Pamätáte si prvú dovolenku, pri ktorej ste si povedali, že toto je ten spôsob cestovania, ktorý vám vyhovuje a už to nechcete inak?
Pôvodne tá dovolenka nebola takto plánovaná. Boli sme s mojím, teraz už manželom, vysokoškoláci, takí tí študenti, čo si rýchlo spravia skúšky, aby si mohli užívať zvyšok skúškového obdobia. Boli sme tretiaci na výške, takže sme mali okolo 22 rokov. Išli sme pozrieť kamarátku, ktorá bola na Erasme v Bruseli, letenky stáli 8 eur, mali sme naplánovaný výlet na štyri dni. Nejakým nedopatrením sa stalo, že sme na letisku v Bratislave zmeškali lietadlo. Chceli sme prebookovať letenky, ale to sa dalo až o dva dni, takže by sme tam išli v podstate len na otočku a za „symbolický“ poplatok 100 eur na hlavu.
Teraz sa na to pozerám ako dospelý človek, ktorý vie, koľko stoja letenky, ale vtedy ma to hrozne rozčúlilo. Tak sme si s Remom (manželom) a ďalším kamarátom, čo mal ísť s nami, povedali, že keď zoženieme štvrtého cestovateľa a dáme každý po 100 eur, tak sa tam za tie peniaze dovezieme autom. Zohnali sme štvrtého a ráno sme vyrazili autom do Bruselu.
Zrazu prišiel moment, keď sme zistili, že samotná cesta je oveľa zaujímavejšia ako cieľ. Tá voľnosť, že zastavíme, kedy chceme, odbočíme, lebo nás niečo zaujalo, alebo ak sa nám dnes nechce vstávať, tak skrátka nejdeme ďalej. Tá neskutočná sloboda cestovania, pri ktorom vôbec nemusíme plánovať, je niečo, čo nám vyhovuje doteraz. To sú tie obrovské pozitíva, ktoré prináša slobodné cestovanie autom. Toto bola naša prvá cesta a doteraz hovorím, že to bolo to najlepšie, čo sa nám mohlo stať – zmeškať lietadlo a objaviť tento svet.
Vy však cestujete i na dlhšie obdobia a teraz už aj s deťmi.
Hneď na ďalší rok sme si povedali, že sa už po letenkách ani nebudeme pozerať. Jednoducho sadneme do auta a ideme spoznávať Európu. Vtedy sme cestovali 19 dní po Európe a asi 13 nocí sme spali na predných sedadlách. Za tie necelé tri týždne sme mali neskutočne veľa zážitkov. Lebo keď idete niekam autom, vaším cieľom je samotná cesta. Počas cesty zažijete situácie, ktoré si neviete dopredu ani vymyslieť. Pokazilo sa nám auto – mali sme 23 rokov a vôbec sme netušili, čo robiť. Boli chvíle, kedy sme sa báli, alebo bola zatvorená hranica.
Bolo to fantastické, skvelá dovolenka, stretli sme plno ľudí. Vlastne nám už nikdy nenapadlo vrátiť sa k cestovaniu lietadlom. Často sme si ani nedávali konkrétny cieľ, skôr smer alebo krajinu, ktorú chceme vidieť. Takto sme dlho cestovali sami dvaja na VW Golf. Remo bol vždy milovník amerických áut, a tak sa k nám po čase pridal Ford Bronco, auto, ktoré sme kúpili cez bazár a išli sme poň do Nemecka. Najskôr sme naň dali strešný stan – vtedy ho u nás nemal takmer nikto, kúpili sme ho od jedného poľovníka z Čiech. Bol hrozný, mal v sebe diery, všetky komáre a mravce nám tam liezli. Precestovali sme takto strednú Áziu, Balkán, Sardíniu... a to bolo fantastické. Potom sme vyrazili na svadobnú cestu do Mongolska a na Sibír. Vždy, keď sme išli na takúto veľkú cestu – napríklad v strednej Ázii sme boli 5 mesiacov – bolo to o tom, že jedna vec nadväzovala na druhú. Keď sme sa vrátili, uvedomila som si, že toto nie je len jeden splnený sen, ale životný štýl, ktorý sme prijali. Už jednoducho inak necestujeme. Nemusí to byť vždy na pol roka, aj keď svadobná cesta toľko trvala (smiech).
Keď potom prišli deti, zistila som, že s nimi v lietadle ani neviem cestovať. Alebo ani nechcem. Teraz mám za sebou čerstvo dvojhodinový let do Štokholmu a síce musím uznať, že to bolo nakoniec úplne bez problémov, toľko stresu, čo som pociťovala, som nezažila za 8 rokov cestovania s deťmi v aute. Byť niekde načas, nemať pod kontrolou čas odchodu a príchodu, to sú veci, čo ja už nepoznám. A hoci nám to tentokrát umožnilo za 17 dní zvládnuť okruh Škandináviou, asi som si len utvrdila, že cestovanie autom je niečo, čo milujem a nechcem meniť.
Ako sa dá cestovanie na takéto dlhé obdobie skĺbiť s prácou?
Manžel je architekt, môže si prispôsobiť termíny projektov. Ale skĺbiť tento životný štýl s typickou prácou „od – do“, ktorú som mala ja, je náročné. Asi preto prišlo v istom momente uvedomenie: To je všetko? Len 8 hodín denne v práci? To je ten dospelácky život, na ktorý sa celé detstvo tešíme? Snažíme sa nemať prácu ako jedinú životnú prioritu. Ja som výpoveď dala už dvakrát alebo som si zobrala neplatené voľno a teraz pracujem ako event manažérka alebo moderátorka na voľnej nohe.
Najčastejšie otázky ľudí sú, z čoho to financujeme a že musíme byť strašne bohatí. Reálne však za cenu dvoch týždňov dovolenky lietadlom vieme cestovať dva mesiace. Ten rozpočet sa plánuje úplne inak, ale zase netvrdím, že si to peňaženka nevšimne. Naše auto jazdí na LPG. Keď sme boli v Rusku na Sibíri, plyn tam stál 8 centov. Teraz cez Vianoce v Tunisku stál 20 centov. To sú úplne iné počty. Vo výsledku to nie je také finančne náročné, ako sa zdá.
Cestovanie nás priviedlo k úplne inej komunite ľudí. Vďaka tomu sme začali tvoriť festival, spájať túto komunitu a zmenilo nám to život. Aj deťom to dáva iný pohľad a zážitky. Keď sme boli päť týždňov v Afrike, pozreli si za ten čas len dve rozprávky. Inak obrazovku vôbec nevideli a keď aj chceli, povedala som im: „Poďme sa radšej váľať do piesku a behať po dunách.“ Zisťujú, že nepotrebujú kvantá vecí, aby prežili. Tiež vidia, že ak sa chcú dohovoriť, musia sa snažiť, aj keď jazyk nevedia – rukami, nohami, akokoľvek. Syn Danko si už ako štvorročný vedel sám po anglicky vypýtať zmrzlinu. Dcéra Olívia zase nemá problém prísť k akémukoľvek dieťaťu a začať sa s ním hrať, aj keď si nerozumejú.
Nemali vaše deti niekedy stav, že chcú ostať v pohodlí domova alebo v tom, čo majú zabehnuté?
Majú 6 a 8 rokov a zatiaľ nič také neprišlo. „Pohodlie domova“ pre ne nie je prioritou. To, že máme obytné auto, je výhoda. Keď Olívia potrebuje byť chvíľu sama, zavrie sa vzadu na posteli, rozloží si hračky a urobí si svoj svet. Danko je zase „outdoorový“, ten by bol stále vonku.
Do hotelov nechodíme aj preto, že ma nebaví deti neustále upozorňovať: „Toto nie je naše, na to nesiahaj, tam nechoď...“ To pre mňa nie je dovolenka, keď musím stále striehnuť. Snažíme sa cestovať spôsobom „wild camping“, teda mimo kempov. Tam deti „vypustíme“, povieme im, nech sú na dohľad, a je to. Naše deti sa jednoducho narodili do takejto rodiny a iný spôsob cestovania nepoznajú.
Ako riešite dochádzku v škole, keď cestujete na dlhšiu dovolenku?
Dcéra Olívia je zatiaľ predškoláčka, a Danko je len druhák. Vždy napíšeme žiadosť riaditeľke o uvoľnenie syna a buď to dovolí, alebo nie. Odkomunikovala som to aj s učiteľkou. Cez EduPage vidíme, čo deti v škole berú, tak-
že si to so synom preberám. Neviem si to zatiaľ predstaviť so staršími deťmi, možno je to jednoduchšie, možno ťažšie, neviem. Verím, že v niektorých školách s tým možno problém je.
Ktorými smermi s deťmi cestujete? Kde si poviete, že toto je pre ne ešte v pohode?
Nesnažíme sa pohybovať len po západnej Európe. Jednak je to drahé a sú tam obmedzenia kempovania mimo kempu. Nechcem s deťmi chodiť iba po mestách, chcem ísť do prírody. Príroda, dediny a autentický život miestnych ľudí sú pre nich v tomto veku oveľa zaujímavejšie ako historické pamiatky.
Ale zobrala by som ich aj na Sibír, pretože je obrovská. Asi by som nešla tou konkrétnou cestou, ktorú sme kedysi išli s manželom. Patrí medzi najnebezpečnejšie cesty sveta a po desiatich rokoch sú tam mosty v ešte horšom stave. Išla by som im to ukázať napríklad vlakom. Jazero Bajkal je však nádherné, to by som s nimi raz chcela navštíviť. Tiež by sme sa zastavili u známych, ktorých sme vtedy spoznali a doteraz si píšeme. Nebezpečným miestam by som sa s deťmi určite vyhla.
Na Vianoce ste boli v Tunisku. Bola to vaša prvá cesta do Afriky alebo ste ju už navštívili predtým?
Bol to pre nás nový kontinent, spoločne sme ho spoznávali. Pred piatimi rokmi sme sa rozhodli, že Vianoce budeme tráviť mimo domu. Trikrát sme boli v Grécku, ktoré som si úplne zamilovala. Potom sme boli na Sicílii a v roku 2025 nám nejako vyšlo Tunisko. V septembri sme kúpili lístky na trajekt a už nebolo cesty späť. No dlho som to nebrala úplne vážne, ani som sa nejako extra nepripravovala, ale nakoniec sme išli a bolo to skvelé.
Ako dlho trvala cesta trajektom?
Cesta tam trvala 19 hodín. Išli sme priamo na Štedrý večer. Nastúpili sme medzi poslednými. Ako sme však vošli na trajekt, videli sme, že už ani na chodbách na zemi nie je voľné miesto – človek nemal kadiaľ prejsť. Miestni sú na to zvyknutí, idú rovno s matracmi, nafukovačkami alebo rozkladacími posteľami a hneď si „chytia flek“ na zemi. Na celom trajekte – na schodiskách, medziposchodiach – všade niekto ležal. Nemali len karimatky, mali luxusné matrace a periny. My sme tam prišli ako takí „chudobní príbuzní“ s karimatkami, ktoré sme si nemali ani kde rozložiť. Celý čas sme si hovorili, že pôjdeme na recepciu zistiť, či sa neuvoľnila nejaká kajuta. No povedali, že sme 94. v poradí, tak nám bolo jasné, že z toho nič nebude (smiech).
Zložili sme sa pri recepcii, kde bol vianočný stromček. Nad ránom som sa zobudila na to, že na našom vankúši spím ja, dcéra Olívia a z druhej strany nejaká cudzia pani. Ale všetci tam boli kultivovaní, išli jednoducho na sviatky domov. Bolo to milé, všetci sme boli na jednej vlne nevyspatosti.
My sme boli asi jediní kresťania na trajekte, takže si naše deti ráno ako jediné rozbalili darčeky spod stromčeka a tešili sa, že ich tam Ježiško našiel. Neskôr sme si spravili aj vlastné rodinné Vianoce s darčekmi na pláži, ale tie na trajekte boli špeciálne.
Pripravujete si pred cestou itinerár?
Toto má u nás na starosti manžel. Odkedy máme deti, ja mám toľko balenia a iných starostí, že na toto nemám čas. On má aplikáciu, do ktorej si priebežne ukladá body z podcastov, tipov a sociálnych sietí. Má tam napríklad 150 bodov a podľa toho sa rozhodujeme – povie napríklad, že dnes pôjdeme do tejto zóny a pozrieme si toto. Niekedy si pozrieme nejaký dokument a povieme si, že to miesto musíme vidieť. Rovnako mám veľmi rada, keď nám niečo odporučia miestni.
Nosíte so sebou aj niečo na výmenu alebo ako darček pre domácich?
Keď sme cestovali sami smerom do strednej Ázie, do Mongolska a Ruska, brávali sme cigarety. Červené Marl-
boro pre nich boli symbolom západu. Jeden Kirgiz si tie cigarety odložil na svadbu svojej dcéry, také boli preňho vzácne. Teraz niekedy berieme pivo v plechovkách, v Tunisku to však nefungovalo, sú to moslimovia a abstinenti, pivo odmietali.
Keďže cestujeme cez Vianoce, berieme so sebou vianočné koláče, ktoré pečie moja mama. Tie suché dlho vydržia. V Tunisku ich deti dávali aj policajtom, ktorí strážili pláž na koňoch. Tiež berieme domáce džemy od mamy v malých fľaštičkách. Pre miestnych v Tunisku je napríklad malinový džem vzácnosť, ktorú si bežne nekúpia. Na farme na Sicílii nám dali pistáciový krém a my im za to náš produkt. To mi robí veľkú radosť.
Povedzte nám o vašom aute. Prerábali ste si ho sami, alebo ste ho už kúpili vybavené?
Teraz máme už druhé obytné auto. Prvý, Ford Bronco, bol pôvodne obyčajný pick-up. Prerobili sme ho, dali naň strešný stan a neskôr takú obytnú časť. Keď sme už mali dve deti, prestalo to byť komfortné, tak sme ho predali. Manžel potom objavil Chevrolet Express, ktorý predtým využívali ako sanitku vo Švajčiarsku. Keď sme ho kúpili, bolo tam všetko – rozvody kyslíka, zabudnuté striekačky, lôžko pre pacienta aj húkačky. Remo ho postupne štyri roky dával dokopy. Teraz je už to auto úplne vyšperkované.
Čo podľa vás zaručí komfort cestovania autom? Aké sú vaše odporúčania pre začínajúcich cestovateľov?
To je veľmi ťažká otázka. Ja by som napríklad vôbec takto nehovorila. Moji kamaráti majú na to špeciálnu vetu: „Čo nemáš, to nepotrebuješ.“ Aj my sme cestovali autom, ktoré nemalo nič navyše.
Teraz je množstvo požičovní, ktoré majú od obytnej dodávky so stanom až po karavan alebo príves. Vyskúšajte si všetko a sami zistíte, čo vám najviac vyhovuje. Požičajte si to na týždeň a vyskúšajte si kempovať v okolí, aby ste vedeli, či vám sadne práve tento typ. Lebo to je tiež dilema – karavan, príves alebo obytná dodávka?
Keď máte obyčajné auto a viete, že v ňom idete cestovať a spať, musíte vyriešiť rozkladaciu posteľ alebo si to nejako prispôsobiť na matrac. Ale základ je, že sa to dá, len sa netreba báť. Treba mať buď fantáziu, alebo prísť na rôzne festivaly, kde ľudia cestujú na všetkom možnom a radi poradia.
Kým sme cestovali sami, nemali sme ani WC. Teraz ho už v obytnom aute máme a takisto vodu, ktorú si vieme zohriať. Musíme mať aj chladničku kvôli inzulínu.
Vaša dcéra je cukrovkárka, čo ste tiež zistili práve na cestách.
Genetická cukrovka vás zastihne, nech ste kdekoľvek. Boli sme v Nórsku, Olívia mala tri a pol roka. Bola taká viac unavená, ale hovorili sme si, že sme veľa kráčali, mali sme veľa turistiky. Veľa pila. Veľa cikala. Všetko malo svoju logiku. Ale potom to začal byť extrém, v noci sa niekoľkokrát s plačom budila, že je strašne smädná. Tak som začala riešiť, čo sa deje. Myslela som si, že má zapálený močový mechúr. Keď cestujeme, beriem vždy lekárničku. V rámci svojich prednášok dávam tipy, čo zbaliť a čo nie. Mala som tam aj pásiky na moč. Tak som jej urobila test, že to odfotím doktorke, aby mi poslala e-mail, aké antibiotiká si máme kúpiť na zápal močových ciest. Lenže tam zrazu svietili úplne iné okienka, než je normálne. A keď som to hodila do Googlu, zistila som, že je to cukrovka.
Doktorka nám povedala, že musíme hneď nájsť nejakú polikliniku, kde to potvrdia alebo vyvrátia testom z krvi. Boli sme vtedy úplne najsevernejšie, na Nordkappe. Na poliklinike nám povedali, že má taký vysoký cukor, že ju už nepustia domov, tak sme išli do detskej nemocnice. Bola to najsevernejšie položená detská nemocnica na ostrove Hammerfest. Boli sme tam 10 dní, aby ju stabilizovali. Väčšinou sa cukrovka zistí, keď už má dieťa zlyhané niektoré vnútorné orgány a musia ho držať na infúziách aj tri týždne. Ja som to stihla objaviť skôr, takže sme toto nemuseli podstúpiť.
Základom je dobré cestovné poistenie. Necestujte, prosím, bez neho. Poisťovňa nám poslala lekára, ktorý nás vyzdvihol na tom ostrove a potom s nami letel komerčnou linkou do Viedne. Odtiaľ nás brala sanitka na Kramáre a tam sme pokračovali v liečbe, nastavovaní kompenzácie a učení sa, ako s tým ďalej žiť.
Teraz okrem toho, že robíte prednášky o tom, že sa dá cestovať, aj keď dieťa nie je úplne fit, robievate aj cestovateľské prednášky a máte vlastný festival. Čo bolo skôr?
Prvý bol festival Overland. Začali sme cestovať v čase, keď ľudia ešte takto po vlastnej osi príliš necestovali, neexistoval Instagram a na Facebooku sme poznali asi jedného človeka, ktorý bol v krajinách, do ktorých sme sa chceli vydať. Objavovať bez cestovnej kancelárie Centrálnu Áziu v roku 2014 bolo nemysliteľné. Vôbec nebolo toľko informácií ako teraz. Hľadali sme útržky na anglických fórach a spoznali tak mnohých ľudí. Tak vznikla myšlienka, aby sme sa stretli všetci na jednom mieste a každý povie niečo o svojom cestovaní. Na prvom festivale nás bolo asi 100 alebo 115. Boli sme radi, že máme plátno. Postupne sa to nabaľovalo.
Treba ľuďom dodávať odvahu. Keď sme prvýkrát vyrážali do Strednej Ázie – Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkménsko, Irán – mama sa ma pýtala, či som sa nezbláznila a či ma tam nezavraždia. Ja som si tiež predstavovala, že na také expedície chodia len zdatní chlapi, ktorí vedia všetko, jednou rukou ulovia lososa a druhou niečo iné – čosi ako kríženec Beara Gryllsa s MacGyverom (smiech). Vôbec to tak nie je. Chceme budovať tento festival tak, aby každý vedel, že môže vyraziť. Keď chcete začať, začnite na Slovensku, nemusíte ísť rovno do Mongolska. Najhoršie je, že sa ľudia boja. Väčšinou máme z krajiny strach predtým, než v nej sme. Aj ja mám stále predsudky pred krajinou, v ktorej som nebola, cítila som to aj pred cestou do Afriky. Výsledkom bol však fantastický zážitok. Strach by nás nemal ochromiť natoľko, aby sme zostali doma a prestali spoznávať svet.
Ľuďom pomáha, keď spoznajú iných a vymieňajú si tipy o autách a vylepšeniach. Akurát nedávno volal kamarát Removi, že ide do Tuniska a či nemá nejaké tipy. On mu hneď všetko nazdieľal. Takto to má fungovať. Pred 10 rokmi bola česká Avia v Južnej Amerike a pokazil sa im motor. Cez siete sa dali ľudia dokopy a našiel sa človek, ktorý vzal náhradný diel do kufra a doviezol im ho. To je sila komunity.
Začínali ste so 100 ľuďmi na festivale, koľko ich je teraz?
Okolo tisíc. Festival trvá 4 dni, aj s nedeľou. V nedeľu už nie je oficiálny program, ale vtedy doznieva tá atmosféra, rozprávame sa, je to taký pokojný deň. Tento rok máme desiaty ročník Overlandu, bude to 28. až 31. mája v autokempe Nová Duchonka pri Topoľčanoch.
Ľudí do programu pozývate vy?
Je to rôzne. Snažíme sa mať prehľad o cestovateľoch, ale dávame priestor aj začiatočníkom. Je dôležité, aby začínajúci cestovateľ videl iného začiatočníka, to ho posunie vpred. Aj tí skúsení niekde začínali. Teraz budeme mať workshop o full-time cestovaní s deťmi. Príde aj vzťahová psychologička, bude mať workshop o riešení konfliktov medzi rodičmi na dlhých cestách, lebo je to náročné. Ponorka tam vzniká, tak je dôležité, aby sme vedeli, ako to riešiť. Ona sama cestuje s manželom a štyrmi deťmi v karavane, takže vie, o čom hovorí.
Večerný program zameriame na tému 10 rokov na cestách s Overlandom. Budú tam štyri prednášky ľudí, ktorí boli na prvom ročníku a porozprávajú, čo všetko za tých 10 rokov precestovali. Vyberú tie najlepšie momenty. Budú tam aj chalani z KNM, čo cestujú na Lade. Nebude chýbať komunita „aviakov“, jeden ich má dokonca tri. V Južnej Amerike v nej boli spolu deviati v jednej Avii štyri mesiace. Ich komunita sa rozrástla, dokonca si jedna žena odtiaľ vzala mechanika a majú spolu modrú Aviu. A úplne najkrajšie na tom je, že sa spoznali na našom Overlande.
Ktoré sú najšialenejšie autá, ktorými ľudia cestujú po svete? Lada, Avia, Velorex?
Jasné, Velorex. Aj o tom bude prednáška – ako išli na dvoch Velorexoch z Česka do Japonska pol roka (smiech).
Ďalším je napríklad malý Fiat. Keď som ho prvýkrát videla, divila sa som sa, ako v tom ten muž spí – do tvaru písmena „U“. Potom som ho videla vystupovať z auta a nechápala som, ako sa tam vôbec zmestil. Sú to skrátka „fiatkari“. Cestovať sa dá na všetkom. Teraz je veľa firiem, ktoré vyrobia kempingovú „skriňu“ do kufra, ktorú po dovolenke vyberiete a odložíte do garáže. Máte tam kuchynku, úložný priestor aj posteľ. Tento rok otvárame cestovateľský stand-up, kde budú hovoriť deti aj dospelí.
Na jeseň robíme menší festival pre asi 200 ľudí, Overland Film Fest. Máme tam vlastných „Oscarov“. Vyzývame ľudí, aby zo svojich videí z mobilu vytvorili film s dramaturgiou. Máme aj detské kategórie, kde sa deti zapájajú do tvorby a ukazujú svoj pohľad na cestovanie. Tento jesenný festival sťahujeme po rôznych malých kempoch na Slovensku aj v Česku. Máme červený koberec, fakle a vlastnú sošku, ktorú zvára môj muž v garáži. Máme odbornú porotu aj divácke hlasovanie. Tento rok sa prihlásilo asi dvanásť filmov, z ktorých vyberáme finalistov. Máme dve webové stránky – www.overland.sk, tá je o májovom festivale a www.overlandfilmfest.sk o jesennom filmovom festivale. Ľudia nás tiež môžu sledovať na sociálnych sieťach FB: overlandVAN a IG: _overlandvan_ .
Z cesty po Mongolsku a Sibíri sme vydali cestopis. Je písaný skôr príbehovo. Je tam hlavne môj pohľad – keď som bola nahnevaná na manžela, je to tam napísané. Keď bol on na mňa, to tam nie je, lebo som to nezaznamenala (smiech).
Je nejaká destinácia, na ktorú musíte ešte s rodinou dozrieť?
Chcem ísť na Sokotru a náš aktuálny sen je prejsť Južnú Ameriku a pokračovať až na Aljašku. Chceli by sme to ísť na etapy, poslať tam auto a ísť napríklad prvýkrát na pol roka a potom sa vracať na 2 – 3 mesiace. Svet je veľký, išli by sme všade. Minulý rok sme boli v Tunisku, tento rok chceme ísť na Vianoce do Alžírska, ale stále mám trošku strach ísť hlbšie do Afriky.
Ktoré veci si nikdy nezabudnete zbaliť?
Pas a kreditku. Balím nám oblečenie do všetkých tipov počasia, spoločenské hry, lekárničku, potraviny. Deti majú každý svoj malý kufrík, do ktorého si môžu vziať čokoľvek. Reálne však všetko, čo zabudneme, je také, bez čoho sa dá zaobísť alebo si to dokúpime.
Najbližšia cestovateľská prednáška Zuzany Remišovej o ceste cez Mongolsko a Sibír bude v KC Hoffmann v Žiline 21. mája. Všetci ste srdečne pozvaní.
Kto je Zuzana Remišová (40)?
Rodné mesto a aktuálne bydlisko: Kysucké Nové Mesto, Bratislava
Obľúbené miesto: svet
Najlepšie jedlo: čokoláda
Ideálny relax: horúca vaňa alebo dobrá kniha v prírode pred autom
