Prečo múzeum potrebuje botaničku? Aká je vaša úloha?
Múzeum má funkciu dokladovať históriu, a my nemáme iba dedičstvo kultúrne, ale aj prírodné. Už medzi jeho prvými zamestnancami, boli aj prírodovedci. Čiže už od 50-tych rokov má tradíciu prírodovedných pracovníkov, ktorí chodili do terénu, spisovali všetky druhy flóry a fauny na konkrétnom mieste a dokumentovali v akom stave bola práve v tej dobe naša príroda. Moja predchodkyňa pani Viktória Urbanová tu pracovala 45 rokov. Za ten čas dokázala nazbierať viac ako 15 000 herbárových položiek z nášho regiónu. Žijeme v turbulentnej dobe, čo sa týka rôznych oblastí a rovnako aj zmien prírody. Súvisí to nielen s otepľovaním, ale celkovo so spoločnosťou, ktorá ako sa rozrastá, je aj náročnejšia v nárokoch na zdroje, na pôdu, lesy, drevo, vodu. To sa veľmi odzrkadlilo v stave prírody a je veľmi dôležité, aby sa zachovalo zopár inštitúcií, ktoré majú v náplni práce to reflektovať.
A keďže práca v múzeu nie je len vedecká, ale aj edukatívna a popularizačná, našou úlohou je o tom oboznamovať verejnosť. Nielen formou výstav a prednášok, ale napríklad aj tematickými vychádzkami do prírody. Preto je pozícia botaničky v múzeu taká špecifická. V dnešnej dobe poznanie prírody upadá. Máme informačné technológie, finančnú a inú gramotnosť, ale ľudia nepoznajú základné druhy stromov a ekologické zákonitosti.
Keď spomínate technológie, existujú rôzne mobilné aplikácie, ktoré podľa fotografie vyhľadajú druh kvetu alebo rastliny.
To je veľmi dobré, tá technológia a poznanie prírody sa tam držia za ruky, čo je také podporujúce. Je to druh občianskej vedy, lebo tie databázy tvoria samotní ľudia. Táto veda čerpá z toho, že ľudia chodia von, zisťujú a zároveň aj fotia zaujímavé druhy. Dá sa to už brať ako relatívna informácia. Tým akoby menej treba botanikov, ale na Slovensku ich je tak málo, že to neznamená, že by sa mali nahradiť.
Čo sú to zbierkové predmety v rámci botaniky? Rastliny, ktoré zbierate a vytvárate herbáre?
Áno. Ide o hmotné doklady flóry, teda herbárové položky, a to nielen vyšších rastlín, ale aj lišajníkov či machov. Mnohé herbáre máme vďaka tomu v múzeách už stovky rokov. V stabilných podmienkach, bez svetla, keď ich neohrozuje hmyz, vydržia naozaj stáročia. Sú dôležité na rôzne analýzy - ako sa v rámci flóry menila genetická variabilita, ako rastliny migrujú, ale napríklad aj čo sa týka zaťaženia prírody ťažkými kovmi. Keby ste napríklad skúmali rastliny zo 70. či 80. rokov, zistili by ste, že znečistenie ovzdušia bolo oveľa väčšie. A to sa dá vysledovať práve aj z herbárov. Tým, že si zachováme niečo hmotné, môžeme akoby cestovať v čase. Lebo môžeme mať technológie, ktoré zanalyzujú obsah ťažkých kovov, ale už spätne nezískame reálnu vzorku spred 50 rokov. Keďže my sme tieto vzorky v múzeách systematicky ukladali, môžeme poskytnúť napríklad kúsok z listu vedeckej inštitúcii na analýzu.
Takže to znamená, že naše životné prostredie je lepšie ako pred desiatkami rokov? Nedegraduje postupnou zástavbou, exhalátmi?
To je zložitejší problém, v niečom môže byť stav lepší, ale celkovo je ten trend degradujúci. Aj to, ako ľudia vnímajú prírodu, je už odlišné. Každá generácia má totiž inú predstavu, čo je to zachovaná príroda. O generácie starší ľudia zažili to, že išli do prírody, kde rástli rôzne rastliny, spievalo to tam, behalo, kvákalo, boli plné rybníky žiab, bežne videli mloky. Logicky majú iný predobraz, ako by príroda mala vyzerať, ako 10-ročné dieťa, ktoré sa narodilo v tomto tisícročí. To má miernejšie normy na to, čo zahŕňa príroda, lebo nevidelo, aký je naozaj druhovo bohatý les, ktorý funguje bez degradačných zásahov človeka. Pre mnohých ľudí je Budatínsky park nádherná ukážka prírody, ale to je už kultivované prostredie. Nie divoká príroda, kde sa tvorí pôda, ukladá uhlík, kde sa nemusia vysádzať stromčeky, ale rastú tam samé, a vyrastú tam tie druhy, ktoré majú na to najvhodnejšie podmienky (nie tie, ktoré tam chceme my, lebo majú rovné drevo). Taký les je pestrejší aj stabilnejší. Intenzívne poľnohospodárstvo aj lesníctvo nám z tej bohatosti odobralo. Jasné, malo to hospodársky cieľ, ale preto je teraz silný trend nezasahovať do prírody a nechať jej priestor. Nevyužívať celú prírodu na doraz, ale dať jej miesto, kde sa môže rozvíjať.
Sú ešte zachované miesta, kde je divoká príroda? A organizujete prírodovedné vychádzky práve tam?
To by bolo ideálne, ale väčšinou sú tie zachovalé miesta v sieti prírodných rezervácií a spadajú do územia s vyšším stupňom ochrany. Tam by bol problém vybaviť si povolenie. Tých pekných miest máme ešte stále veľa, ale my chodíme väčšinou do tých nechránených častí prírody. Snažíme sa, aby to bolo rôznorodé. Chodíme k riekam, do lesov, na lúky, k mokradiam, ale väčšinou to nie sú tie top, tie nechávame bez návštevy. Hlavne že vieme, že niekde ešte takéto miesta sú. A v každom lese sa dá rozprávať aj o rôznych iných lesoch. Ak má človek rád prírodu, dá sa o nej pútavo rozprávať hocikde.
Kde ste už tieto vyhliadky organizovali a aké témy ľudí zaujímajú?
Napríklad v Lalinku sme chodili po lúkach a pasienkoch, tam keď to bzučí a kvitne, dá sa toho veľa rozprávať. Boli sme napríklad aj v smrekovej monokultúre pri Trnovom, popri meandri Rajčianky, v Čičmanoch, atď. Naposledy sme boli v Lúčanskej Malej Fatre – v Turskej doline. Tam sú strmé svahy a na niektorých rastú staré lesy pralesovitého charakteru, a keď sme išli dolinou, mali sme na ne pekný výhľad. Aj týmto spôsobom sa dá hovoriť o prírode. Nemusíme byť presne na tom mieste, ale v blízkosti zaujímavých prírodných dejov, a odtiaľ čítame prírodu. A vždy sa tam dá čosi unikátneho nájsť. Tie príklady sa nám tam ponúkajú, lebo na jednom mieste vidíme zachovalý les, na druhom obrovskú rúbaň, je to naozaj rôzne. A aj zanedbané miesta nám často vedia porozprávať o ekologických vzťahoch veľmi názorne. My, prírodovedci, nehovoríme o nich ako o dobrých alebo zlých, môžeme len rozprávať o dôsledkoch, ktoré sú dobré alebo zlé z konkrétneho aspektu.
Začínajú nám kvitnúť lúky. Keď idete lúkou, čo si všimnete vy, ako botanička, o čom možno bežný človek nevie?
Ono to opäť súvisí s vnímaním prírody. Ja som profesionálne deformovaná, všímam si najmä indikačnú stránku konkrétnych rastlín. Už na základe prvého pohľadu viem dedukovať, ako často sa kosí, alebo či sa to s jej obhospodarovaním nepreháňa. Potrebujeme aj produkčné lúky, ale nemalo by to byť v celej krajine. Keď vidím rozkvitnutú druhovo bohatú lúku, viem, že je tam nastavená správna starostlivosť.
Lúky sa majú kosiť? Nie sú bezúdržbové?
Bez údržby sú napríklad alpínske lúky v Malej Fatre, kde sa drevinám nedarí, preto sa tam prirodzene rozvíjajú vysokohorské rastliny. Bežné lúky v nižších polohách sa musia kosiť, aby vôbec prežili. Tak aj vznikli – generácie pred nami chovali zvieratá a krmivo pre ne získavali na lúkach. Je to zaujímavá téma, preto sme aj s kolegyňou Dankou Dúbravkovou vytvorili výstavu Lúky – dobrodružstvo spoznávania. V tejto téme sa krásne stretáva tradičné hospodárenie a jeho pozitívne prínosy s vedeckým výskumom toho, prečo sú niektoré lúky druhovo bohaté a iné chudobné. Kosenie pestrosti kvetov pomáha, lebo zoberie veľa mohutným dominantným druhom ako sú trávy, dreviny, kroviny. Tie inak prerastú ostatné, zatienia ich, zoberú priestor na život. Tieto vzťahy kosenie urovnáva, nastoľuje ich demokratickú úroveň (smiech). Potom aj iné druhy dostanú priestor, nie len bežné druhy ako púpavy a sedmokrásky. Vďaka koseniu sa na lúke môže narušiť aj akási uniformita, môžu tam naletieť iné druhy rastlín, ktoré by tu inak nemali šancu na vyklíčenie. Tým sa lúka stáva pestrá a kvetnatá. Keď vidím nudnú lúku o piatich druhoch, nejakú púpavu a sem-tam pichliač, viem že tam tieto optimálne procesy chýbajú. To je to, čo v našej krajine mizne. Bylinkári to dobre poznajú. Je čoraz ťažšie nájsť lúky, kde je viac druhov byliniek alebo vôbec nejaké. Repík, ľubovník, pamajorán, materina dúška – to klasické, čo sa kedysi nachádzalo na lúkach, dnes len tak nenazbierate.
Pestré lúky sú dôležité aj pre hmyz a motýle. Ak strácame lúky, strácame hmyz, ktorý nemá svoje prirodzené prostredie, kde sa môže vyvíjať.
A problémom je aj zarastanie krajiny. Tam, kde sa pár rokov nekosilo je vysoká tráva, sem tam krík. O desať rokov z toho už bude krovina. Lúky nie sú ekonomicky zaujímavé, pretože sa zvieratá nepasú voľne, ale sú zavreté vo veľkochovov. Čo je škoda, ideálna strava pre ne rastie vonku.
Asi je prirodzené, že nie len v pracovnom, ale aj vo voľnom čase chodíte do prírody.
Áno, samozrejme. Ja som vyštudovaná ekologička. Nie len že ma príroda nadchýna, ale sledujem viaceré oblasti, pretože ekológia má široký záber a je najmä o vzťahoch. Nikto nie je izolovaný, súvisíme navzájom. Ja mám rada okrem flóry aj zvieratá, diplomovku som robila o svišťoch, chodím do hôr, atď.
Snažím sa ako ekológ vidieť až za roh (smiech). Keby ste mali napríklad rozhovor s opernou speváčkou a ona by vám rozprávala o hudbe, mala by na ňu vycibrený jemnocit, vedela by jasne zhodnotiť všetko ohľadne zvukov a melódií. A my, prírodovedci, máme jemnocit na prírodu. Niektorí ľudia to berú tak, že máme afektované tendencie priväzovať o stromy pred rezerváciami a chrániť ich vlastným telom. Porovnám to so stavom, keď horela katedrála NotreDame, veľa ľuďom to zlomilo srdce, lebo cítili jej význam a kultúrnu hodnotu. Keď my, prírodovedci a všetci milovníci prírody, vidíme rúbať 300-ročný strom, je to pre nás ako keď sa rúca katedrála. A to platí aj pre ekosystémy - keď sa zničí les, ktorý stáročia žil niekde na svahu a vytvoril si tam symfóniu vzťahov a funkčnosti. Život totiž podporuje život a na takýchto miestach sa vytvára unikátny príbeh. Keď prídu veľké stroje a zničia ho, príde veľký dážď a znesie všetku pôdu, miesto sa premení na holinu. A to je pre nás ako keď niekto zničí historickú pamiatku či archeologické nálezisko. Tiež je to niečo staré, čo tam bolo tisícročia, a už sa nedá len tak nahradiť.
Sú aj v Budatínskom parku nejaké vzácne stromy?
Nie vzácne až tak druhovo, ale vekom. Najstarším stromom je vyše 30-metrová lipa, ktorá má 350 rokov. V roku 2016 sme tiež prihlásili platan javorolistý do diváckej ankety Strom roka, a vyhral to, čo nás veľmi potešilo. Ten má okolo 270 – 280 rokov. A máme tu aj ginko, čo je taký dinosaurus medzi stromami, pretože rástlo ešte v období druhohôr po celej planéte. Potom sa zachovalo len na menších územiach v Číne, no dnes je celkom obľúbeným parkovým stromom, nájdete ho bežne v záhradkárstvach. Ale keď bude mať tisíc rokov, bude určite unikátne (smiech).
Tento park je taký pekný, pretože tu máme naozaj staré lipy či javory horské. Sú vzácne, pretože ten čas si nikde nekúpite. Ten pocit, keď sedíte pod veľkým košatým stromom.
Máme v našom regióne nejaké rastlinné endemity?
Pohorie Malá Fatra, ktoré je geologicky i geomorfologicky rozmanité, je v tomto unikátne. Hlavne to rastlinstvo nad hornou hranicou lesa, v tiesňavách a na skalách. Zachovali sa tam vďaka tisícom až desaťtisícom rokom vývoja, aj relikty z dôb zaľadnenia. Medzi vzácne druhy, ktoré sa vyskytujú len tu patrí jarabina Margittaiho, očianka stopkatá a niektoré alchemilky.
Čoraz vzácnejšie sú však „obyčajné“ mokradné rastliny. Pri nich veľmi vidno, ako sa vysušuje krajina. Ja sa zaujímam o slatinné druhy. Slatina je druh rašeliniska, ktoré vzniká na miestach, kde bolo veľa vody a organický odpad sa nerozložil. Tie vrstvy sa na seba rokmi ukladali. Máme aj vrchoviskové rašeliniská, napríklad v Tatrách a na Orave, a tie slatinné sú aj v žilinskej kotline. Známe je veľké rašelinisko pri Šuji. Tam rástli špecifické rastliny, ktoré sa dokázali prispôsobiť vlhku a malému prísunu živín. Tá rašelina síce má veľa organických zvyškov, ale sú nerozložené a neprístupné rastlinám. Čo sa týka živín, je to taká púšť. Preto rastú na rašeliniskách mäsožravé rastliny. Tie si to vymysleli tak, že keď si nemôžu zobrať dusík z pôdy, vezmú si ho zo živočíchov. V Šujskom rašelinisku rastú tučnice, ktoré majú lepkavé listy, na ktorých sekrét sa nalepia drobné mušky. V tomto sekréte sa nachádzajú tráviace enzýmy. Rastlina si potravu rozloží, nájde si v nej tie dusíkaté zlúčeniny a vstrebe ich cez list. Vodné rastliny bublinatky sa vznášajú vo vode a majú lístočky premenené na také malé pasce. Keď pláva okolo nejaký planktón, vcucne ho, rozloží a potom sa otvorí a vyplaví nepotrebné zvyšky.
Zaujímavé sú aj rosičky – tie majú tráviace enzýmy na stopke s malou guľôčkou slizu. Ten systém je podobný, takisto dokáže lístoček zatvoriť. Chytí si napríklad mravca, pritlačí a rozloží. Potom list rozvinie a jeho chitínovú kostru už vietor odfúkne.
To sú už všetko vzácne rastliny, aj keď nie sú endemické. Ohrozené sú aj orchidey, ktoré rastú na rašeliniskách. Poznáme stavačovec májový či päťprstnicu hustokvetú. Kedysi bývali slatinné lúky, keď kvitli stavačovce, celé ružovo-fialové od ich krásnych vysokých súkvetí. Postupne ich ubúda, na niektorých miestach zostáva pár jedincov, a obávam sa, že za pár rokov tam nebude nič. Vplýva aj organické znečistenie prostredia, pretože keď zaprší, umelé hnojivá sa po daždi dostanú aj do vôd. Keď sa dostanú do slatín v blízkosti ornej pôdy, prinesú tam živiny a začne sa tam dariť aj tým úplne bežným druhom, ktoré tieto špecializované postupne vytlačia.
Človek si povie, na čo sú nám mokrade?
Vyzerá to možno tak, akoby mokraď na nič nebola, ale platí, že voda prináša krajine život. Zvyšujú biodiverzitu. V mokradiach žijú aj rôzne mäkkýše, hmyz, motýle. Tie sú často naviazané na konkrétnu rastlinu. No nejde len o rastliny a živočíchy. Mokrade majú významnú klimatickú funkciu. Ak je v prírode voda, ovplyvňuje aj okolie. Voda sa vyparuje a my vieme, že keď budeme mať suchú atmosféru, nebude nám mať z čoho pršať. Potrebujeme lesy, aby len tak boli a aby v nich vsakoval dážď, aby sa z nich vyparovala voda a tvorili sa oblaky. Tá voda neprší z neba len tak. V suchej krajine, napríklad na púšti, oblaky nenarastú. Keď si krajinu vysušíme, vyklčujeme, môžeme mať za pár rokov problém s pitnou vodou. Na Slovensku sa máme oproti iným luxusne, pretože pitnej vody máme dosť, ale ono to tak nemusí byť stále.
Má dnes podľa vás príroda v poľnohospodárskej krajine pre spoločnosť ešte hodnotu?
Viete čo sa mi naviac páči, keď som na lúke? Keď tam lieta veľa rôznych motýľov, čmeliakov a hmyzu. Oni sú ukazovateľom toho, že ten kúsok prírody je v dobrom stave, že tá krajina je čistá, nie sú tam pesticídy a ekosystém ako tak funguje.
Neviem čím iným by sme sa mali živiť ako poľnohospodárstvom, preto je veľmi dôležité, ale tým tradičným – bez umelých hnojív, pesticídov. Avšak komunizmus akoby zabil vzťah ľudí k pôde, zobral tradičným poľnohospodárom pôdu a zrazu bolo všetko všetkých a zároveň nikoho. A tí, čo sa stáročia žili priamo v krajine, sa stali mestskými obyvateľmi. Už nemali priamy vzťah ku krajine za mestom, tie vzťahy sa pretrhli.
Príroda sa dnes berie ako niečo, čo je mimo miest, mimo dohľadu, čo akútne nepotrebujeme v dobrom stave. Ale my sme tiež príroda, je to náš domov. A keď máte dom, staráte sa oň, aj o svoj súkromný pozemok, ale je krátkozraké neriešiť svet za plotom, lebo nič nestojí izolovane a negatívne zmeny v prírode sa nakoniec dotknú každého. Príroda si poradí v skoro každých podmienkach. Otázkou je v akom stave to prežije súčasné nastavenie spoločnosti. Krajina nie je len kulisa našich aktivít, ale vytvára čistý vzduch, pôdu a vodu. To my všetci potrebujeme k životu. A jej znečistenie sa prejaví na našom zdraví. Malo by nám záležať na tom, čo jeme a či je to kvalitná strava, nie koľko stojí.
Keď dnes hovoríme o suchu či prehrievajúcej sa krajine, nie je to aj dôsledok toho, že sme sa desaťročia snažili prírodu skôr ovládnuť než jej porozumieť?
Povojnová viera v čase komunistickej kolektivizácie, že ľudstvo dokáže meniť krajinu úplne podľa vlastných predstáv, nám zanechalo veľmi zlé dedičstvo - čo sa týka napriamovania riek, vysušovania mokradí a ich premeny na ornú pôdu, zakladanie monokultúr a veľkých blokov ornej pôdy. Krajinu sme si odvodnili a vysušili. Rieky už nemajú funkciu naozaj zdravých riek, skôr takých kanálov, čo majú vodu rýchlo stiahnuť a odviesť preč. Ale kvôli veľmi rýchlemu otepľovaniu klímy potrebujeme vodu v krajine udržať. Teraz by sme mali všetko robiť preto, aby to, čo sa kedysi „meliorovalo“, sa vrátilo naspäť. Vytvárať mokrade, meandre na riekach, zadržiavať vodu v lesoch. Lesné cesty fungujú ako odvodňovacie drážky, čo ju rýchlo z lesa odvedú, ale my potrebujeme, aby sa zasiakla hlboko do pôdy. Aby sýtila pramene a tie nestrácali výdatnosť hneď po tom, ako prestane pršať. Využívať aj dažďovú vodu, či už v mestách alebo voľnej krajine.
A zlý stav krajiny nás už dobieha. Každý rok je nejaký extrém, či už teplo alebo nedostatok zrážok. Poľnohospodárstvo je v náročnej situácii. Súvisí to aj s pôdou, ktorú sme obhospodarovaním vyčerpali a ona už stratila schopnosť viazať vodu. Kedysi sa hnojilo maštaľným hnojom a ten vedel vodu naviazať a držať ju v pôde. Keď sa prešlo na umelé hnojivá, nemá vodu už čo držať. Stečie po povrchu, nezasiakne sa, zoberie ešte pozostatky poslednej úrodnej vrstvičky, odnesie ju a skončí na dne nejakej vodnej nádrže v toku veľkej rieky. Sú to všetko rozsiahle témy, ale ako som spomínala, som ekologička a zaujímam sa o širšie súvislosti a vzťahy.
Ako dokážeme tieto veci ovplyvniť naším každodenným bežným životom?
Je významné to, čo robím ako osoba. Aký mám životný štýl a ako to vplýva na prírodné zdroje. Ale dôležitejší je systém hospodárstva a výroby energie na celom Slovensku, ako sa zhodnocuje odpad alebo ako sa stará štát o krajinu, a to už závisí od nastavenia verejnej politiky. A teraz prevláda taká pštrosia a devastačná politika, že sa riešia nepodstatné problémy a vytvárajú nové, ale to základné a určujúce našu budúcnosť sa nerieši. Neriešime stav našej krajiny, aby sa nám v nej žilo dobre. Čo budúce generácie? Kto sa reálne stará, ako to tu bude o tridsať a viac rokov? Nemôžeme si povedať, že na Slovensku sa nás klimatická kríza, kríza biodiverzity a stav okolitej prírody netýka. Tieto veci nezastavíme, keď strčíme hlavu do piesku. Preto by sme mali voliť ľudí, čo sú k súčasnosti a budúcnosti zodpovední. Potrebujeme v krajine dobrých hospodárov, ktorým nezáleží len na svojom osobnom majetku.
Vaše krstné meno vás už akoby predurčuje k vašej práci. Je to tak, že ste k týmto témam mali vždy blízko?
Je veľmi príjemné mať ako pracovnú náplň kvety. Vážim si svoju prácu v múzeu, pretože robím to, čo mám celoživotne rada. Niekedy som v teréne, inokedy v depozitári, niekedy s deťmi na exkurziách, robím prednášky, je to rôznorodé a to sa mi páči. Naozaj môžem povedať to, že ma moja práca napĺňa.
