Tamara Heribanová pracuje na plný plyn. Od minulého roka je internou doktorandkou na Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied a iba nedávno jej vyšli dve knihy – jedna detská a román pre dospelých. V tejto súvislosti sa vydala na cesty za čitateľmi a navštívila aj Žilinu.
Ľudia vás poznajú ako moderátorku, redaktorku a spisovateľku. Ktorá rola vám najviac vyhovuje?
Všetko sa to pekne dopĺňa, už to ani nedelím, beriem všetky tie zamestnania ako jeden celok. Pravdou je, že posledné roky sa intenzívne venujem literatúre, teda nielen tým, že píšem knihy a študujem literatúru, navštevujem konferencie. Veľkú časť tvoria aj literárne besedy, čítačky, kreatívne workshopy písania na školách. Počas novembra som s najnovšími knihami, románom Malá doba ľadová a detskou knihou Misia Eva v Thajsku prešla mnoho knižníc. Literárne besedy sa začali v Michalovciach, pokračovali v Košiciach, Vranove nad Topľou, Trebišove, Prievidzi, minulý týždeň som mala možnosť pobudnúť a prežiť príjemné chvíle v Krajskej knižnici v Žiline. Vďaka takýmto stretnutiam s čitateľmi spoznávam Slovensko a z čitateľskej odozvy sa teším. Najviac ma teší, keď vidím, ako sa deti po prečítaní mojich kníh zaujímajú o podrobnosti procesu písania, alebo sa ma spýtajú otázky, ktoré ma svojou jedinečnosťou prekvapia. Ale aj v románe Malá doba ľadová sa našlo mnoho čitateliek a čitateľov, veď kto z nás nezažil veľkú lásku, ktorá nám nedala spávať?
Pamätáte si, kedy ste začali písať a čo vás k tomu priviedlo?
Už počas rokov na viedenskom gymnáziu som písala eseje, fejtóny a poviedky. Mala som to šťastie, že som mala skvelého učiteľa nemčiny a triedneho, ktorý ma v písaní podporoval. Vyrastala som v rodine, kde sa veľa čítalo. Nebolo večera, kedy by sme so sestrou Babsy išli spať bez čítania kníh. Čítala nám mamina aj tatino. A potom, keď som mala sedemnásť rokov, moja poviedka vyhrala jednu súťaž a iná poviedka bola publikovaná v rakúskej antológii, ktorá bola venovaná téme druhej svetovej vojny. Myslím, že vtedy som zacítila, že možno by bolo fajn, keby som sa písaniu venovala. Vybrala som si štúdium žurnalistiky, neskôr som študovala germanistiku a popritom som písala. Lenže pod písaním sa rozumela práca v redakcii. Jedného dňa som si povedala, že napíšem knihu, a keď vyšiel debut Predavačky bublín, bolo rozhodnuté. Mala som potrebu pokračovať v ďalších príbehoch.
Píšete knihy pre dospelých i pre deti. Kedy vo vás skrsol nápad napísať práve knihu pre deti?
Napísať knihu pre deti mi napadlo veľmi krátko potom, ako sme pokrstili Predavačky bublín. Myslím, že sa mi Evka Šidlová prisnila, a keď som sa ráno zobudila, mala som pocit, že už len treba napísať všetko pekne po poriadku. Najskôr som knihu písala len sama pre seba a bolo mi úplne jedno či raz vyjde, alebo ostane navždy utajená. Písanie príbehu Misia Eva, prísne tajné som si užívala plnými dúškami a potom, keď som dala rukopis čítať mojim blízkym, dodali mi odvahu, aby som ho odovzdala vo vydavateľstve. Z vydavateľstva Ikar sa mi po pár dňoch ohlásili, a keď mi oznámili, že majú záujem vydať knihu, bola som veľmi šťastná. S ilustrátorkou Petrou Hilbert sme sa pustili do práce na vizuálnej stránke knihy, pristupovali sme k tomu veľmi poctivo a vďaka nápadom Gabriely Belopotockej sa podarilo pripraviť pre čitateľa knihu, ktorá neskôr získala aj cenu v kategórii Najkrajšie knihy pre deti a mládež za rok 2012. Najmä besedy a návštevy knižníc a škôl ma presvedčili, že Misia Eva, prísne tajné musí mať pokračovanie. A tak som sa pustila do písania dobrodružného a exotického príbehu rodinky Šidlovcov. Myslím, že Misia Eva v Thajsku sa vydarila, je v nej ešte viac obrázkov a podľa reakcií detí je informatívnejšia a zábavnejšia. Celkovo, kritika detského čitateľa je pre mňa mimoriadne dôležitá. Alebo príbeh zafunguje, chytí čitateľa za srdce, alebo nie. A deti sú fantastickí kritici. Sú priamočiare a úprimné.
Knižky Misia Eva sú písané rukou, akoby formou denníka. Kto stál za týmto zaujímavým nápadom?
Misia Eva, prísne tajné a takisto Misia Eva v Thajsku majú formu rukou písaného denníka. Dokonca si deti knihu môžu zagumičkovať. V oboch prípadoch ide o tajnú misiu v mene lásky a dobra, a tak sme chceli, aby forma čo najviac vystihovala obsah knihy. S týmto nápadom prišla Gabriela Belopotocká a ja som vďačná, že knihy sú v tomto smere také jedinečné. Takisto je zaujímavé, že ilustrátorka Petra Hilbert nakreslila všetky obrázky rukou a niektoré z nich sú v mojich očiach naozajstné umelecké diela. Snažili sme sa spojiť teda najnovšie technológie (Misia Eva, prísne tajné mala aj špeciálnu interaktívnu aplikáciu určenú pre tablety) s tradičným posolstvom, ktoré pretrváva.
Pokračovanie knihy Misia Eva sa odohráva v Thajsku. Prečo práve v Thajsku?
Prvý raz som bola v Thajsku pracovne, takže som si z krajiny veľa neužila, ale neskôr som v Thajsku strávila dovolenku a táto krásna krajina mi učarovala. A tak sa teraz celý príbeh Evky Šidlovej aj jej rodičov odohráva v Thajsku. V knihe sa veľa cestuje, veľa spoznáva, veľa riskuje a dokonca sa Evka namočí dvakrát aj do poriadnej šlamastiky - najskôr s dlhodobo hľadaným nebezpečným gangstrom a zlodejom, neskôr dokonca s políciou. Vďaka príbehu sa deti ocitnú na nádhernom ostrove Koh Samui, pocestujú až k hraniciam Mjanmarska. Pomocou predstavivosti ochutnajú pečené kobylky a vyriešia neľahké úlohy. Misia Eva v Thajsku je však misiou v mene dobra, lásky a priateľstva. V týchto týždňoch dostávam mnoho správ, či už na Facebooku alebo prostredníctvom mejlu a potešujúce pre mňa je, že Misiu si kupujú aj dospelí. Väčšina pre svoje deti, ale mnohí len tak, pre seba. V dnešnej dobe majú mnohí chuť uletieť do sveta milých príbehov a rozprávkových koncov.
Odrážajú hlavné postavy vašich kníh reálnych ľudí?
Mám rada humor a snažím sa komično prinášať aj do svojich kníh. Niekedy teda ide o hyperbolu, niekedy veci jemne preženiem, ale hlavné je, že príbehy sú pravdivé. Vtipné situácie však môžu často jasne zaostriť aj na negatíva spoločnosti. Humor bol aj v minulosti využívaný na odokrytie pokrytectva, malomeštiactva, zákernosti. Keď však kreujem charakter literárnej postavy, často som inšpirovaná ľuďmi naokolo. Napríklad v románe Malá doba ľadová postava Laury Jansenovej, najmladšej Emminej (hlavná hrdinka) sestry je napísaná podľa príbehov niektorých modeliek, s ktorými som viedla siahodlhé rozhovory. Laura je sebavedomá, sebestačná svetobežníčka, nezávislá kráska, ktorá je vo svojej dokonalosti dokonale osamelá. Takisto iné postavy v románe sú inšpirované reálnymi ľuďmi a ich príbehmi. V knihách fabulujem, ale neklamem.
Podľa čoho vyberáte mená pre svojich hrdinov?
V detských knihách sú to mená, ktorých základ odzrkadľuje trošku charakter postáv. Takisto sú to mená ľahko zapamätateľné. V románoch sú priezviská zväčša prepojené na nemecky hovoriaci priestor, čo môže vyplývať z rokov, ktoré som prežila v Rakúsku. A čo sa týka krstných mien, často sa objavuje Eva a Emma, ďalšie mená začínajúce samohláskou E ako Elvíra či Emil. Nemám na to zatiaľ vysvetlenie, ak by bol zo strany čitateľov pokus o výklad tohto javu, za akúkoľvek interpretáciu budem vďačná.
Symbolom vašej najnovšej knihy Malá doba ľadová je čierna labuť. Prečo práve čierna labuť?
Labuť si zakladá vzťah s partnerom na celý život. Keď svojho partnera stratí, ostane sama. Láska na celý život, respektíve celoživotná láska, ktorú si v sebe nosíme a skrýva sa v každej molekule okolo nás - aj to je jedna z línií knihy Malá doba ľadová. Román je o rôznych formách lásky, o rôznych strachoch z lásky, ale najmä o tom, že ak láske nedáme šancu, naše srdcia zamrznú a nastane Veľká doba ľadová.
Ako vznikol názov knihy Malá doba ľadová?
Opustenosťou, ochladením vzťahov, novou érou singlistov, ktorí nepotrebujú citové väzby som bola fascinovaná už dlhšie. Ale láska, blízkosť človeka k človeku, vzťahy a dôvera sú pre mňa najvzácnejším, čo na svete existuje. Jedna z postáv v románe, najstaršia sestra Hana predpovedá pád systému, v ktorom žijeme. Predpovedá, že svet, ktorý je postavený na bulvarizácii, komerčnosti, efektivite, honbe za peniazmi a úspechom nadobudne rýchly pád, ktorý sa deje už na mnohých vrstvách teraz. Takisto Hana predpovedá Malú dobu ľadovú. Hana hovorí o nastávajúcej klimatickej zmene. Každý kto si prečíta román, však rýchlo zistí, že pod pojmom Malá doba ľadová sa skrýva oveľa viac ako zmena teploty na teplomere.
Budete písať aj cez Vianoce?
Cez Vianoce budem, samozrejme, aj písať, ale tentokrát sa budem naplno venovať mojej dizertačnej práci, keďže som doktorandkou na Ústave svetovej literatúry. Nápady na ďalšiu knihu nechám ešte chvíľku oddychovať, predsa len, dve nové knihy ma naplnili radosťou a chcem si dať maličkú prestávku, aby ďalšia kniha bola o to lepšia.
Ako strávite tohoročné vianočné sviatky?
Na tohtoročné Vianoce sa teším viac ako kedykoľvek predtým. Tento rok bol dosť vyčerpávajúci a už teraz rátam dni do Štedrého večera. Neviem sa už dočkať, ako budeme ozdobovať vianočný stromček, variť kapustnicu, ochutnávať zemiakový šalát. A tá vôňa pečeného kapra! Veľmi sa teším na prechádzky v lese a ak by sa podarilo a bol by pod snehovou pokrývkou, možno by som vytiahla aj sánky. Môj plán je jednoznačný: veľa rozprávok, veľa koláčikov, veľa čerstvého vzduchu a veľa pohody.
Prianie do nového roka pre našich čitateľov...
Všetkým čitateľkám a čitateľom prajem nádherné Vianoce plné lásky a pokoja a do nového roka, aby sa všetko darilo tak, ako si to len vysnívajú. Zo srdca želám všetkým aj dobré zdravie a aby si vždy našli chvíľku času pre svojich najbližších.
Tamara predstavila svoje knižné novinky v žilinskej knižnici.
Katarína Kvašňovská
Snímky z archívu knižnice a archívu Tamary
