Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

19. jún 2018 | Alfréd

Z regiónu

Každý z nás chce milovať a byť milovaný

Rodená Žilinčanka, v súčasnosti žijúca v Kysuckom Novom Meste, Mária Ďuranová je úspešná slovenská spisovateľka. Na svojom konte má už dvanásť kníh a trinásta je v poradí. Jej romány vychádzajú z domáceho prostredia, preto sú našim čitateľkám také blízke.

09.03.2018 | 08:32

Vždy ste chceli byť spisovateľkou?
Nie, vždy nie. Uvažovať som nad tým začala až ako dospe­lá žena... Ale vždy som mala k literatúre dobrý vzťah a lá­kalo ma to. Keď som sa roz­hodla napísať svoju prvú kni­hu, nemala som príliš veľké očakávania, sama som bola prekvapená, keď to vyšlo na prvýkrát. Oslovila som s ru­kopisom dve vydavateľstvá a jedno z nich ihneď prejavi­lo záujem. To ma motivova­lo k tomu, aby som písala aj ďalej. Od roku 2006 mi vyšlo dvanásť kníh, v týchto dňoch dokončujem rukopis trinás­tej s názvom Rebrík do kurí­na. Na knižný trh sa dostane opäť prostredníctvom praž­ského vydavateľstva Brána na jar 2018 a o pár mesiacov by mala vyjsť aj jej česká verzia.

Na konte máte úžasných dvanásť kníh. Ešte stále vás má čo inšpirovať k písaniu? Kde na ne čerpáte námety?
Námety si vymýšľam, sú to knihy zo života a z nášho slovenského prostredia, možno preto sú čitateľkám blízke. Vždy sa snažím, aby kniha zaujala už na začiat­ku a bola pútavá až do kon­ca, však to je snom a cieľom každej spisovateľky. Snažím sa, aby sa moje knihy svoji­mi príbehmi navzájom nepo­dobali, na to si potrpím a dú­fam, že sa mi to darí.

Keď si tak zaspomína­te... Ktorá kniha sa vám rodila najťažšie a ktorá najľahšie? A čím si myslí­te, že to bolo?
Ono to naozaj nie je celkom jednoduché – vymyslieť ob­siahly príbeh, ktorého dej sa tiahne nie na pár stranách, ale v celej knihe, udržať pri­tom pozornosť čitateľky a jej chuť čítať ďalej a ďalej... Sú chvíle, keď len bezradne pozerám na počítač a nič, čo mi napadá, sa mi nezdá vhodné. Potom prídu chví­le, keď sa ponorím do deja a zdá sa mi, že sa všetko skve­le vyvíja. Rukopis treba pred odoslaním niekoľkokrát stále dookola čítať, štylis­ticky i gramaticky upravo­vať, sledovať pritom dejovú líniu... Trvá teda dosť dlho, kým je rukopis v takom stave, aby som ho mohla odoslať do vydavateľstva. Čím dlhšie píšem, tým sa mi zdá táto práca náročnej­šia. Asi najľahšie sa rodi­la tá prvá kniha, vtedy má autor ešte celkom iné po­city, ako napríklad pri takej desiatej. Čím dlhšie píšem, tým som skúsenejšia, ale aj viac pociťujem očakávania od čitateliek a zodpoved­nosť voči nim.

Píšete na základe reálnych udalostí?
Nie, deje kníh sú vymyslené rovnako, ako aj ich posta­vy. Reálnym životom sa in­špirujem len pri niektorých drobných epizódkach. Sku­točný život prináša niekedy také neuveriteľné osudy, že ak by som ich použila v kni­he, tak si mnohé čitateľky pomyslia, že to už moc pre­háňam, že taká vec sa predsa nemôže v živote nikomu pri­hodiť (úsmev). Niekedy aj tie drobné epizódky z reálneho života musím upraviť, aby vyzneli dôveryhodne.

Vaše knihy sú zasadené do súčasnosti a viac-menej sú o vzťahoch medzi muž­mi a ženami. Čím vás táto téma láka?
Asi tým, že som žena a ženy také veci rady riešia. Vzťahy patria k životu, veď bez nich by nás ani nebavilo ráno vstávať z postele. Každý z nás chce milovať, byť milo­vaný. Nie je však pravidlom, že ústrednou témou mojich kníh je láska medzi mužom a ženou, často je to vedľaj­šia téma. Napríklad v mojej dvanástej knihe Tajomstvá troch žien opisujem život matky a jej dvoch dospelých dcér. Myslím, že čitateľky sa s hlavnými hrdinkami práve preto rýchlo stotožnia, že aj ony vo svojom živote nerie­šia len lásku k mužovi, ale sú aj matkami, dcérami, kole­gyňami, priateľkami, podria­denými či nadriadenými v práci, zaujímavými žena­mi. Snažím sa, aby v mojich knihách našli zo všetkého trošku. Mimochodom, som presvedčená, že mnohé kni­hy slovenských autoriek, ktorých je v posledných ro­koch čoraz viac, sú dejovo omnoho zaujímavejšie, bo­hatšie a kvalitnejšie ako sce­náre, podľa ktorých sa u nás točia seriály...

Vaše knihy sa preklada­jú aj do cudzích jazykov. Jedna vyšla vo francúzšti­ne a väčšina ďalších zase v českom jazyku. Čo hovo­ríte na tento úspech?
Ten preklad do francúzšti­ny sa viac-menej len tak prihodil. Moja piata kni­ha s názvom Už sa nebojím (o mladých hudobníkoch) bola nominovaná do stov­ky najobľúbenejších kníh v jednej celoslovenskej te­levíznej súťaži. V tom čase sa mi ozvala prekladateľka z Francúzska, že by ju rada preložila a posunula do ta­mojšieho vydavateľstva. Francúzska verzia tejto kni­hy je tam stále v predaji pod názvom Je na´i plus peur. Mňa však teší skôr preklad mojich posledných kníh do českého jazyka, prelože­ná už bola kniha Všetci to vedia a aj Tajomstvá troch žien. Teším sa, že moje kni­hy možno zaujmú aj v Čes­ku. Dokonca to nevyluču­jem, lebo vydavateľstvo Brána z Prahy má záujem o preklad každej mojej ďal­šej knihy do češtiny.

Keby ste sa mohli ocitnúť v jednej z vašich kníh, kto­rá by to bola a prečo?
Na to neviem odpovedať... Snažím sa, aby v každej mo­jej knihe hlavná hrdinka za­ujala čitateľky svojím život­ným príbehom, aby nebol všedný a jednotvárny, ale niečím výnimočný. Myslím si, že ani ja nežijem jedno­tvárny život. Naopak, dosť pestrý a zaujímavý, preto necítim potrebu ho zamie­ňať so životom niektorej svojej hrdinky.

Koľko hrdiniek sa vám naj­viac podobá? Poprípade, podobá sa aspoň jedna?
V každej hrdinke sa náj­de aj niečo zo mňa, tomu sa nedá ubrániť... Tým, že som ich stvorila, možno aj ne­vedomky som im pripísa­la myšlienky, pocity alebo vlastnosti, ktoré sú mi veľmi blízke. Niektoré moje hrdin­ky sú v knihách vykreslené aj dosť negatívne a ani mne sa­mej nie sú vždy sympatické. Ale tak je to aj v živote.

Máte obľúbené miesto, kde píšete?
Bývam v dome a svoje stá­le miesto na písanie nemám, ale musím byť pritom sama a najlepšie v tichu, aby som sa lepšie sústredila. Ak som doma sama, sedím väčši­nou v obývačke, ak nie, tak sa utiahnem do pracovne na poschodie. Ale jednu kni­hu som už písala aj na cha­te uprostred prírody, bolo to čarovné. A už sa nemôžem dočkať slniečka, aby som sa písaniu mohla venovať aj na terase našej záhrady.

Máte pri písaní čas na číta­nie? Čo ste čítali naposledy a čo máte rozčítané teraz?
Nečítala som už dosť dávno, priznávam, nestíham... Ale v hlave mám už dosť dlhý zoznam kníh, do ktorých sa plánujem pustiť. Obľubujem Joan Fieldingovú, ale rada si prečítam všetko, čo mi príde pod ruku a zaujme ma to.

Autor: Katarína Kvašňovská

Foto: Archív Márie Ďuranovej

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
26 °C
22 °C
23 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod