Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

23. august 2019 | Filip
| 21°C

Kultúra

Jelena Horváthová a jej Smrť v ružovom

Žilinský rodák Ľubomír Feldek napísal hru Smrť v ružovom, ktorej sa chopil režisér Vladimír Mores. Hlavnú rolu - Edith Piaf - obsadila Jelena Horváthová–Tichavská, ktorá nám poskytla rozhovor.

03.02.2014 | 12:22

Aké máte pocity z doterajších predstavení?

Zatiaľ skutočne len kladné. Pravdupovediac, bez ješitnosti, neprekvapuje ma to. Pri tejto inscenácii som od začiatku presvedčená o jej kvalite. Nie len z hľadiska textu a toho, čo je ním možné divákovi sprostredkovať, ale aj o mojich spolupracovníkoch, ktorých si hlboko vážim ľudsky a profesijne. Viem, že sa môžeme na javisku na seba navzájom spoľahnúť. Každopádne som nesmierne vďačná za každú kritiku, hlavne konštruktívnu. Dostali sme pripomienku od pána, ktorý je divadelník a kritik zároveň. Zmenili sme vďaka nemu záver predstavenia a myslím si, že k lepšiemu. Problém pri tímovej práci býva v tom, že rozmýšľame v podstate rovnakým smerom, sme ovplyvniteľní spoločnými ideami - dobrými alebo niekedy nie až takými dobrými. To sa stáva. Potom vám niekto otvorí oči a vy vidíte, že ste sa mýlili. Jeden divák mi po predstavení povedal: „Vidím, že doteraz som skutočné divadlo nevidel.“ To naozaj poteší.
 

Keď vám ponúkli túto úlohu, váhali ste alebo ste ju s vervou prijali?

V prvom rade treba povedať, že mi nikto nič neponúkol (úsmev). Mala som tento scenár odložený niekoľko rokov, pretože sa mi veľmi páčil. Vladovi Moresovi, ktorý je režisérom inscenácie, som ho dala čítať už asi pred 10 rokmi. Nebol ním nadšený, možno sa mu zdal príliš „ružový“, „lepkavý“, niečím, čo „postráda“ hĺbku. Povedala som si, že nevadí. Mám rada ľudí, čo majú názor, aj keď nezdieľajú ten môj. Tejto hre som ale verila od prvého razu, ako som ju čítala. Možno preto, že si pamätám hlas Edith Piaf z platní, keď som bola maličká. Tak som mala scenár odložený „vo forote“. Podotýkam, že po prvý raz som videla Smrť v ružovom až oveľa neskôr, naša inscenácia je ale iná. Používame jednoduchšie výrazové prostriedky. To je hlavný dôvod, prečo mám Vlada Moresa tak veľmi rada a vážim si ho. Nesnaží sa podkladať divákovi, je hlboko ľudský a nechá hercov tvoriť do veľkej miery samostatne. Paľo Klimašovský sa zas skutočne pohral pri tvorbe hudobných podkladov. Našiel báječné autentické zvuky nástrojov, ktoré znejú ako zo zašušťanej platne, ako piesne z prelomu 20. storočia. A nesmiem zabudnúť na pána Ľudovíta Jonáša, to je ten človiečik, čo hráva na akordeóne v Žiline pred Auparkom. Použili sme jeho hudbu ako scéniku. Raz prišiel Vlado na skúšku a hovorí: „Čo keby sme si nahrali akordeonistu, čo hráva pred Auparkom?“ A ja mu vravím: „Presne dnes som na to myslela.“ A Paľko Klimo: „A ja včera.“ (Úsmev.) A tak by som mohla hovoriť o Jožkovi Štefanatnom, ktorý urobil finálny mix hudby, o Tiborovi Majerčíkovi, ktorý vytvoril krásny plagát a celú grafickú podobu propagačných materiálov.

Stotožňujete sa s názorom, že život Edith Piaf bol zaujímavý a bohatý?

Určite. Čítala som asi dva jej životopisy, rôzne články, pozrela som si dokumenty, filmy. Lenže aj tak to najdôležitejšie o nej je v jej piesňach. Rozhodne prežila komplikovaný život plný prekážok, emócií, rozchodov. Či bol dobrý alebo zlý? Zaujímavý? Pre mňa je táto kategorizácia do istej miery zbytočná a možno až smiešna. Žila ako vedela, sama to niekoľkokrát povedala. Jej štart na tento svet nebol ružový. Vyrastala ako dieťa ulice, až oveľa neskôr sa našli ľudia, ktorí ju viedli profesijne. Ona potom odovzdávala svoje skúsenosti zas tým, ktorí sa zdali byť talentovaní jej. Volali ju továreň na talenty. V deň jej pohrebu bola v uliciach Paríža záľaha ľudí, ktorí sa chceli s ňou rozlúčiť. Vraj dal starosta zastaviť dopravu. To už v dnešnej dobe asi nie je možné. Povedala som si to aj nedávno, keď zomrel Claudio Abbado, jeden z najväčších dirigentov našich čias. Tento geniálny človek si to určite zaslúžil. 
 

Ako sa vám pracovalo na hre, ktorú má na paškáli osobnosť, akou je Ľubomír Feldek?

Pána Feldeka si nesmierne vážim ako človeka aj literáta. To množstvo poézie, prózy, prekladov a publicistiky, ktoré vytvoril, by hádam bolo aj na viac životov. Pokiaľ ide o túto hru, okrem toho, že má fajn „viaczmysel“ pre humor, som si istá, že má vynikajúce ucho. Pretože prebásniť text piesne tak, aby zostala zachovaná štruktúra aj význam, nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Pred pánom Feldekom skladám klobúk.
 

Máte podľa vás v rámci povahových čŕt s Edith Piaf niečo spoločné?

Ľúbim ľudí a som tvrdohlavá (úsmev).
 

Kde všade ešte plánujete s predstavením vystúpiť?

Kdekoľvek. Najbližšie hráme v Žiline 14. 2. o 19. h ako obyčajne v divadle „Kocka“ (ZUŠ L. Árvaya), 19. 2. v Bratislave v Divadle Astorka Korzo'90 a 20. 2. v Banskej Bystrici v komornej sále Stredoslovenského osvetového strediska.
 


Petra Vörösová
Snímka archív Jeleny Horváthovej

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod