Pochádzate z Malženíc, ale už dlho žijete v Rosine. Čo nasmerovalo vašu cestu na sever Slovenska?
My sme s manželom vyrastali v jednej dedine, tam sme sa aj zobrali. Potom sme bývali v Trnave, ale v roku 1967 manžel odišiel učiť na Žilinskú univerzitu. Po roku 1968, veľa učiteľov odišlo za hranice, uvoľnili sa byty a my sme jeden dostali – na Hlinách VII. Tak som aj s dvomi deťmi prišla do Žiliny. V roku 1975 sme kúpili pozemok, práve sa nám narodil syn, a ostali sme tu, v Rosine.
Svojím spôsobom ste ale stále spätá s rodným krajom.
Ostal mi tvrdý prízvuk, aj keď som sa vždy snažila rozprávať čisto. V časoch, keď som učila, každý piatok som cestovala za rodičmi, lebo už boli starí. Keď som išla zo školy na vlak, žiaci mi hovorili: „Vy idete domov, pravda?“ Prízvuk bol vtedy počuť ešte o čosi viac, pretože hlavou som už bola v Malženiciach (smiech).
Ale Trnavský kraj je cítiť aj v mojej tvorbe. Používam mnohé vzory, ktoré dnes vidíte na výšivkách obrusov alebo textílií práve z okolia Trnavy. To vďaka tomu, že moja mama rozumela výšivkám. Predávala pre výšivkárske družstvo v Trakoviciach, čo bola jej rodná obec a predávala ich aj v Piešťanoch. Mala kontakty na ženy, ktoré kreslili vzory na plátno. Rôzne techniky, rôzne vzory – celý život ich bolo okolo mňa veľa, v detstve som bola doslova zahrabaná vo výšivkách.
Ako dieťa ste pri mame aj vyšívali?
Nie veľmi. Výšivka ma nikdy veľmi nebavila, viac ma bavilo šitie. Mám totiž konštruktérske myslenie. Aj preto som študovala „strojárinu“. Bežne som si večer sadla k šijaciemu stroju a ráno dcéry nosili to, čo som večer ušila. Či to boli kabáty alebo nohavice, šitie mi išlo veľmi dobre.
Váš prvý kontakt s drôtom bol na drotárskom sympóziu na Budatínskom hrade, kde ste boli ako návštevníčka. Vtedy vás drotárstvo tak ohúrilo?
Áno. Mala som vtedy päťdesiat rokov a poprosila som manžela, aby ma odviezol na Budatínsky hrad, že sa tam musím ísť pozrieť. Ako som tam prišla, doslova som prestala dýchať. Bola som očarená. Každý z tých drotárov robil niečo iné – jeden misy, druhý figúrky, pani Remígia Biskupská šperky... a všetko bolo krásne. Tam som si mohla aj skúsiť, ako sa s drôtom pracuje.
Jeden z drotárov to na mne videl – videl v mojich očiach ten úžas. Odmotal trojmetrový kus drôtu, odstrihol ho a povedal: „Tu máš, dievča, rob.“ A ja som nemala iné východisko, odvtedy som drôt nepustila z rúk.
Prvé, čo som po tomto podujatí urobila, bolo, že som išla za riaditeľkou školy, kde som vtedy učila, pani Chrípkovou, a povedala som jej, že by som chcela viesť takýto krúžok. Opýtala som sa, či by proti tomu nemala námietky. Samozrejme, že nemala. Dokonca ma poverila, aby som išla do Hlohovca kúpiť drôt, aký budem potrebovať. A od septembra som začala viesť krúžok so žiakmi. Popritom som sa zdokonaľovala aj ja sama. A po odchode do dôchodku v roku 1999 som vedela, že sa chcem venovať výrobe šperkov. Tie sa však nedajú robiť z čierneho drôtu, medený mi tiež nevyhovoval. Skúšala som pozinkovaný drôt zo záhradníctiev, potom som asi tri roky pracovala s nerezovým, ktorý sa používa v zdravotníctve.
Až po roku či dvoch som našla kontakt do Trenčína, do Zlatej huty. Odtiaľ som začala kupovať strieborný drôt a som im verná dodnes, vytiahli pre mňa už stovky kilometrov drôtu. Odvtedy začala moja tvorba rýchlo napredovať.
Dnes už máte za sebou veľké množstvo výstav vašich šperkov. Ktorá bola tá prvá?
Úplne prvá bola výstava v Dome Matice Slovenskej v Žiline, kde som mala len zopár prác. Ešte pred odchodom do dôchodku mi dcéra zorganizovala výstavu v Mníchove, na Slovenskej katolíckej misii. Niektoré šperky sa tam aj predali. Potom ma oslovili z Martina, z Matice slovenskej, a pripravili mi krásnu výstavu asi stotridsiatich diel. Urobili to veľmi citlivo – vo vitrínach boli šperky a na stenách, ozdobným písmom, úryvky básní slovenských autorov. Bolo to nádherné prepojenie dvoch druhov umenia. Tu som objavila krásu hlaholiky, ktorú som potom zakomponovala do série šperkov.
Na výstave v Matici slovenskej si ma všimli pracovníci Etnografického múzea v Martine a začala sa naša veľmi intenzívna spolupráca. Keď pripravovali výstavy v zahraničí, vždy si so sebou vzali približne tridsať mojich šperkov. Takto som s nimi – teda moje diela – absolvovala asi deväťdesiat výstav. Spomeniem krásnu výstavu v Ríme, kde šperky predvádzali modelky, alebo Jeruzalem, kde som dokonca viedla workshop pre miestnych výtvarníkov a ukazovala som im techniky práce s drôtom. Som za to Etnografickému múzeu v Martine nesmierne vďačná. Práve oni majú vo svojom zbierkovom fonde moje spomínané šperky inšpirované hlaholským písmom.
Po poslednej výstave, ktorá bola organizovaná pri príležitosti môjho jubilea v Budatínskom hrade, som dostala ocenenie Rád zlatých klieští za celoživotnú originálnu šperkársku tvorbu a reprezentáciu Slovenska v zahraničí.
Do svojich diel zvyknete zakomponovať drahý kameň alebo minerál. Prečo?
Ani sama presne neviem. Už od začiatku, ešte keď som pracovala s meďou, som do šperkov vkladala kamene. Jednoducho mi tam pasovali.
Najskôr som používala obyčajné, zlomkové, tromlované kamene, neskôr brúsené a leštené. Postupne som sa v nich naučila vyznať. A hlavne – mala som okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomáhali. Najmä Peter Kuchar, ktorý ma zoznámil s predajcami kameňov a brával ma na burzy napríklad do Rožňova pod Radhoštěm. Tam som zažila všeličo. V Banskej Bystrici som kúpila slovenské opály. V Bratislave som stretla ruského predajcu, od ktorého som kúpila meteorit. Spracovala som ho do šperku, ktorý sa volal Zvedavec.
Na burzy som chodila aj do Mníchova, pretože tam žije moja dcéry a konajú sa tam veľké výstavy a špecializované veľtrhy pre zlatníkov. Jeden rok som tam dokonca vystavovala. Neskôr som objavila aj dobrých predajcov na Slovensku. Dodnes som v kontakte s Molnárovcami z Košíc, ktorí majú veľmi kvalitné a krásne kamene, už ma poznajú a vždy vedia, čo by sa mi mohlo páčiť.
Vaše šperky nosia aj známe osobnosti, dokonca prvé dámy. Ako sa o vašej tvorbe dozvedeli?
Bola som členkou Top centra podnikateliek. Raz organizovali stretnutie u jednej členky v Leviciach, takzvanú dáždnikovú párty, na ktorej sme prezentovali svoju prácu. Bola tam aj pani Gašparovičová, ktorá si pozerala moje šperky a opýtala sa: „Prečo my o tomto nevieme?“ Vybrala si rovno štyri kusy a potom deväť rokov odo mňa kupovala šperky pre návštevy – prvé dámy z iných štátov. Medzi majiteľkami mojich šperkov je vyše 30 prvých dám.
Často v tvorbe využívate prírodný motív. Kde hľadáte inšpiráciu?
Veľmi často v samotných kameňoch. Stačí, že kameň vidím, a viem, ako sa bude šperk volať. Od úplného začiatku som každému šperku dávala názov. Potrebujem, aby mal svoje meno. Keď niečo má meno, žije. Len výnimočne sa musím nad názvom dlhšie zamýšľať. Väčšinou to ide samo.
Všimnete si hneď šperky, ktoré má niekto na sebe?
Áno, všimnem si. Šperky veľa hovoria o človeku.
Ponuku šperkov si záujemcovia môžu pozrieť na vašej webovej stránke. Je ale možné ešte si ich priamo u vás vyskúšať?
Áno, nie je to problém. Môžem spraviť aj prípadné úpravy – napríklad zmeniť dĺžku, ak majiteľke nesedí.
Vyrábate aj doplnky pre mužov?
V roku 2025 som začala robiť pánske doplnky – motýliky s kameňmi, niekoľko z nich má už svojich majiteľov. Predstavte si ples, kde má pán motýlika s kameňmi a jeho partnerka náhrdelník z rovnakého materiálu. Patrí to k sebe.
Vy ste zakladateľkou žilinskej platformy podnikateliek Ženy v podnikaní. Ako to vzniklo?
Keď som spoznala Top centrum podnikateliek v Bratislave, veľmi sa mi zapáčil ich prístup. Prezidentka klubu pani Chadimová mi raz povedala: „Marta, založ pobočku v Žiline.“ Súhlasila som a do mesiaca sme fungovali. Prvé stretnutie sme mali v hoteli Slovakia, bolo nás takmer štyridsať. Neskôr som vedenie odovzdala mladším členkám nášho združenia, dnes ho vedie šikovná Silvia Milová, ktorá je výborná organizátorka. Našimi členkami je množstvo výnimočných žien a každá je skvelá v tom, čo robí.
Raz do roka máme spoločné stretnutia, často s podporou župy, vďaka čomu máme pocit, že sme prijaté, že máme priestor hovoriť a byť vypočuté. Pani županka nám veľmi vychádza v ústrety.
Na začiatku decembra 2025 ste dostali Cenu Žilinského samosprávneho kraja za výnimočný dlhoročný prínos v oblasti podpory a propagácie slovenského drotárskeho umenia. Očakávali ste to?
Vôbec som to nečakala. Najskôr mi volala zamestnankyňa župy, aby som nebola prekvapená, keď mi príde pozvánka na odovzdávanie ocenenia v Martine. A potom prišlo oficiálne pozvanie. Spoločnosť na slávnostnom večere mi robili priateľka Alžbeta Gazdíkovú z múzea s manželom, a tiež Tatiana Nátna z Top centra podnikateliek. Bolo veľmi príjemné dostať takéto ocenenie.
Máte naplánované nejaké výstavy aj na rok 2026?
Výstavy už veľmi neorganizujem, už nie som taká aktívna ako kedysi. Teším sa z práce a šperkov, ktoré mám v pláne v blízkej dobe.
Tvorbu Marty Filovej nájdete na webovej stránke www.martafilova.sk
VIZITKA MARTA FILOVÁ
Vek: 80 rokov
Rodina: dve dcéry, jeden syn
Najlepší relax: Literatúra. V každom období čítam niečo iné. Kedysi to boli nobelovky, detektívky, momentálne je to séria kníh od Julie Caplinovej
Obľúbené miesto: Rada sa vraciam do svojho rodiska, kde mám veľa príbuzných. Ale cítim sa dobre všade tam, kde sú moji priatelia a dobrí ľudia.
