Je prirodzené, že to doľahne na každého z nás. Sú isté cesty. Mať milujúceho partnera, dať si dobrú večeru, pozrieť si film. Niekto si oddýchne v prírode, iný v posilňovni. Pocity úľavy sú však veľmi chvíľkové. Kritickým časom je nočná doba, keď všetko utíchne a vy ostanete sami len s myšlienkami. Vtedy to na vás celé spadne. Tiaž je o to silnejšia, ak zistíte, že vaši priatelia, ľudia vám dovtedy blízki, nezdieľajú váš pohľad na aktuálny svet, na jeho rozdelenie, dokonca politiku. Neviete, či sa hnevať, či človeka „jednoducho“ vyradiť zo svojho života.
NÁDYCH, VÝDYCH
Viem o čom hovorím. Ak niekto „hejtuje“ článok, prípadne tému, ktorej sa venujete, tak na to ste si už po rokoch zvykli. Ak, ale priateľ začne pochybovať o vašich presvedčeniach, tak to je iná reč. Zlý a nenávistný komentár vymažete. Ako je to ale s názorom človeka, s ktorým ste chodili na víno, či kávičku? Ktorého ste si pustili do života? Zistíte, že jeho názor je (podľa vás) úplne mimo, scestný. Moja rada znie: „Nadýchnuť sa, počkať, snažiť sa pochopiť druhú stranu.“ Ak napriek nerovnosti názorov vytrváte, tak viete, že to isté urobí aj druhá strana. Možno vám o pár dní povie: "Vieš čo, mýlil som sa mala si pravdu." Rozdielnosť názorov nemusí znamenať, že tasíme zbrane. Nesúhlasím s Hobbesovým človek je človeku vlkom. Nestrácajme seba, nemeňme názory a presvedčenia. Pokúsme sa zachovať priateľstvá. Čím ich bude viac, tým menej ľudí využije situáciu vo svoj prospech. Dnes sa totiž pomáha ľuďom (priateľom), tak neriešme nepodstatné. To, čo po nás naozaj ostane je pocit tých, ktorým podáme pomocnú ruku.
HLAVNE POKOJ
Pred pár dňami som mala možnosť vidieť niekoľkodňové bábätká - dvojičky, ktoré hneď po narodení smerovali do úkrytu. Ani oni, ani ich mama či babička sa nezamýšľali nad tým, kto prečo, kvôli komu. Neriešia debaty a komentáre o tom, či je alebo nie je vojna. Všetci vedia, že je. Chcú pokoj a dostať sa do domovov. Túžia po tom vrátiť sa k priateľom, vidieť ich zdravých a v poriadku. A to aj v prípade, ak s nimi nemali vždy rovnaký názor. Preto moja druhá rada znie: „Buďme si priateľmi. Nevieme, kedy to budeme potrebovať my.“
