Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

14. august 2018 | Mojmír

Knižná

Lenčo: Ja a poézia? To je vzťah na celý život

Po debutovej zbierke poetických textov, alebo ako ich pracovne nazval ich mladý talentovaný autor Goran Lenčo – poetizmov – s názvom Albatros a drak, prichádza so zbierkou básní Cesta za horizont. O čom sú, ale i aké sú, sa viac dozviete z nášho rozhovoru.

27.07.2018 | 12:39

Čím vás láka poézia?
Prečo ma poézia volá a prečo nikdy neprestane? Lebo je to šľachtičná slova. Toto je vrchol. Nič krajšie a vznešenejšie už v literatúre nejestvuje. A tá najlepšia poézia, to je literárny ekvivalent vážnej hudby či maliarstva z doby romantizmu – slová, ktoré znejú ako husle, slová, čo vytvárajú maľbu. Je to obraz ľudskej duše a odraz Božej myšlienky. Na počiatku bolo Slovo...

Ako sú ladené básne vo vašej zbierke? Viac smutné, melancholické alebo veselé?
Smútok je pre vznik umeleckého diela mocným impulzom, eufória, veselosť je, bohužiaľ, oveľa menej častá, ale to vyplýva asi z ľudského naturelu, no tiež v príklone mnohých k „wertherovskému“ pocitu v živote a nekonečnom pitvaní sa v utrpení a bolesti. Samozrejme, že takýto postoj považujem za nesprávny, ba vyložene scestný. To prostredné, vami menované, je ale výstižné. Či už sú to básne smutné alebo veselé, všetky sú predovšetkým melancholické. Je to ich spoločný menovateľ. Ale čím je pre mňa melanchólia? Akýmsi nežným a zmiereným smútkom, smútkom bez „bolestínstva“ či na druhej strane pokojnou a stlmenou radosťou, ktorá si uvedomuje svoj motýlí život. Teda krehkú dočasnosť a neopakovateľnosť čarovného momentu.
Je to akýsi pokus vyrovnať sa s ľudským údelom. Osudom človeka... Je ťažké byť človekom. Je to ale aj krásne!

Kedy ich najčastejšie píšete? Zapisujete si najskôr úryvky, čo vám prídu na myseľ alebo je to taký proces, že si sadnete a píšete, až kým nemáte báseň hotovú?
Ako kedy. Skúsil som si oba postupy a záleží len od okolností. Niektoré básne prídu už takmer hotové a samy od seba, ja sa len natiahnem mysľou do sveta ideí a zaznamenám ich. Alebo to skôr ony si osedlajú mňa ako svojho zapisovateľa? Úlohou básnika je potom dať im formu a tvar. Je to náročná úloha, v ktorej sa treba zdokonaľovať a nie každý je v nej hneď a rovnako dobrý. Inokedy mám zas túžbu vytvoriť niečo pekné a hodnotné a potom ich – básne – privolávam. Ony prídu. Niekedy pomaly, inokedy rýchlejšie, ale prídu.

Spisovatelia či už prózy, alebo poézie často svoju tvorbu neustále upravujú. Robíte to aj vy? Upravujete svoje básne?
Niektorí to robia zo zásady. Iní sa zas zásadne k už napísanému nevracajú. Je to individuálne a pre každého autora i pre každé dielo je vhodný asi iný postup. Ja prerábam, ale iba v procese tvorenia niektorého diela, dielka. Málokedy dodatočne.

Pri básňach ste sa vraj nechali inšpirovať prírodou. Čo vás na nej fascinuje? Apropo, chodievate do prírody?
Prírodná lyrika, to je jeden z najlepších spôsobov, akým je možné vzdať hold kráse. Veď príroda je Božie umelecké dielo a úžasnejšie než čokoľvek, čo vytvoril človek. Hoci som prírodou očarený, priznám sa, že do nej často nezavítam, lebo som lenivý a neviem si nájsť čas. A keď už, sú to skôr potulky po parkoch, sadoch a alejach. Nie som typ turistu, skôr „prechádzkara“. Pár obľúbených miest v meste, či skôr za mestom mám, ale sú tajné (smiech). Vedia o nich tí, ktorí so mnou z času na čas tieto potulky absolvujú. A ešte mnohí ďalší, len tí zas netušia, že sú to niekoho obľúbené miesta, ak si ich, samozrejme, neobľúbili aj oni sami.

Na obálke knihy máte lietajúceho slona. Symbolizuje niečo konkrétne?
Jazyk symbolov je pradávny a najúplnejší. Obrázok na obálke korešponduje s názvom knihy. Je o snahe dosiahnuť (zdanlivo) nemožné. Nájsť cestu, ktorá vedie až za horizont... Zaujímavé na tom je, že obrázok nevznikol na objednávku. On proste bol. Potom bol názov mojej knihy a hodili sa k sebe. Preto som si ho vybral.

Viem o vás, že všeobecne máte rád zvieratá. Sám máte doma kocúra. Predstavte nám ho trochu.
Nieže mám rád zvieratá, ľúbim ich. Romantickou láskou. Samozrejme, nekonečne ma fascinujú. Už mám aj mačiatko. Jeho aj kocúra zachránila moja mama, lebo vonku by neprežili. Ona je hádam ešte väčšia milovníčka zvierat ako ja. Kocúr sa volá Prúžik, podľa postavy tigríčaťa z detskej knižky, ktorú napísala moja stará mama. Je plachý, inteligentný, maznavý, veľmi milý a má sivú srsť, ktorú brázdia čierne pruhy, takže jeho meno je aj výstižné.

Pracujete v knižnici. Máte už prečítanú všetku poéziu, ktorú fond knižnice ponúka?
Zďaleka nie. Len zlomok, máčny máčik v šírom hlbokom a do veľkej miery, pre mňa, neprebádanom oceáne. Mám veru čo robiť! Predtým, ako som sa zamestnal v knižnici, som pracoval v kníhkupectve a tam som mal prečítanú zhruba polovicu básnických zbierok. Niekoľko desiatok titulov. Samozrejme, čítať poéziu som neprestal a nikdy neprestanem, je to vzťah na celý život. Ak máte niečo radi, musíte sa tomu venovať. Aj teraz ma jedna zbierka čaká na nočnom stolíku, vlastne, nie iba jedna! A vyrieknem aj niečo direktívne, a stojím si za tým. Ak niekto nečíta poéziu, a to intenzívne, nemal by ju ani písať.

Máte svojich obľúbencov v rámci poézie?
Och, tých je veľa. Mám veľa obľúbencov, ale nikoho najobľúbenejšieho alebo potom hneď niekoľkých! Mám veľmi rád aj našu slovenskú poéziu a naše poetky. Sú, či boli to skutočne žijúce múzy. Uvediem ich chronologicky, podľa obdobia, kedy tvorili či ešte tvoria: Maša Haľamová, Henny Fiebigová, Blanka Poliaková, Jana Nagajová. Neviem, ako to je s prózou, tam si to netrúfnem hodnotiť, ale ak má čitateľ záujem o skutočne kvalitnú poéziu, nemusí sa ju nutne vydávať hľadať za hranice.

Autor: Katarína Kvašňovská

Foto: Autorka

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
24 °C
20 °C
21 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod