Žilinský Večerník

15. jún 2024 | Vít
| 22°C

Rozhovory

Milan Mazúr: Ako riaditeľ galérie som dal prísľub verejnosti aj umelcom, že ostane živým a inovatívnym priestorom pre umenie

S Považskou galériou umenia, ale aj s kultúrnym životom v Žiline sa dlhé roky spája meno Milan Mazúr. Známy kunshistorik je už síce v dôchodkovom veku, v práci však nezaháľa. Stále kurátoruje výstavy u nás aj v zahraničí a okrem toho sa venuje rozsiahlej archívnej a dokumentačnej práci.

25.05.2024 | 21:20

Pamätáte si na svoj prvý kontakt s výtvarným umením? Bolo niečo, čo vo vás zanechalo emóciu, keď ste boli dieťa alebo teenager?

Vyrastal som v  rodine, kde estetika zohrávala kľúčovú úlohu. Môj otec, okrem iného hudobník, mal aj výtvarné vzdelanie. Návštevy priateľov našej rodiny často zahŕňali stretnutia s umelcami, ako napríklad s  pánom profesorom Stanislavom Bírošom z  Bytče, ktorý učil kreslenie na slávnej Žilinskej reálke. Pre mňa boli tieto chvíle vždy sviatkom, keď som ho mohol počúvať, ako s otcom diskutujú o najnovších trendoch vo výtvarnom umení a o jeho zážitkoch z pedagogickej praxe. Veď práve pod jeho „kresebným“ dohľadom rástli osobnosti ako Vladimír Kompánek, Milan Paštéka či Andrej Barčík, s ktorými som aj ja neskôr spolupracoval. Na základnej škole v  Bytči nás učila s veľkým citom pre talenty pani učiteľka Ďurajková. Vždy mi dávala priestor na slobodné výtvarné vyjadrovanie, bez akéhokoľvek zásahu do mojich citov a  pocitov. Odporučila mi vybrať si práve túto cestu, samozrejme, po konzultácii s  otcom, ktorý to podporil. Tieto skúsenosti formovali môj vzťah k  umeniu a  umožnili mi rozvíjať sa v  prostredí, ktoré podporovalo kreativitu a osobný rast.

Čo viedlo k vášmu rozhodnutiu študovať na UK vedu o výtvarnom umení?

Dejiny umenia som vnímal akoby z  pozadia, keďže som vyrastal v  blízkosti Bytčianskeho zámku. V  tých časoch tam akademický maliar Ladislav Grnáč reštauroval sgrafitá na renesančnom svadobnom paláci. Tento proces bol pre mňa otvorenou knihou o dejinách aj o remesle, akým je renovácia sgrafita. Každé ráno keď som išiel do školy, prechádzal popod lešenie, na ktorom majster Grnáč pracoval. Vyniesol som mu materiál, ktorý nepotreboval, a keď som sa vracal zo školy, priniesol som mu nové zásoby. S  obdivom som sledoval, ako opatrne preškrabkáva vrchnú vrstvu malty, až kým sa neobjavil čierny podklad vzoru. Bolo to pre mňa vzrušujúce a  emotívne dobrodružstvo objavovať niečo také tajomné a historicky významné. Skutočnú hodnotu týchto skúseností som naplno pochopil až počas štúdia na vysokej škole, kde som sa mohol hlbšie ponoriť do štúdia umenia.


S manželkou Annou a dcérou Evou na ich prvom Bienále v Benátkach v roku 1984.

Od roku 1994 ste pracovali v PGU. Určite si spomínate na prvú výstavu, ktorú ste pripravovali.

V roku 1994 som nastúpil do pozície kurátora v Považskej galérii umenia v Žiline. Moja kariéra sa začala prvou výstavou v roku 1995 s názvom Inštalácie Antona Čierneho. Tento projekt bol len začiatkom dlhej série výstav, cez ktoré som mohol prispievať k  rozvoju a  prezentácii súčasného umenia. Počas môjho pôsobenia v  galérii (viac ako štvrťstoročie) som kurátoroval viac ako osemdesiat výstav. Každá z nich bola príležitosťou osvetliť rôzne aspekty výtvarného umenia a  poskytovať platformu pre domácich aj medzinárodných umelcov. Snažil som sa výstavy usporadúvať tak, aby boli prístupné a zaujímavé pre široké spektrum návštevníkov, od študentov až po odborníkov na umenie. Moje profesionálne pôsobenie v  galérii vyvrcholilo v  roku 2020 výstavou Fellini a sladký život Talianska. Stala sa nielen poctou talianskemu filmovému režisérovi Federicovi Fellinimu, ale aj symbolom môjho odchodu do dôchodku. Vďaka práci v  PGU som mal možnosť spolupracovať s mnohými významnými umelcami a kolegami, a prispieť k obohacovaniu kultúrneho života v Žiline. Výstavy, ktoré som mal česť kurátorovať, odzrkadľujú moju snahu o rozvoj výtvarného umenia a posilnenie jeho postavenia v spoločnosti.

Čo všetko vyžaduje práca kurátora? Od roku 1999 ste pôsobili ako riaditeľ PGU. Na aký koncept vedenia ste vtedy nadväzovali?

Kurátor výstavy má za úlohu pripraviť koncepciu výstavy, ktorá charakterizuje výstavný projekt, jeho ciele a  poslanie vrátane autorov a vystavených diel. Keď som nastúpil do galérie, tak mala pod vedením Kataríny Rusnákovej vysoké renomé medzi slovenskými galériami. Skrátka, nastúpil som do rozbehnutého vlaku a po mojom vymenovaní za riaditeľa bolo pre nás prioritou udržať tento trend a viesť dramaturgiu galérie tak, aby nepodliezla latku kvality. To bol cieľ, zámer, poslanie a prísľub, lebo išlo o súčasné aktuálne umenie, a teda aj o rozvoj súčasnej mladej výtvarnej generácie. Naše úsilie spočívalo nielen v zachovaní reputácie, ale aj v  neustálom vyhľadávaní nových prístupov a  interpretácií, ktoré by odzrkadľovali dynamiku a  evolúciu súčasného umenia. Bol to záväzok, ktorý sme brali vážne – prísľub verejnosti aj umelcom, že galéria ostane živým a  inovatívnym priestorom pre umenie.


Vo výstavných priestoroch PGU v Žiline.

PGU má dlhodobú spoluprácu s Talianskym kultúrnym inštitútom, vďaka čomu sa tu realizujú výstavy talianskych umelcov. Ako takáto spolupráca vzniká a ako funguje?

Spolupráca s  Talianskym kultúrnym inštitútom vznikla v  rámci festivalu Dolce vitaj, ktorý oslavuje taliansku kultúru na Slovensku. Prvou výstavou bol projekt Installations X-Rays od významného talianskeho umelca Renata Menegettiho, ktorý sa konal v  galérii mesta Bratislavy a v Považskej galérii umenia v Žiline. Sústredili sme sa predovšetkým na prezentovanie súčasného umenia talianskych výtvarných umelcov. Tieto podujatia sa stali významnými míľnikmi v  kalendári galérie a prispeli k ďalšiemu rozvoju kultúrnej výmeny medzi Slovenskom a Talianskom. Naše úsilie bolo smerované k tomu, aby sme slovenskému publiku priblížili bohatstvo a diverzitu talianskeho výtvarného umenia, čím sme umocnili vzájomné porozumenie a spoluprácu.

Ste iniciátorom stálej expozície Vincenta Hložníka. Čím vás zaujal práve tento autor, ktorému sa vo všeobecnosti viac venujete?

To, že Vincent Hložník patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia, je nepochybné. Namaľoval množstvo obrazov, tisíce kresieb, vytvoril tisíce grafík, ilustroval vyše 350 kníh, je autorom veľkolepých sakrálnych vitráží po celom Slovensku a mnohých poštových známok. Fakt, že bol významným profesorom na Vysokej škole výtvarných umení v  Bratislave, kde vychoval plejádu a silnú generáciu umelcov na Slovensku, a že žil a pôsobil aj v Žiline, nás viedli k  tomu, aby sme tomuto velikánovi postavili dôstojný stánok a priblížili jeho diela verejnosti. Rodina Vincenta Hložníka darovala vyše 800 diel galérii a to bol tiež jeden z  impulzov a  záväzkov, aby sme sa zaoberali myšlienkou vybudovať stálu expozíciu. Tá bola sprístupnená v roku 2009 a o rok neskôr získala ocenenie za architektúru CE ZA AR 2010. Koncepciu som pripravoval spoločne s  architektom Dušanom Voštenákom s  tým, aby sme verejnosti predstavili čo najviac diel. Expozíciu sme obmieňali a venovali sme sa jednotlivým výtvarným disciplínam. Mal som tu možnosť a česť s majstrom Hložníkom osobne jednotlivé etapy vývoja jeho tvorby dosť dôkladne prebrať a najmä obdobie života a  tvorby v Žiline a jeho rodnom Svederníku. O tomto období hovorieval, že bolo najšťastnejšie v jeho živote, napokon to vidieť na jeho výtvarnej tvorbe plnej láskavosti, energie, výtvarného kumštu.

Ktorá z realizovaných výstav počas vášho pôsobenia v PGU vám najviac utkvela v pamäti, ktorá vám bola najvzácnejšia?

Poviem úprimne, ani neviem, lebo ich bolo toľko, že postaviť rebríček by pravdepodobne nebolo objektívne. Samozrejme, bol som v  pozícii, keď som veľakrát staval dramaturgiu výstav aj pocitovo, a  tie boli najúprimnejšie. No ale tie prvé mali svoje čaro. Keď som nastúpil do galérie hlavným kurátorom bol docent Radislav Matuštík, uznávaný to teoretik a  špička slovenskej kunshistórie. S Matuštíkom som mal veľmi dobré vzťahy a  s  ním tvorené výstavy mi dal viac ako množstvo prečítanej literatúry. Tak som mal možnosť popri ňom nakupovať diela od významných umelcov, ktorých nebolo jednoduché získať, či pripravovať veľké výstavy, napríklad retrospektívnu výstavu profesora Jozefa Jankoviča alebo Mlynarčíkov projekt Nevesta k  nedožitému 100. výročiu Ľudovíta Fullu. Nezabudnuteľná bola i  spomienková výstava k  50. výročiu prvej výstavy skupiny Mikuláša Galandu, ktorú sme otvárali spoločne s  Hankou Hegerovou tak, ako si na ňu spomínala aj ona, keďže na nej účinkovala (mimochodom, bola to je posledná návšteva Žiliny). Tieto chvíle spolupráce sú neoceniteľnými zážitkami z mojej kariéry.


Vydané publikácie o výtvarníkoch z Horného Považia

Zúčastnili ste sa na mnohých výstavách aj v zahraničí. Uvažovali ste niekedy o  tom, že by ste odišli do zahraničia pracovať pre niektorú svetovú galériu?

Ani nie. Je pravda, že počas mojej kariéry bolo množstvo príležitostí na usporiadanie zahraničných výstav. Začiatkom bol projekt prezentácie slovenského umenia v  Osle, kde som predstavil kresby slovenských umelcov z  druhej polovice dvadsiateho storočia. V tom čase sme začali diskutovať o rôznych spoluprácach, najmä s českou výtvarnou kultúrou a  neskôr sa objavili ponuky na spoluprácu s Talianskom. Avšak mojou prioritou bolo vybudovanie expozície, múzea venovaného Vincentovi Hložníkovi, čo si vyžiadalo nemalé úsilie a čas. Som nesmierne hrdý, že sa nám tento projekt podarilo zrealizovať a dnes môžeme ponúkať verejnosti v  Žiline aj jej návštevníkom pohľad na výtvarné dielo jedného z najvýznamnejších umelcov našej histórie. Táto stála expozícia nielenže obohacuje kultúrne dedičstvo mesta, ale zároveň poskytuje unikátny priestor na priblíženie života a diela Vincenta Hložníka.

V práci pokračujete, aj keď ste už na dôchodku, spolupracujete s galériou F. Na akú tvorbu sa zameriava a akú výstavu pripravujete v najbližšom čase?

S  galériou F na Predmestskej ulici v Žiline spolupracujem už dlhé roky a teraz na dôchodku som sa jej mohol venovať ešte intenzívnejšie. Nedávno sme ukončili úspešnú výstavu sochára Gustáva Švábika-Macvejdu a momentálne pripravujeme nový projekt s  akademickým maliarom Milanom Krajčom pod pracovným názvom Neobzerajte sa pani Lótová. Galéria F ponúka viac než len priestor pre výstavy. Jej súčasťou je aj výtvarná agentúra A1, ktorá sa špecializuje na vydávanie nekomerčných publikácií sústredených na tematiku výtvarného umenia. Sú zamerané na mapovanie tvorby výtvarníkov na severnom Slovensku a  poskytujú čitateľom hlboký vhľad do života diela jednotlivých umelcov. Každá publikácia ponúka podrobný pohľad na genézu autorovej činnosti, informuje o  jeho diele a súčasne predstavuje jeho tvorbu v galérii. V rámci tejto iniciatívy, ktorú vedie Jaro Horečný, vznikla už dvadsiatka kníh, monografií a  katalógov významných umelcov ako Vincent Hložník, Andrej Barčík, Gustáv Švábik-Macvejda, Daniela Krajčová, Milan Krajčo, Marián Čapka, Jaroslav Hulka, Marek Ryboň, František Hubel a iní. Táto práca nám umožňuje nielen šíriť poznatky o výtvarnom umení, ale aj podporovať kultúrne dedičstvo a tvorivý duch našej oblasti.

Existuje nejaký spoločný znak v tvorbe týchto autorov, ktorý ich spája? Alebo je ich tvorba rôznorodá?

Nie je tam nijaký spoločný znak a ani sme nehľadali súvislosti medzi nimi. Spája ich iba to, že žijú v žilinskom regióne. Samozrejme, nebránime sa ani iným autorom. My si myslíme, že výtvarníci tu na severe Slovenska si zaslúžia, aby sme im venovali pozornosť. Nemali také možnosti dostávania zákaziek ako umelci v Bratislave.

Realizujete sa ako kurátor stále aj v zahraničí? Na čom pracujete?

Áno v  niektorých galériách mimo Slovenska sme zanechali výrazný odkaz slovenskej výtvarnej kultúry. V  galérii F sme pripravili výstavu s názvom Obrazy na cestách, ktorú sme úspešne prezentovali vo Varšave. Bohužiaľ, pre pandémiu sme nemohli túto výstavu predstaviť aj za oceánom. Je zaujímavá nielen počtom diel, kde návštevníci môžu vidieť vyše štyridsať výtvarných prác od dvadsiatich ôsmich autorov zo Žilinského regiónu, ale aj tým, že zahŕňa diela výtvarníkov, ktorých spája práve Žilina a  Žilinský región – buď sa tu narodili, žili, tvorili alebo sú tesne spojení s týmto regiónom. Asi pred dvadsiatimi rokmi som videl v Oravskej galérii výstavu Braňa Jánoša s Palom Hammelom, čo viedlo k nadviazaniu spolupráce. Hammelove obrazy som neskôr vystavil nielen na Slovensku, ale aj v poľskej metropole a najnovšie vo Viedni. Pripravili sme aj rozsiahlu publikáciu s názvom Farebná pošta, v ktorej som sa snažil priblížiť, ako Hammelove výtvarné diela rezonovali s ostatnými druhmi umenia, ako je napríklad hudba.


Inštalácia výstavy Pavla Hammela.

V roku 2022 ste kurátorsky zastrešili výstavu vo FNsP. Z ktorej strany vyšla takáto iniciatíva? Aký mala výstava ohlas a ako dlho bola inštalovaná?

Myšlienka vystavovať umenie mimo tradičných galérií, konkrétne v  zdravotníckych zariadeniach, mala za cieľ využiť terapeutický potenciál výtvarného umenia na zmiernenie zdravotných ťažkostí hospitalizovaných pacientov, zlepšenie ich nálady a vyvolanie pozitívnych emócií. Som presvedčený, že umenie môže byť často tým najlepším liekom, ktorý môžeme ponúknuť bez akýchkoľvek farmaceutických prostriedkov. Nainštalovali sme diela Jaroslava Horečného (výtvarný fotograf), Jozefa Hriceka (grafik) a sochára Gustáva Švábika-Macvejdu na urologickom oddelení a  oddelení pediatrickej ortopédie. Už počas inštalácie bolo vidieť, že tieto diela vzbudzujú pozornosť a vyvolávajú záujem medzi pacientmi i zdravotníckym personálom. Potešenie z pozitívnej spätnej väzby od pacientov, návštevníkov a  personálu je pre nás obrovským povzbudením. Tento projekt nám potvrdil, že umenie má skutočnú schopnosť pôsobiť upokojujúco a  liečivo, čo je dôležité najmä v  prostredí, kde sa bojuje za zdravie a uzdravenie.

Ktoré obdobie z  dejín výtvarnej kultúry je vám najbližšie?

Renesancia. Vyrastal som v  bezprostrednej blízkosti Bytčianskeho zámku, čo ma od útleho detstva oboznamovalo s  bohatstvom architektúry a  histórie. Bol som svedkom rozsiahleho archeologického výskumu, ktorý sa uskutočnil na všetkých zámockých objektoch. Odborníci z  Prahy často hovorili, že zámok, a najmä svadobný palác patrí k  najvýznamnejším a architektonicky najpôsobivejším renesančným objektom na Slovensku. Palatín Turzo ho dal postaviť v roku 1601, aby slúžil pre slávnostné rodinné príležitosti, najmä svadobné hostiny svojich siedmich dcér. Množstvo dekoračných prvkov ako výzdoba portálov, sgrafitové rámovanie okien a profilácia ríms bolo dielom talianskych majstrov. Moje hlboké spojenie s renesanciou nie je len výsledkom vplyvu okolia Bytčianskeho zámku. Polovica mojej rodiny žije v Taliansku, v krajine, ktorá je kolískou renesančnej architektúry. Skúsenosti z  Talianska prehĺbili môj obdiv a záujem o tento štýl, čo posilnilo môj profesijný smer a orientáciu. Tieto osobné a rodinné väzby k  renesančnej kultúre a architektúre tak zohrali kľúčovú úlohu v  mojom živote a profesionálnej kariére.

Myslíte si, že súčasná výtvarná tvorba sa bude dať niekedy v budúcnosti identifikovať ako smer? Povedzme ako kedysi realizmus či kubizmus.

To je veľmi ťažká otázka, pretože tento vývoj bude potrebovať ešte veľa času. Sme teraz v zaujímavej etape. Súčasné výtvarné umenie bojuje. Tak ako kedysi bojovali umelci o farbu, o figúru, tak teraz bojujú o  svoje zaradenie sa vo svete. Môžeme to vidieť napríklad aj na Bienále v  Benátkach, kde výtvarníci reagujú na situáciu, v akej žijeme. Osobne som rád za návrat k maľbe.

Aký máte názor na využívanie umelej inteligencie v umeleckej tvorbe?

Podľa mňa je to neplecha. Aj ja som ju vyskúšal, viem, ako funguje, ale vo výtvarnom umení ako takom je pre mňa absolútne neprípustné využívanie umelej inteligencie. Výtvarník musí byť slobodný a  výsledok jeho tvorby nesmie byť ohraničený. Nikto mu nesmie nič kázať alebo ho kdesi viesť. Dielo má z neho vyjsť ako láva. Obraz s umelcom stále žije, vedie ho, autor si ho má pamätať. Umenie je tvorivý proces a tak by to malo ostať.

Kedysi ste sa v inom článku vyjadrili, že nemáte čas maľovať, ale že sa tešíte, keď budete na dôchodku, že budete maľovať pre vnúčatá. Stále však mám pocit, že ste celkom pracovne zaneprázdnený.

Môj osobný čas na maľovanie sa, bohužiaľ, často odkladá pre rozsiahlu archívnu a dokumentačnú prácu, ktorú som ešte nedokončil. Napriek tomu, keď moji vnuci Jacopo (r. 2005) a Nikolas (r. 2009), ktorí žijú v  Taliansku, prídu na návštevu, nájdem si čas na to, aby som sa s  nimi podelil o svoju vášeň pre umenie. Je to pre mňa príležitosť nielen stráviť s  nimi kvalitný čas, ale aj možnosť priučiť ich niečomu novému a  pozorovať, ako ich to baví. Mám veľkú radosť, keď vidím, ako starší Jacopo prejavuje záujem o dizajn a že sa tomu venuje aj vo svojom štúdiu. Je povzbudzujúce vidieť mladú generáciu, ktorá preberá štafetu záujmu o umenie, a to i dodáva motiváciu pokračovať v snahe udržať tento rodinný záujem živý. Tieto chvíle s vnukmi nielen znižujú pocit náročnosti mojej práce, ale mi tiež pripomínajú dôležitosť prenosu vedomostí a skúseností na ďalšie generácie a kultúrne hranice, čo obohacuje náš život a  poskytuje nové retrospektívy na svet okolo nás. Taktiež syn Milan (r. 1989) sa venuje umeniu a  je pedagógom na Fakulte designu a umění Ladislava Sutnara v Plzni.


So synom Milanom v priestore stálej expozície Vincenta Hložníka.

 

Kto je Milan Mazúr (70)?
Pochádza zo: Svederníka, vyrastal v Bytči
Vzdelanie: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, veda o výtvarnom umení.
Rodina: Manželka Anna (1958), dcéra Eva (1978), syn Milan (1989)
Relax: Čítanie, kosenie trávy
Obľúbený umelec: Vincent Hložník
Obľúbené miesto v Žiline: Kálov, kde som vyrastal ako aranžér, Hliny VIII., kde som sa spoznal s manželkou, Vlčince, kde sme prežili nádherné časy až pokiaľ sme neodišli do môjho rodného Svederníka, a tu si užívame dôchodok v lone prírody a nádherného prostredia.

Autor: Eva Dodok Mečárová, redaktorka

Foto: archív M.M.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod