Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

25. september 2018 | Vladislav

Zaujalo nás

Každé ich predstavenie je premiérou a zároveň aj derniérou

Sú majstrami rôznych tvárí, gest, slov, pohybov. Nazvime ich majstri improvizácie alebo ich pravým menom: Tri tvorivé tvory alias 3T. Lukáš „Pucho“ Puchovský, Juraj „Šoko“ Tabaček a Stanislav „Stanley“ Staško. Improvizáciou bavia publikum po celom Slovensku, dokonca i v Česku už úctyhodných 14 rokov.

18.07.2018 | 14:36

V domovskej Žiline úspešne so standing ovation ukončili koncom júna cha­lani z 3T svoju 14. sezónu. Odohrali svoje 567. predsta­venie. Chalani v zložení Lu­káš „Pucho“ Puchovský, Juraj „Šoko“ Tabaček a Stanislav „Stanley“ Staško začína­li pred viac ako dvadsiatimi rokmi na improligách v Báb­kovom divadle Žilina, kto­ré organizoval a stále i or­ganizuje Jozef Abafi. „Každý z nich bol vtedy v inej skupi­ne. Potom hrával iba Stano s Lukášom a Juraj mal svoju skupinu,“ zaspomínal si na začiatky zrodu 3T ich ma­nažér Jozef Abafi. „Neskôr sa spojili a odvtedy hrávajú stá­le spolu.“

PORUŠOVALI PRAVIDLÁ

Improliga má určité pravidlá. „Na improlige je podmien­kou, že scénka sa musí hrať tri minúty, lebo dovtedy buď niečo zahráte, alebo nie. Ak scénka prekročí tri minú­ty, strhávam im bod. Chala­ni z 3T hrávali pravidelne aj sedem minút. Ľudia sa bavili a ich bavilo baviť ľudí. Pamä­tám si, že dokonca raz v ich scénke, kde sa rozprávali ako dvaja kovboji, zaznelo: Po­viem ti jednu životnú skú­senosť. Keď prekročíš tri mi­núty, nevadí, hraj pokojne aj sedem. Za ten 1 bod ti to sto­jí,“ vysvetlil Jozef Abafi. Keď sa ich scénky čoraz viac predlžovali, Jozef Aba­fi im navrhol, či by nechce­li robiť niečo samostatne. Preto začal postupne vzni­kať formát v podobe, akej ho poznáme dnes. „Išlo to. Začali sme robievať aj dve improligy za večer, a to tri­krát do mesiaca.“ V Žiline sa chalani veľ­mi dobre uchytili. Ľudia ich milovali, preto sa rozhodli, že skúsia zahrať rovnaký program aj inde. Nakoniec hrávali dvanásťkrát do me­siaca po celom Slovensku a istý čas pravidelne i u suse­dov v Olomouci. V súčasnosti hrávajú päťkrát do mesiaca. Ich scénky sú povestné tým, že v nich neriešia politické, sexistické ani vulgárne témy.

ŽIADNY PRIESTOR IM NIE JE CUDZÍ

„Poslednou fázou bolo hra­nie vonku,“ vyslovil Jozef Abafi, „dohodol som im hra­nie na námestí v Bratisla­ve počas majálesu. Najskôr sa tomu bránili, nevedeli si predstaviť, aké to bude. Pred­sa len, vonku je iné prostre­die, no išlo to skvele.“ Odvtedy už hrali nielen na námestiach, ale aj na hra­doch či v rôznych podnikoch. „Málokde sme nehrali,“ po­vedal „Šoko“. Potom si spo­menul: „Na D1 sme nehrali.“ N a j k u r i ó z n e j š í m miestom bolo hranie v zá­dverí v bratislavskej 002.

HUMOR ICH BAVÍ

Chalani sa snažia zabaviť divákov humorom, ktorý vzniká na javisku a na ich podnet, či už tým, že si pri vstupe napíšu na papierik akúkoľvek tému alebo her­com dajú do rúk nejaké svo­je predmety. Predstavenia sa tak stávajú interaktívny­mi a ako prezradil „Pucho“: „Naša improvizácia je v značnej miere situačná.“ 3T sa za celé roky vykryš­talizovalo. Na svojich vy­stúpeniach funguje systém troch scénok. V prvej chala­ni improvizujú na vybranú tému, tú vylosujú z tém, kto­ré ľudia napísali na papierik pri príchode, v druhej tvoria improvizáciu na predme­ty, ktoré od divákov dostanú a treťou scénkou je pieseň na slovo, ktoré im prihrajú divá­ci. „V poslednej dobe sa nám ustálilo to, že na začiatku čí­tame témy od ľudí a glosuje­me ich, lebo sme zistili, že je to zaujímavá studnica zába­vy,“ povedal „Šoko“. „Ďalšia zaujímavá vec je, že „Stanley“ so železnou pravidelnosťou začína prvú scénku. Sám vyjde na pó­dium a my mu už vojdeme do situácie. Máme zabeh­nuté systémy, ktoré apliku­jeme už prirodzene.“ Tí, čo chodia na 3T častej­šie, túto schému objavia, čo je podľa nich prirodzené. „Nedá sa to robiť košato a vždy inak, lebo tých predstavení je veľa, ale vždy vieme, že ak je aj for­ma podobná predošlej, tak obsah je iný, pretože riešime iné zadanie, inú tému, iné predmety. A to ľudí drží pri nás,“ doplnil „Šoko“.

IMPROVIZÁCIA – VYJDE ALEBO NEVYJDE

Každé ich predstavenie je iné. „Pucho“ ho prirovnal k športu. „Divák príde do di­vadla a sleduje improvizáciu. Tá buď vyjde, alebo nevyjde. Nášho diváka veľakrát baví práve ten proces a nie výsle­dok. Je to ako s futbalom. Keď idete na futbal, tiež dopredu neviete, aký bude výsledok. Keď sa skončí remízou alebo prehrou, neznamená to, že to nebol pekný futbal.“ „Náš divák nemá konkrét­ne očakávania, lebo ani my sami nevieme, čo budeme hrať a aké to bude,“ doplnil ho Stano. „Je to o energii. Divák príde a je ústretový tomu, čo sa my snažíme ro­biť a keď sa tie energie spoja a diváci sú ochotní baviť sa, aj my sa bavíme. Keď sa nám podarí rozosmiať sa na ja­visku, povieme si, že dnes to bolo super, lebo sme sa bavi­li aj my, aj diváci.“

NAHNEVAJÚ JEDEN DRUHÉHO AJ NA JAVISKU

Pravdaže, nie vždy je všetko také ružové, ako to na prvý pohľad vyzerá. Aj Tri tvori­vé tvory si za tých 14 rokov, čo fungujú ako 3T, užili svo­je lepšie i horšie chvíle. Nie­koľkokrát mali „ponorku“ a liezli si na nervy. Dokon­ca sa chceli už viackrát roz­padnúť. „Celé zoskupenie 3T je zoskupenie kamošov, ktorých baví robiť to isté. Za 14 rokov sa stalo, že sa nie­komu z nejakého dôvodu nechcelo pokračovať ďalej. Niežeby sme neboli kama­ráti, ale už sa nám nechcelo alebo sme mali inú ambíciu, alebo čokoľvek,“ prezradil Stano. „V takých situáciách sme sa stretávali na chalu­pách, viedli dlhé hodiny de­bát, argumentov...“ „Každý vzťah musí pre­žiť nejaké „ponorky“, mo­menty, kedy to nie je úplne vyladené. Ďalšia vec je, že 3T sa v priebehu vekov vy­víja,“ doplnil ho „Šoko“. „Na základe toho vznikajú časté názorové rozpory. Vieme sa aj pohádať, ale je fantastic­ké, že sme „splachovací“, že vieme spolu aj fungovať.“ „My vieme nahnevať je­den druhého aj počas pred­stavenia. V zákulisí si po­tom povieme svoje, no keď vieme, že ideme hrať, ne­cháme to tak.“ Za tie roky, čo sa pozna­jú, už majú na seba aj ne­jaké „páky“. „Lukáš pres­ne vie, ako ma v priebehu ôsmich sekúnd dostať do vývrtky,“ priznal Juraj, „ale nerobí to, lebo vie, že by som bol vo vývrtke a ja z vývrtky odchádzam po­merne dlho.“

POVESTNÉ „HOP“

Skôr ako chalani vybeh­nú na pódium, dajú si tzv. „hop“. Spoja ruky dokopy ako volejbalisti a vyšvih­nú ich do vzduchu a pove­dia: „Hop!“ Krátko pred­tým sa však celkom dobre bavia v zákulisí. „Čas pred predstavením trávime spo­lu a s mobilmi,“ zasmial sa Juraj. „Lukáš hrá na svojej „gitalele“, povedal by som, že ukulele, ale to nesmiem, lebo by sa nahneval, pretože jeho ukulele má šesť strún, a tak ho volá „gitalele“, aj keď je v rozmere ukulele.“ Lukáš často hráva, do čoho Stano a Juraj „džemu­jú“. „Je to dobrá vec, kto­rá nás zladí tesne predtým, ako vystúpime pred ľuďmi.“

OBĽÚBENÉ KOSTÝMY

Počas predstavení, ktoré sú vždy iné, a ako sa vyjad­ril „Šoko“, každé je zároveň premiérou aj derniérou, si často menia kostýmy. „Kaž­dý z nás má svoje obľúbe­né sety. Ja som mal obdo­bia, kedy som vedel, že vždy na prvú scénku vybehnem v dlhovlasej učeravej pa­rochni,“ vyslovil „Šoko“. Stano má zas v obľube ká­rované košele, žltú čiapku a blond parochňu. „Mám dva typy okuliarov, kto­ré používam pre dva typy charakterov – východnia­ra a muža so smutným hla­som. Ten máva parochňu a zlomené okuliare. Tiež má schválne dlhú košeľu, ktorá sa dá „žmoliť“ v ruke.“ „U mňa sa to mení,“ vy­slovil Lukáš, „stáva sa mi, že ma niečo zaujme na prvý pohľad a potom zis­tím, že ma to zaujalo aj štvrtýkrát na prvý pohľad. Snažím sa však veci meniť. Z chalanov asi najviac vy­mýšľam a striedam veci.“ „Lukáš je vizuálny,“ do­dal Juraj. „Rieši veci na zá­klade toho, ako vyzerajú. Tým nechcem povedať, že je povrchný. Skôr som to mys­lel tak, že rieši také veci, ako je osvetlenie a pod., ako­by scénografiu, lebo má rád tento divadelný aspekt.“

„MY SA NEZNÁŠAME A NAŠE ŽENY SA NENÁVIDIA“

Dlhé roky funguje trio ako Tri tvorivé tvory a ich vzťa­hy sú kamarátske. No voľ­ný čas netrávia spoločne. „My sa neznášame a naše ženy sa nenávidia,“ zavtip­koval „Šoko“. Každý z nich má svoju rodinu, pričom Stano žije v Bratislave, Juraj pendluje na trase Žilina – Bratislava – „Horná Dolná“ a Lukáš je v Žiline. „Kedysi som trá­vil veľa času so „Šokom“, ale vždy to bolo hlavne pracovne. Teraz sa vidíme väčšinou iba na predstave­niach,“ povedal „Pucho“. To im stačí. Ako tvrdí Sta­no: „Možno tým, že nie sme spolu toľko a neriešime nové projekty, 3T stále funguje.“ Bude ale fungovať aj ďalších 14 rokov? „Ak budú ľudia chodiť a budú na tom istom mieste, kde bude­me v tom momente aj my, nebránime sa ani ďalším 14 rokom,“ zakončil opti­misticky „Šoko“.

Autor: Katarína Kvašňovská

Foto: Autorka

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
6 °C
6 °C
9 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod