Ako vznikol nápad založiť takýto kultúrny stánok? Mali ste vždy bližší vzťah k umeniu alebo ste študovali umelecký odbor? Ste galeristom na plný úväzok?
Na strednú školu som chodil na Gymnáziu sv. Františka z Assisi v Žiline. Potom som študoval na Žilinskej univerzite v Žiline, odbor elektronický obchod a manažment, ale štúdium som nedokončil. Už počas štúdia som začal podnikať. Môj plný pracovný čas venujem firme. Som jeden zo spolumajiteľov softvérovej firmy, kde vyvíjame softvéry špeciálne pre nemecké spoločnosti a automatizujeme a prepájame systémy. Až neskôr prišla táto galéria.
Bol som vždy taký laický pozorovateľ a nadšenec umenia. To sa so mnou ťahá už od mladosti, od nejakých 18 – 20 rokov, keď som chodil na rôzne výstavy a súťaže. Umenie sa mi páčilo a páči, a postupne som sa do toho viac a viac dostával.
Začal som napríklad chodiť do Emócie. Tam som sa zoznámil s Dušanom Voštenákom, ktorý robí skvelé súťaže s názvom Maľuj podľa seba, kde necháva priestor rôznym umelcom. Vďaka tomu som spoznal rôznych maliarov, aj rôzne formy umenia.
Posledné roky som nadobudol pocit, že umenie začalo zachádzať do niečoho aktivistického, vulgárneho, do niečoho, čo vo mne nezanechávalo pokoj. A preto som sa začal pohrávať s myšlienkou, ako to vrátiť späť k peknému umeniu. Ja som veriaci a verím, že aj dar maliarov vedieť maľovať je dar od Boha, čo je pre mňa úplne fascinujúce a neuveriteľné, že niekto dokáže vytvoriť nádherné obrazy. Umenie by malo inšpirovať, zanechávať pokoj a prinášať nejakú hodnotu. Ja som v poslednom období odchádzal z výstav alebo z kontaktu s umením s pocitom rozčarovania a nepokoja. A chcel som to vrátiť späť k pôvodnej myšlienke umenia – inšpirovať a prinášať pokoj a krásu.
To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som otvoril galériu. Druhý dôvod bol ten, že tu boli šikovní kapucíni, ktorí tento priestor dostali do aktuálnej podoby.
Tento priestor, do ktorého ste prišli ako nájomca, už bol v tom čase vynovený alebo ešte len čakal na rekonštrukciu?
Tento priestor bol totálne zdevastované miesto. Všetko bolo popadané, nefunk-
čné, vôbec sa sem nechodilo. U kapucínov som miništroval ako dieťa, takže trocha poznám históriu priestoru a ako vyzeral. Keď kapucíni priestor dostali od štátu, bol úplne zničený. Bol tu brat Andrej, kapucín, na ktorého mám silné a pekné spomienky. Kapucíni nemali žiadne peniaze a Andrej začal rekonštruovať celý kláštor „na kolene“. Sám, miestnosť po miestnosti, motivoval ďalších ľudí, s ktorými začal spolupracovať a celé to dali dokopy až do tejto podoby.
Potom prišli ďalší šikovní ľudia, pridali sa. Pár rokov dozadu brat Tomáš vytvoril projekt, aby sa zrekonštruoval tento Rajský dvor. Rekonštrukcia sa tu uskutočnila po dlhých rokoch a Kapucíni preň hľadali pekný účel pre ľudí. Galéria sa sem hodila, a tak to celé vzniklo. Rajský dvor je zrekonštruovaný z eurofondov a z príspevkov rôznych ľudí. Celé je to hotové približne dva roky.
Vaša myšlienka, že by ste chceli mať galériu sa zrodila súčasne s tým, ako sa toto začalo rekonštruovať? V akom časovom horizonte sa to celé uskutočnilo?
Priestor už bol novo zrekonštruovaný. Raz po omši som oslovil jedného z kapucínov, že sa pohrávam s myšlienkou galérie a zdá sa mi, že tento priestor by na to mohol byť vhodný. Oni si nechali čas, aby si to premysleli, a ja tiež, lebo keď už človek do toho naozaj ide, je to závažná vec. Nakoniec povedali áno, „odklepli“ sme si to, a stal som sa nájomníkom tohto priestoru, ktorý dnes slúži ako galéria.
Mali ste vopred pripravenú nejakú koncepciu? Chceli ste, aby umenie prinášalo prijímateľovi najmä pokoj – je toto základný koncept vašej galérie, podľa ktorého vyberáte autorov vystavovaných diel?
Presne tak. Mottom galérie je „prinášať pokoj skrz umenie“.
Celá galerijná činnosť a výstavy sú vedené touto myšlienkou. Sme stále vo fáze budovania – máme kurátorku a ešte sa tvorí galerijná rada. Tá bude vyberať autorov na najbližší rok alebo dva. Budú vyberať autorov – zo žijúcich, nežijúcich a sakrálnu aj nesakrálnu tematiku, pokojne aj provokatívnych. Nechceme sa limitovať. Pokoj je veličina, ktorá v sebe môže niesť všeličo.
Prvé dve výstavy – Miroslava Sandanusa a Ladislava Záborského, ktoré máte za sebou, sú diametrálne rozdielne. Nájdeme nejaký spojivový prvok medzi autormi?
Tým spojivom je kvalitné umenie. Na tom si dávame záležať. Princíp je ten, že výstava musí byť kvalitná, nech už je akákoľvek. Ladislav Záborský ako aj Miro Sandanus majú nádherné a krásne diela, ktoré inšpirujú a zároveň nútia premýšľať.
Je náhoda alebo zámer, že obaja výtvarníci, Sandanus aj Záborský, sú zo žilinského regiónu?
Je to úplná náhoda. Z praktických dôvodov sme zatiaľ vystavili lokálnych autorov – predsa len, zahraniční autori sú nákladnejší, náročnejšia je aj celá logistika okolo výstavy.
Ale nie sme obmedzení ani regiónom, ani krajinou, ani Slovenskom. Už sa niečo rysuje aj z iných krajín, ale to je ešte vo fáze plánovania.
Galériu ste otvorili v období medzi sviatkami, 27. decembra 2024. Nebolo to trochu riskantné? Veľa ľudí má po Vianociach dovolenky, mnohí sú odcestovaní…
Fungujem v biznise, a viem, že aj keď má niečo určitý risk, tak je tam aj veľký potenciál. V tom čase majú ľudia voľno, mnohí sú síce preč, ale stále je veľa ľudí doma. Ďalšia vec je, že povianočné dni si ľudia už hovoria: „Čo budem robiť?“ Práve preto sme otvorenie galérie naplánovali na 27. decembra, aby to oslovilo aj tých, ktorí majú sedenia doma už dosť a chcú niekam ísť.
Prišlo asi 140 ľudí priamo na miesto, ďalších 20 – 30 sa ani nedostalo dnu. Bol to obrovský úspech – výstava aj priestor Rajského dvora ľudí veľmi zaujímali. Takže sme to trafili dobre.
Kto všetko stojí za Galériou ASISI?
Som hlavný organizátor, ale mám pri sebe dve skvelé kolegyne Sone, ktoré mi pomáhajú, aby galéria mala riadne otváracie hodiny. Pre mňa samotného by to bolo ťažko zvládať popri iných povinnostiach, takže mi týmto spôsobom veľmi pomáhajú a bez nich by to nefungovalo. Veľkou oporou je aj moja manželka – nielen cez motivačné rozhovory, ale aj s grafikou, s nápadmi, ako všetko poskladať. Je to taký môj motor v pozadí.
Na konkrétne výstavy oslovujeme kurátorku Katarínu Matuškovú, ktorá nám pomáha aj s galerijnou radou a pri príprave dlhodobej koncepcie.
S inštaláciou nám pomohol pán Pavel Choma – veríme, že nám pomôže aj s galerijnou radou a Dávid Reitšpís. Pán Choma je vysoko erudovaný odborník, takže sme šťastní, že nám s tým pomohol. Dokonca nám pomáhali páni nezištne. Je pre mňa veľkým požehnaním, že priestor akoby sám priťahoval kvalitných ľudí – odborníkov, ktorí sú ochotní pomôcť bez nároku na odmenu.
Kto navrhol logo galérie? Je trochu interaktívne a veľmi pekné. Má nejaký hlbší význam?
Logo mi navrhol kolega z práce. Koncepčne vychádza z Rajského dvora, čo je aj v našom názve. V popise máme, že v galérii môžete zažiť odosobnenie sa, oduševnenie, pohľad na seba samého z výšky. A presne to je aj zameranie galérie. Pracujeme s obrazom: štyri steny ako štruktúra Rajského dvora a v jeho strede je človek. Tá rotácia symbolizuje vnútorný pohyb, nekončiaci kruh, čo vystihuje túto myšlienku.
Vaše výstavy zatiaľ majú veľký úspech, ľudia galériu navštevujú počas celého týždňa. Mám pocit, že najmä súkromné galérie s týmto často bojujú. Aký je váš recept na úspech?
Je tam viacero dôvodov. Prvý je ten, že veríme v kvalitu vystavovaných diel a ich výberom. Autorov vyberáme tak, aby mali čo povedať – aby ich vystavené práce boli inšpiratívne a hodnotné. To, podľa mňa, jasne potvrdzuje Ladislav Záborský aj Miroslav Sandanus.
Druhý dôvod je, že podnikám aj vo firemnom biznise, a viem, že veci a marketing sa musia robiť kvalitne a efektívne – v kultúre rovnako ako v biznise. Nefunguje to tak, že si človek sadne a čaká, alebo vylepí päť bilbordov a myslí si, že to stačí.
My robíme marketing, kde cielene a aktívne oslovujeme ľudí, návštevníkov, aj turistov Žiliny. Dávame im vedieť, že tu niečo takéto je – že je tu galéria, kam môžu prísť počas prechádzky alebo spoznávania mesta. Cielené oslovovanie je súčasť nastavenej marketingovej stratégie.
Určite je dôležité, že poznáte marketingové stratégie. Toto je veľká časť úspechu.
Presne tak. Riešime to vo firme a prenášam to aj do galérie. Aj keď galéria má hodnotnejší, hlbší rozmer, princíp fungovania je rovnaký. Máme galériu, máme potenciálnych návštevníkov, treba s nimi vytvoriť vzťah, nájsť spôsob, ako ich osloviť. Pristupujeme k tomu ako k biznisu – premyslene a systémovo. Bilbordy napríklad nedávame, šetríme životné prostredie (smiech), ale zameriavame sa na online marketing, osobné odporúčania, priame oslovenia.
Funguje to – aj denné návštevy to potvrdzujú. Máme priemerne okolo 15 – 20 návštevníkov denne. Za štyri hodiny, čo je otváracia doba galérie. Vidíme, že to funguje a naša galéria si nachádza svoje miesto v povedomí Žilinčanov a turistov.
Držím vám palce, aby to takto pokračovalo aj naďalej. Ako to teda máte teraz s otváracími hodinami? Kedy si návštevníci môžu prísť pozrieť výstavu?
Aktuálne môže verejnosť navštíviť galériu od stredy do soboty, vždy od 15. do 19. hodiny.
Po ceste z práce.
Presne tak. Aj turisti, ktorí prídu v lete, si diela stihnú pozrieť. Uvidíme, ako to bude fungovať cez letnú sezónu, ktorú sme ešte nezažili. Možno rozšírime otváraciu dobu v atraktívnych dňoch aj na celý deň. Ale zatiaľ to nechávame takto – aby si návštevníci mohli pozrieť galériu po obede, alebo rovno pred tým, ako si idú večer posedieť, prípadne poprechádzať sa do mesta.
Dokedy bude inštalovaná aktuálna výstava obrazov Ladislava Záborského Predtucha večnosti?
Je to dlhšia výstava a ľudia si ju budú môcť pozrieť do 20. novembra. Ladislav Záborský je vlastne prvý umelec, s ktorého tvorbou som sa osobne stretol a bol aj jednou z inšpirácií, prečo som založil galériu. Takéto umenie, aké robil pán Záborský, nevidíme často. Má v sebe veľkú silu a hĺbku, a preto sme si povedali, že jeho výstava bude mať najdlhšie trvanie.
Pamätáte si, kde ste jeho obrazy videli úplne prvýkrát?
U neho.
Takže ste sa s ním poznali?
Nie priamo, ja som bol v tej dobe malé dieťa. Ale moji rodičia sa s ním poznali, chodievali k nemu a aj niektoré obrazy od neho kúpili. Dokonca máme doma jeden obraz, ktorý som dostal od rodičov. Je na ňom zachytená jeho manželka. To som dlho netušil, zistil som to pred pár mesiacmi. Mne sa ten obraz vždy páčil – ako je na ňom zobrazená žena. Je to veľmi pôvabné. Tá žena na obraze žehlí, ale má v sebe noblesu, krásu, je veľmi pekne oblečená.
Rodičia mi tento obraz darovali dávno, keď som skončil strednú školu. Vždy som si vravel, že takúto manželku by som chcel. Pracovitú, peknú, milú. A dnes mám manželku, ktorá sa neuveriteľne podobá pani zo spomínaného obrazu. Keď sme to doma porovnali, tak sme sa nestihli čudovať a aj sme sa na tom zasmiali. Je to zvláštna náhoda a nechápal som, že je to vôbec reálne (smiech).
Obrazy tohto výtvarníka ma úplne očarili už v detstve – ostali mi v pamäti, príjemne ma šokovali. Záborského obrazy majú v sebe veľkú silu.
V rámci Týždňa kresťanskej kultúry sa tu organizovalo niekoľko koncertov. Bolo to pod vaším vedením?
Nie, to organizuje Inštitút Communio, n. o. Týždeň kresťanskej kultúry je ich iniciatíva, 16. ročník, v rámci ktorého majú viacero aktivít. Oslovili nás, či by sme sa nechceli pridať, a my sme, samozrejme, povedali, že áno. Sme radi, že sa tu konajú kultúrne akcie – aj na toto má slúžiť priestor galérie. Celé podujatie si zorganizoval Inštitút Communio, n. o., my sme im poskytli priestor a organizáciu samotných koncertov. Takže to bola obojstranná spokojnosť.
Čiže Galéria ASISI zároveň aj otvorený priestor pre iné kultúrne podujatia?
Presne tak. Už sa u nás konalo napríklad aj čítanie v rámci Noci literatúry a koncert a diskusia v rámci festivalu Hviezdne noci.
Vy v priebehu leta na pár mesiacov odcestujete, je to tak?
Áno, ale ešte presne nevieme, na ako dlho. Ideme do Kolumbie, lebo moja manželka je Kolumbijčanka a chceme navštíviť a stráviť čas s rodinou manželky a tiež nech vidia našu dcérku, ich vnučku. Našťastie, mám tú výhodu, že môžem pracovať z domu/homeoffice-u.
To nie je úplne bežné, Kolumbijčanka v Žiline. Ako ste sa spoznali? A má vaša manželka vzťah k umeniu?
Myslím, že dnes je to už bežnejšie. Ľudia veľa cestujú a často zo zahraničia prídu s partnerkou/partnerom. Moja manželka študovala a následne žila v Budapešti. Pre ňu bola Budapešť dovtedy najmenšie mesto, v akom kedy žila. Takže Žilina bol pre ňu obrovský šok. Ale časom si na veci zvykla. Všade sa nájdu nejaké plusy a mínusy. Najviac jej chýba španielsky hovoriaca komunita. Druhá vec je počasie – s tým ale nič nespravíme (úsmev). Ale zas, má rada aj výhody. Keď ideme k lekárovi, stačí vyraziť desať minút pred termínom a aj tak ho stihneme. Páči sa jej, že môžeme ísť peši do centra mesta a zároveň aj do prírody – za pätnásť minút sme v lese. Takže nachádza aj pozitíva malého mesta. S umením predtým nepracovala, je skôr „na financie“. Keďže som ale potreboval pomoc, sama sa naučila robiť v niektorých grafických programoch a pomáha mi napríklad s dizajnom výstav a galérie.
Galéria si bude teda v letných mesiacoch žiť svojím vlastným životom? Ľudia, ktorí tu vypomáhajú, to zvládnu sami?
Ešte to musíme doladiť, zrejme budeme potrebovať ďalšieho človeka. Sone pomáhajú bravúrne a sú veľmi šikovné, ale časovo sa to nedá stihnúť. Budem, samozrejme, vybavovať veci na diaľku, ktoré sa dajú. Galéria bude otvorená aj pre rôzne akcie. Budem vlastne rád, keď to bude fungovať aj bez mojej prítomnosti. Lebo galéria má byť samostatná – nemá byť o jednej osobe.
Aké sú dlhodobé plány Galérie ASISI?
Dlhodobé plány ešte stále tvoríme, najskôr musí zasadnúť galerijná rada a sformulovať galerijný plán. Určite chceme v blízkej budúcnosti začať s výstavou aj objektov, aby sme prezentovali viacero druhov umenia. Zároveň sme priestorom, ktorý sa dá prenajať a v ktorom sa môžu konať aj iné, napríklad firemné podujatia.
Chceme byť miestom, kde návštevníci budú nachádzať pokoj a inšpirácie skrz hodnotné umenie.
