NIEČO NEBOLO V PORIADKU
Alexander sa narodil ako úplne zdravé dieťa v 39. týždni. „Rodila som cisárskym rezom a lekár mi oznámil, že sa mi narodilo zdravé dieťa. Jedine, čo sa stalo, že nedoliehala celá chlopňa na srdiečku, ale to sa vyriešilo. V štvrtom mesiaci sa mu však objavil pruh, ktorý v Žiline nechceli operovať, tak sme išli do Martina,“ opisuje v rozhovore pre náš týždenník začiatky boja mamička 13-ročného chlapca Janka Zajacová s tým, že po tejto operácii začala vidieť zmeny a možné príznaky Detskej mozgovej obrny. Janke sa zdalo, že niečo nie je v poriadku už predtým. „Detská obvodná lekárka ho stále videla ako zdravé dieťa, že prosperuje, priberá. Mne sa to nepáčilo, že ani v polroku nebol náznak sedenia, ani hlavičku nedržal. Tak mi dala odporúčanie na neurologické vyšetrenia. Na tie sme čakali mesiac a pol.“ Neurologická lekárka už vtedy povedala, že mali cvičiť od narodenia, a že bude zrejme poškodenie mozgu. „My sme teda začali s cvičením, keď mal 11 mesiacov. Kým sa to celé prevalilo, a kým sme absolvovali všetky potrebné vyšetrenia. V tom čase sme začali chodiť aj na tzv. vojtovu metódu - cvičenia. Tak sa začal kolobeh vyšetrení, cvičení aj operácií,“ vysvetľuje mamička a dodáva, že bolo aj veľa dobrých, svetlých chvíľ. „Prešli sme si aj dobrými obdobiami. Alexik na začiatku dosť napredoval. Mal za sebou dve operácie, kde mu naprávali šľachy na nožičkách, čo nám veľmi pomohlo. No všetko sa to zmenilo v jeho šiestich rokoch,“ povedala. Malý hrdina dostal epilepsiu čím sa všetko vrátilo na začiatok.
EPILEPSIA TO SKOMPLIKOVALA
„Išlo bol koniec všetkého dobrého. Všetko, čo sme dovtedy dosiahli, sa stratilo, keďže kvôli epilepsii mal veľké, aj polhodinové, záchvaty spojené aj s bezvedomím.“ Tento stav beznádeje trval štyri roky, až kým Janka nenašla orgáno-molekulárnu liečbu, ktorá ich oslobodila aj od záchvatov epilepsie. To bolo podnetom, aby začali pracovať s Alexikom na ďalších pokrokoch aj keď od začiatku. „To čo vedel, zabudol a učili sme sa všetko prakticky odznova. Teraz je situácia oveľa lepšia. Alex chodí už asi tri roky o štvorbodových barličkách. Prakticky od tejto liečby. Takže už prejde sám.“
Dokonca si zahral aj svoj prvý futbal, a najnovšie, ako začala rodinka chodiť na cvičenia do Piešťan do súkromného rehabilitačného zariadenia, tak od januára chodí Alex už aj pomocou jednej ruky. „Máme dobré obdobie a verím, že to bude už len lepšie, pretože stále sa učíme. Mňa osobne to naučilo vážiť si zdravie, úprimných a dobrých ľudí vedľa seba. Veľa ľudí vás opustí, keď máte postihnuté dieťa. Nás to spojilo aj s manželom, ktorý mi je obrovskou oporou. Musela som v začiatkoch vyhľadať psychologičku ale manžel vždy hovoril, že pokiaľ nevidí doma vozík, tak to nebude také zlé.“
Celá rodina verí aj v ďalší progres v chodení. „Problémom je len to, že sa bojí pustiť ruky. Tým, že je mentálne v poriadku a hlava mu funguje, tak je prítomný u neho aj istý strach. Je to ťažšie, ako keby bol mentálne postihnutý. Ale pritom nikdy nespadol, nikdy si neublížil. Je to skôr pud. Chôdza je už lepšia. Je to skôr o dolaďovaní, ale posledný je krok je najťažší. Človek čaká, že sa pustí a začne chodiť sám, ale treba trpezlivosť a pevnú vôľu.“
VÝROBA ANJELIKOV
Nádejou pre chlapca je aj jedna zaujímavá aktivita. Konkrétne výroba malých príveskov v tvare anjelikov, ktoré robia ľuďom radosť na každom kroku. „Išlo o najprv moju psycholiečbu, nemohla som spávať, tak som začala vyrábať stromčeky šťastia. Neskôr som si našla návod, ako vyrábať kľúčenky anjelikov, ktoré sa stali aj našim symbolom. Stále pri nás stoja anjeli strážni,“ hovorí Janka, ktorá ich neustále má zopár aj pri sebe, aby mohla obdarovať rôznych ľudí vo svojom okolí. „Aj vďaka tejto činnosti sa Alexovi zlepšila jemná motorika a pomáha mi bez problémov s navliekaním aj malých korálok. Ja ich už len dokončujem. Má veľmi dobrú predstavivosť a vie výborne kombinovať farby.“ Janka odporúča takéto aktivity. „Mňa to upokojuje a aj, keď vás pri tom bolí chrbát a občas vám niečo nejde, som šťastná a vďačná, že sme ich začali vyrábať. Dodnes sme ich vyrobili dosť a vždy ich nosím vo vrecku. Držím sa hesla, že keď chceš dostávať, tak musíš aj dávať.“ Krásnu spomienku majú aj na to, keď boli s Alexom v domove dôchodcov a všetkým rozdali malých anjelikov. „Vtedy bol taký úžasný a tešil sa, že môže obdarovať starkých. Išli sme domov a povedal mi, že čo pre starčekov vymyslíme a vyrobíme nabudúce. A to sa mi na ňom strašne páči, že vie aj dávať.“ Nikdy nevedia, koho stretnú a aj takouto formou môžu, aj keď maličkosťou, urobiť iných šťastných. „Alex okrem cvičení a výroby anjelikov navštevuje školu. Ako ide vo vývoji vpred, tak ide dopredu aj jeho reč. Navštevuje špeciálnu školu v Bytči a baví ho najviac prírodopis. Má rád encyklopédie. Samozrejme už na neho ide puberta a občas sa zatne. Je to presne ako u zdravých detí. Pred rokom som mu povedala, že už s ním nevládzem a on mi povedal, mami, ale ja som v predpubertálnom veku. No ja som skoro odpadla. Budeme to musieť len zvládnuť.“ Aj hlavný fyzioterapeut si všimol, že dozrel, že už je z neho chlapec a nie dieťa.
HLAVNE SAMOSTATNOSŤ
Prognózy sú pozitívne. „Ja verím, že dosiahnem to, že bude samostatný. Že sa bude vedieť o seba postarať, aby vedel prejsť po dome, aby mal istotu s chôdzou a nebál sa. Doktori mi tvrdia, že bude chodiť. Už nás teda čaká akoby posledný krok.“ Keďže celý život prechádzal procedúrami, cvičeniami a operáciami, tak prišiel aj o detstvo. Niekedy má toho plné zuby. „Viete zdravé dieťa príde zo školy, ide sa hrať, mama mu dá najesť. Ale my prídeme zo školy, ideme do Žiliny cvičiť, vrátime sa domov a robíme úlohy. O pol ôsmej už musí byť v posteli, pretože veľmi skoro vstávame kvôli podaniu liečby. Takže má kolobeh a nemá detský život, akoby detstvo preskočil. Ale je to na dobrú vec a aj lekári to vidia ako malý zázrak, že sa dostal takto ďaleko pri postihnutí mozgu a pohybového centra. Takže sme za to veľmi vďační,“ dodáva s nádejou mama Janka.
