Myšlienka pomáhať sa v Soni začala rodiť už dávnejšie. Mnohí mladí v pätnástich rokoch snívajú o voľne či materiálnych veciach, no ona sa počas praxe v spoločnosti Siemens Healthcare dostala k projektu, ktorý bol začiatkom jej cesty pomoci. Dobrovoľníci vtedy maľovali izby v detskom domove. Hoci zákonné normy a vek Soni vtedy nedovoľovali plnohodnotne sa zapojiť do dobrovoľníckych prác, atmosféra miesta a osudy detí v nej zanechali nezmazateľnú stopu. „Keď sme tam vtedy prišli, povedali mi, že ešte nemôžem oficiálne dobrovoľníčiť, lebo som mala len pätnásť. Ale ja som si už vtedy vnútorne sľúbila, že presne toto je smer, ktorým chcem ísť,“ spomína Soňa na moment, ktorý určil jej ďalšie smerovanie. O dva roky neskôr sa do detského domova vrátila – tentoraz už nie ako pozorovateľka, ale ako niekto, kto priložil ruku k dielu.
Od maľovania k vlastnej iniciatíve
V roku 2024, krátko pred Vianocami, urobila Soňa ďalšie dôležité rozhodnutie. Cítila, že chce iniciovať niečo vlastné, niečo, čo by nieslo jej rukopis a odzrkadľovalo potreby detí bez rodiny. Zorganizovala svoju prvú zbierku pre Detský domov v Bytči. „Chcela som pomôcť niekomu, kto to naozaj potrebuje. Povedala som si, že ak to neskúsim, nikdy nezistím, či na to mám a či dokážem reálne pomôcť,“ vysvetľuje mladá študentka. Prvá zbierka hračiek a oblečenia bola úspešná, no Soňa sa z nej aj poučila. Pochopila, že pomoc musí byť adresná.
V roku 2025 preto latku posunula ešte vyššie. Sama si vyhľadala ďalšie zariadenia, zdvihla telefón a obvolala detské domovy v Trenčíne, Semeteši a Martine. Nepýtala sa, či môže niečo priniesť, ale pýtala sa, čo im konkrétne chýba. „Nechcela som robiť zbierku len tak pre pocit, že niečo robím. Chcela som, aby každá jedna vec, ktorú vyzbierame, našla svoje využitie,“ hovorí o svojej stratégii.
Keď sa škola zmení na miesto pomoci
Ťažiskom jej aktivít sa stala pôda Obchodnej akadémie v Žiline na Veľkej okružnej. Soňa tu našla pochopenie u vedenia aj u pedagógov, najmä u učiteľky Andrey Hlačinovej, ktorá sa stala jej dôležitou oporou. Spoločne zorganizovali v decembri 2025 Benefičné raňajky.
Bol to projekt, ktorý spojil školskú komunitu. Rodičia a zamestnanci školy piekli koláče, ktoré Soňa so svojimi kamarátkami predávala v oddychovej zóne obchodnej akadémie. Atmosféra solidarity priniesla ovocie: výťažok 255 eur bol do posledného centu použitý na nákup hygienických potrieb pre detský domov v Trenčíne, kde konkrétne tieto veci potrebovali. Okrem financií sa podarilo vyzbierať približne 70 veľkých tašiek oblečenia a hračiek pre domovy v Semeteši a Martine.
Za týmto úspechom však stojí mravenčia práca, ktorú málokto vidí. Soňa strávila štyri týždne triedením darov. „Každú jednu tašku som doma musela rozbaliť a pretriediť. Čo bolo špinavé alebo nepoužiteľné, muselo ísť preč. Chcela som, aby deti v domovoch dostali veci, ktoré im urobia skutočnú radosť a ktoré majú úroveň,“ zdôrazňuje.
Stretnutia, ktoré menia hodnoty
Hoci je organizácia a logistika náročná, Soňa hovorí, že najťažšie – a zároveň najkrajšie – sú osobné stretnutia. „Najviac na mňa zapôsobilo, keď sme šli odovzdať veci zo zbierky a osobne som sa stretla s deťmi v detských domovoch. Vtedy viem, že táto pomoc má zmysel,“ hovorí Soňa tichým, ale rozhodným hlasom. V Martine jej ponúkli možnosť dlhodobejšej spolupráce, ktorú s nadšením prijala.
„Chcem zároveň veľmi poďakovať mojím rodičom, že mi toto všetko umožnia. Nemám ešte „vodičák“, a tak ma vozia a pomáhajú mi aj s prípravou darovaných vecí. Bez nich by sa to všetko zrealizovať nedalo,“ dodáva.
Proti prúdu a bez potlesku
Byť iný v tínedžerskom veku nie je jednoduché. Soňa priznáva, že jej aktivity niekedy narážajú na nepochopenie okolia. „Niektorí sa na mňa pozerajú, akoby som bola čudná alebo akoby som robila niečo zlé. Možno je to tým, že medzi mladými je dnes málo ľudí s takýmto nastavením,“ uvažuje. Viac pochopenia a podpory nachádza, paradoxne, u dospelých a rodičov než u svojich rovesníkov.
To ju však nezastavuje. Práve naopak. Soňa už dnes vie, že jej cesta sa po maturite neskončí. Jej snom je štúdium špeciálnej pedagogiky. Chce získať odborné vzdelanie, aby mohla deťom v náhradnej starostlivosti pomáhať na profesionálnej úrovni. „Mojím snom je raz pracovať v detskom domove a možno ho raz aj viesť,“ hovorí o svojej vízii.
Viac ako len dobrovoľníctvo
Jej aktivity siahajú ešte ďalej. Soňa sa venuje animátorstvu v táboroch na svojej bývalej základnej škole na Karpatskej, doučovala mladších žiakov matematiku a slovenčinu v rámci programu DofE a pomáha rodinám v sociálnej núdzi v rámci organizácie Náruč.
Príbeh Sone Gärtnerovej nie je príbehom o hľadaní slávy na internete. Je to príbeh o vnútornej sile dievčaťa, ktoré pochopilo, že skutočné šťastie sa násobí vtedy, keď sa oň podelíme. Ukazuje nám, že na to, aby sme robili veľké veci, nemusíme byť dospelí, slávni ani bohatí. Stačí mať otvorené oči a srdce, ktoré sa nebojí cítiť s druhými. Jej pomoc nie je pózou pre lajky na sociálnych sieťach – je to životné poslanie, ktoré vykonáva v tichosti, s pokorou a obrovským odhodlaním. Môže byť príkladom nielen svojim rovesníkom, ale aj dospelým.
