšie?  

Depresie, mánio - depresívna psychóza, obsedantno - kompulzívna porucha, schizofrénia... Je to rôzne. Treba však povedať, že my sa nikoho nepýtame, akú má chorobu. Pokiaľ to sám nepovie, z nikoho to neťaháme. Človek si môže zachovať súkromie, aj keď chodí do nášho úzkeho kruhu.

Osvete ohľadne duševného zdravia sa venuje posledné roky veľká pozornosť. Stretávate sa ešte s predsudkami?

Áno. (dlhá pauza) K tomu niet čo dodať. Snáď len toľko, že ľudia s psychickými problémami sú opatrnejší a nechcú so svojou diagnózou vychádzať navonok. Asi vedia prečo. Na druhej strane, niektorí sú s tým vysporiadaní. Nehanbia sa. Záleží, akú máte okolo seba oporu.

V tomto smere však vaše združenie dosť šíri osvetu.

Snažíme sa, aby nás verejnosť chápala a o zlepšenie tolerancie voči problémom osôb s duševnými ťažkosťami. Získali sme aj ocenenie WHO za dobrú činnosť a šírenie osvety. Počas nášho pôsobenia sme organizovali prednášky, ktoré viedli naši lekári  oddelenia, robili sme výstavy našich prác a keď začala kampaň Dni nezábudky, zapojili sme sa do zbierky, v ktorej sme v posledných rokoch veľmi úspešní. Sporadicky robíme aj odborné prednášky pre verejnosť, čo môže pomôcť napríklad tým ľuďom, ktorí sa necítia psychicky dobre a vo svojom vnútri sa rozhodujú, či vyhľadať pomoc. Takéto prednášky sme organizovali v knižnici s MUDr. Martinou Hanzelovou, s MUDr. Dagmar Štrocholcovou, ktoré pôsobia v Žiline a v Kysuckom Novom Meste, ale i s MUDr. Dagmar Breznoščákovou, ktorá je predsedníčkou ODOSu (OZ Otvorené dvere, otvorené srdcia), čo je tiež naša zastrešujúca organizácia. Skrátka, združenie a šírenie osvety v tomto smere má určite význam. Tie predsudky sú tu stále, no my pokračujeme. 

Psychické problémy sa, bohužiaľ, spájajú s tými najčernejšími myšlienkami... Utkveli vám za tie roky pôsobenia v OZ Mozaika aj natoľko vážne stavy, kedy ľudia mali sklony k dobrovoľnému odchodu z tohto sveta?

Aj sklony, aj to spravili. Žiaľbohu, mali sme medzi sebou členov, ktorí sa rozhodli odísť zo sveta svojím vlastným pričinením... Vďaka za to, že sme s nimi prežili niekoľko rokov, spomíname na nich s úctou a láskou. Všade to počúvame a aj ja to stále opakujem: duševnej hygiene treba venovať pozornosť.

Hovorí sa, že počas pandémie vyšla u mnohých ľudí na povrch ich temnejšia stránka a s tým súvisia aj psychické problémy. Súhlasíte s týmto tvrdením? Ako preklenuli členovia OZ Mozaika obdobie, kedy sa nemohli stretávať?

Súhlasím s tým a zopár členov nám po pandémii pribudlo. Na ľudí dopadla nečakaná a ťaživá sociálna situácia, mnohí ostali sami medzi štyrmi stenami a mnohí v rodinách, v ktorých zavládla nepohoda a nezhody. Takže sa u mnohých prejavili problémy, ktoré by možno inak nikdy nevyplávali na povrch. My, členovia Mozaiky, sme si telefonovali, ak o to bol záujem. Občas som tiež napísala nejaký mail, ale nie všetci mali internet. Až potom, keď sa trošku uvoľnili opatrenia, sme sa stretávali v altánku pred stacionárom. Členovia hovorili, aké to bolo ťažké. Veď aj preto sú v združení, že sa chcú socializovať. A počas pandémie boli konfrontovaní práve s tou samotou. Chýbali im naše stretnutia.

Za ostatné roky vnímame vážne udalosti a konflikty vo svete, ktoré takisto psychickej pohode nepridávajú. Pribúdajú ľudia s duševnými problémami?  

Mne sa zdá, že pribúda. Aj nám sa ozývajú ľudia, ktorí potrebujú pomoc. My ich však v prvom rade orientujeme na odborníkov, teda psychiatrické oddelenie, s ktorým spolupracujeme. To je v rámci plánu pomoci krok číslo jedna. My sme akoby doplnková služba, združenie, kde sa môžu stretávať mimo odborných vyšetrení a terapií.

Január je označovaný za najťažší mesiac roka. Dokonca tretí januárový pondelok sa nazýva Modrý pondelok, čo je výraz pre najdepresívnejší deň celého roka. Máte nejaké všeobecné a praktické rady ako si navodiť psychickú pohodu?

Robiť si radosť z maličkostí. Nevyhýbať sa kontaktom. Socializovať sa. Snažiť sa o pohodu v rodine a vyhýbať sa konfliktom. Ja napríklad rada chodím do prírody a venujem sa kreatívnej práci. Baví ma vyrábať rôzne výrobky. Stretávam sa s priateľmi a stretávam sa s ľuďmi na Mozaike. To sú moje malé radosti.

O téme psychického zdravia by sme sa vedeli rozprávať dlho, no noviny nevieme „nafúknuť“. Čo by ste povedali na záver?

Vieme že nevyriešime problém duševného zdravia našej populácie, o ktoré sa stará nemálo psychiatrov, no robíme všetko, čo je v našich silách a ak pomôžeme skvalitniť život ľuďom, ktorí sú členovia nášho združenia, budeme mať pocit, že tu nie sme zbytoční a že sme priložili ruku k dielu. Chcem v mene OZ Mozaika poďakovať personálu Denného psychiatrického stacionáru za to, že sú k nám ústretoví a už od vzniku združenia nám boli nápomocní. Takisto ďakujem vedeniu Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Žiline, že nám umožňujú stretávať sa v priestoroch stacionára.  

Autor: Veronika Cvinčeková, redaktorka

Foto: autorka, archív OZ Mozaika

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod