Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

5. október 2022 | Viera
| 13°C

Rozhovory

Kňaz Jozef Možiešik: Rodičia musia vieru vnímať ako hodnotu, ktorú chcú zdieľať svojim deťom

Z horných Kysúc presun do srdca Žilinskej diecézy. Po šiestich rokoch vo farnosti Skalité je od leta tohto roka riaditeľom Diecézneho katechetického úradu v Žiline Jozef Možiešik (42). V našom cykle predstavovania kňazov, ktorí vymenili svoje pôsobisko, sa rodák zo Štiavnika snažil nájsť odpovede na viaceré problémy súčasnej doby.

29.11.2021 | 10:50

Ste prvý polrok na novej pozícii, aké je to byť riaditeľom určitého úseku oproti správcovi farnosti?

Mám na starosti organizáciu katechézy v diecéze, teda všetko ohľadom vyučovania viery. Venujem sa učiteľom náboženstva aj  vyučovanie viery vo farnostiach. Šestnásť rokov som sa popri službe vo farnosti venoval aj katolíckym školám, takže je mi blízke aj školské prostredie. Okrem toho katechetika bola predmetom môjho ďalšieho štúdia. Naviac si stále udržiavam spojenie s farnosťou, takže to nie je až tak radikálne zmena. Bývam na fare, slúžim vo farnosti Žilina-Hájik, preto spojenie nevymizlo.

Šesť rokov vo farnosti nie je krátky čas, bolo ťažké pre vás odísť zo Skalitého?

Je to iný svet, no stále je to služba. Primárne pre diecézneho kňaza nemôže byť nič viac ako byť farárom, ale teraz som v službe pre farárov iným spôsobom.  Je to výzva. Odchod zo Skalitého nebol jednoduchý, mali sme tam skvelú komunitu. Ľudia sú v tejto obci vďační, otvorení pre Božie veci a sa mi tak ťažšie odchádzalo.

Ako vyzerá váš pracovný týždeň?

Vyučovanie náboženstva je zadefinované  dohodami so štátom, do toho až tak nevstupujem. Skôr ponúkam formáciu učiteľom náboženstva, tiež odbornú i administratívnu pomoc. Jadro mojej práce tvorí príprava metodických materiálov pre farnosti, niekedy aj pre školy, ktoré sa môžu použiť ako alternatívne popri klasickej výučbe.

Čo prizvukujete učiteľom vo vašich materiálov?

Potrebujeme pozdvihnúť katechézu vo farnosti. Vyučovanie vo viere má byť nezávislé od vyučovania náboženstva  v školách, respektíve majú sa dopĺňať. Druhý špeciálny prvok je katechéza dospelých, dosť nám chýbajú formačné stretnutia pre dospelých kresťanov. Tu máme najväčší priestor pre zlepšenie.

Darí sa vám zaujať túto skupinu dospelých kresťanov? Zdá sa to byť v dnešnom svete nemožná misia, aby vám na stretnutia chodili pravidelne veriaci veku od 20 do 50 rokov.

Nie je to celkom tak, že túto cieľovú skupinu nevieme vôbec zaujať. V Skalitom sme robili kurzy pre ľudí v produktívnom veku, dve – tri hodiny týždenne a prišlo nám aj 30 účastníkov. Ak je kvalitná ponuka, tak záujem sa nájde, len musíme prispôsobiť veci cieľovej skupiny. Nemôžeme pracovať s dospelými ako s malými deťmi, čo sa týka formy i obsahu. Viac ako vyučovanie náboženstva v škole by sme chceli, aby rodičia učili vo viere svoje deti. Najprv to musíme samotných rodičov naučiť.

Ďalšia nemožná vec. Súčasný rodič nemá pri toľkých starostiach čas na seba, nie tobôž na svoje deti.

To je výzva, ale dá sa to. Niektoré naše farnosti ponúkajú rodičom kurzy, pričom vedia zabezpečiť aj „babysitting“ pre ich deti. V príprave robíme súbežne stretnutia pre deti i pre rodičov, aby sme šetrili ich čas. Bez rodiny je ťažké odovzdať vieru, ale nehovorme slovo nemožné. Je to možné, iba ťažšie. Sú rodičia, ktorým chýbajú schopnosti, odvaha, alebo čas. Privítajú, keď farnosť urobí, čo môže za nich a sú vďační za pomoc. Dôležité je, aby rodičia vnímali vieru ako hodnotu, ktorú chcú zdieľať svojim deťom.

Nie je chyba aj u vás kňazov, že ste stále málo autentickí a jednoducho neprilákate rodičov v deťmi do svojej komunity? Jedna vec je viera, účasť v kostole, druhá reálny život.

Snažíme sa reagovať na potreby doby, ktorú žijeme. Po revolúcii sme investovali do obnovy budov a teraz je čas investovať do ľudí. Najprv bolo potrebné pripraviť materiálno – technické zázemie, vybudovať štruktúry.  Potrvá určitý čas, kým aj my kňazi prepneme na nový režim. Je to prirodzená vec a nemyslím si, že kňazi nie sú autentickí. Niekedy sme skôr bezradní, lebo doba sa mení príliš rýchlo, rýchlejšie, než sa dokážeme adaptovať. Podobné pocity majú učitelia v školách či samotní rodičia, lebo povedia, že my sme ako deti takíto neboli. Majú pravdu, pretože pred tridsiatimi rokmi bol svet iný ako dnes. Ak rodič dnes nezvláda výchovu dieťaťa, tak nemusí byť neautentický. Len nevie celkom zareagovať a potrebuje sa to naučiť. Otázka je či si na to trúfa. My kňazi si, dúfam,  trúfať budeme. Mnohí  z nás intenzívne hľadajú spôsoby ako sa to dá.

Nastala znova doba zatvorenia kostolov, vy ste si dostatočne zvykli na online svet a sväté omše cez kamery?

Samozrejme, vo farnosti Skalité sme hľadali spôsoby venovať sa ľuďom aj v čase lockdownu. Robili sme živé prenosy z liturgie, mali videohovory pri príprave na sviatosti od krstu, cez prvé sväté prijímanie až po sobáš. V rámci mojej aktuálnej služby tvorím na každú nedeľu katechézy pre rodičov, aby mohli pracovať s evanjeliom v rodinách. Máme  množstvo rodičov, ktorí túto službu využívajú a každú nedeľu si na webe pozrú metodiku s obrazovou prílohou a pracujú s tým doma. Chceme aj pre kňazov urobiť systém pre online pastoráciou. Snáď si na to trúfnu aj ďalší. No vstúpiť do online priestoru nie je pre každého  a chce to odvahu.  Možno je to cesta skôr pre mladších kňazov.


 

Ak sa nič výraznejšie nezmení, tak by mali byť druhé Vianoce bez veriacich v kostoloch. Ako to vy vnímate?

Budem smutný, no nie prekvapený. Jasné, že covid tu ešte bude. Ak sme sa nedokázali zomknúť a zriecť svojich sebeckých očakávaní, potom je toto logický dôsledok. Z tejto situácie je mi smutno, no chcem naplno sláviť Vianoce tak, aby som zároveň chránil seba i druhých. Môžu byť bez stromčeka, darčekov, dokonca i bez blízkych, no nemôžu byť nikdy bez Krista.

Tradične na záver každého kňaza sa pýtame na posolstvo našim čitateľom. Skúste im aj vy vliať potrebnú nádej v týchto zložitých dňoch.

Túto nedeľu  sa  v evanjeliu čítali Ježišove proroctvá o konci sveta. Po ťažkých slovách o strachu nasleduje výzva: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Prežívame strach a úzkosť, no nejaká záchrana tu je, len sa treba pozdvihnúť. Možno sa pozrieť okolo seba a vidieť človeka, ktorý je na tom horšie ako ja a potrebuje aj moju pomoc. Toto je asi naša cesta.


 

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod