Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

20. november 2018 | Félix

Z regiónu

Mladá športovkyňa porazila rakovinu: Táto choroba mi do života dala veľa

„Čím viac sa snažíme ísť na maximum a vyhovieť ostatným, tým viac ničíme seba i to najcennejšie v našom živote – zdravie. Ja sama som si to neuvedomovala. Stále ako stroj a pre každého všetko a pre seba nič. Zrazu si život povedal stoj a začni si vážiť zdravie,“ aj toto je jedna z mnohých myšlienok 18-ročnej Nikolky zo Žiliny, ktorá sa len nedávno vyliečila z rakoviny lymfatických uzlín.

16.03.2017 | 08:05

Rakovina je choroba, ktorá nepozná zľutovanie. Postihuje starých, mladých aj deti. Vyrovnať sa s ňou je náročné nielen pre chorého, ale aj pre najbližších. Život od základov zmenila aj 18-ročnej Nikolke Lapošovej zo Žiliny, ktorej vlani cez leto diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. To, ako chorobu zvládla ona a jej rodina, je naozaj obdivuhodné. Nikolka je dnes už úspešne vyliečená a je nádejou pre druhých ľudí s podobným osudom.

AKO BLESK Z JASNÉHO NEBA

Aj v tomto prípade sa rakovina objavila náhle, keď ju nikto ani v najhoršom sne nečakal. „Nika si malú hrčku na krku našla v apríli minulého roka. Už vtedy sa jej to nepáčilo. Všetci sme ju upokojovali, že je to len uzlinka, že časom určite zmizne. Ale do augusta sa centimetrová hrčka zväčšila trojnásobne. To sa Nike už vôbec nepáčilo a trvala na tom, aby sme ju dali vybrať. Išli sme teda na jednodňovú chirurgiu, kde jej hrčku vyoperovali a poslali na histológiu. Aj keď sa uzlinka javila ako zdravá, výsledky hovorili jasne: je to Hodgkinov lymfóm, čiže rakovina lymfatických uzlín,“ začína s rozprávaním mama Monika.
Opísať slovami pocity, čo sa deje v matke v okamihu, keď sa dozvie, že jej dieťa je smrteľne choré, sajednoducho nedá. Moniku však trápilo najmä to, ako to oznámi dcére. „Nika bola práve v Bratislave, kde študuje na strednej škole. Nemohla som jej povedať len tak cez telefón, že má rakovinu. To nešlo. Preto som na druhý deň sadla do auta a vyrazila za ňou do Bratislavy,“ spomína Monika.
Nikolka prijala správu o chorobe pomerne vyrovnane. Ako sama hovorí, poplakala si, ale po slzách prišlo odhodlanie, že sa vylieči. „Je zaujímavé, ako sa človeku dokáže zmeniť život z minúty na minútu. Jednu chvíľu sedíte na káve a druhú sa dozviete, že máte smrteľnú chorobu. Nemohla som tomu uveriť, bolo to ako dýka do srdca. Ja? Čo športujem od detstva? Bol to pre mňa obrovský šok. Zrazu vám idú hlavou myšlienky, že čo ak? Lenže povedala som si, že ja to len tak nevzdám a išla som do toho všetkými zvyšnými silami,“ hovorí Nikolka. „Upokojilo nás, keď sme si na internete prečítali, že tento druh rakoviny má 90-percentnú úspešnosť liečby. Hneď sme si povedali, že my patríme medzi tú väčšinu a tých desať percent sme si nepripúšťali. To sme však ešte ani netušili, čo všetko rakovina so sebou prináša. Boli sme len šťastní, že máme takú veľkú šancu na vyliečenie,“ nadväzuje na rozhovor Monika.

ODBER KOSTNEJ DRENE AJ CHEMOTERAPIA

Rakovina bola v rodine Lapošovcov dovtedy neznámy pojem. Nikolka bola vždy zdravé dieťa, navyše veľká športovkyňa, ktorá mala vyváženú stravu a vždy veľa pohybu. Prvé príznaky sa však začali objavovať už rok predtým, ako jej našli zhubnú hrčku v tele.
„Bola som stále veľmi unavená, mala som aj problémy s trávením. Myslela som si, že je to kvôli škole a volejbalovým tréningom, že už jednoducho nevládzem,“ spomína Nikolka.
Po hrozivej diagnóze čakala na Nikolku dlhá a náročná liečba. Ešte v ten týždeň odcestovala s maminou do Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici. „Pamätám si ako dnes, že to bolo v piatok. Otvorili sme dvere výťahu a zrazu nápis „Oddelenie onkológie a hematológie“, ktorý v ľuďoch zanechá strach, keď okolo neho čo i len prejdú a my sme museli ísť práve tam. Vošli sme na oddelenie, kde nás privítali milé pani sestričky a išli sme do izby. Zostali sme ako obarené, keď sme videli, ako sa ostatné deti trápia, sú bez vlasov a majú nafúknuté líčka. Myslela som si, že to nedám. Mala som neuveriteľný strach, ale na víkend ma ešte pustili domov. Od pondelka sa to všetko začalo. Samé vyšetrenia a v tú osudnú stredu prvá chemoterapia. V jeden deň mi brali kostnú dreň, dali tri dávky chemoterapie a pichli tri injekcie. Rozdýchavala som to dlho. Bol to náročný deň, potom týždne a nakoniec mesiace. Nevzdávala som sa. Mamina mi bola v nemocnici veľkou oporou, dokázala ma rozosmiať cez to všetko. Zvládali sme to na jednotku, aj keď, samozrejme, niekedy prišli aj tie ťažšie chvíle, kedy som si musela poplakať. Počas toho, ako sme prišli na oddelenie, tak sa za nami zastavili zo Svetielka nádeje, či niečo nepotrebujeme. Bolo neskutočné, ako sa tam k nám všetci správali. Najmä pani doktorka Lenka, ktorá nám krásne podala všetky informácie, povzbudila nás a vedela nám normálnym, ľudským spôsobom povedať, čo všetko nás čaká,“ rozpráva Nikolka.

KDE ŠTÁT ZLYHAL, POMOHLI ĽUDIA

Nikolkine telo, našťastie, onkologickú liečbu prijalo dobre a rakovinu po niekoľkých mesiacoch porazilo. Najlepšiu správu, že je vyliečená, sa rodina Lapošová dozvedela pár dní pred Vianocami. „Najhoršie som celú chorobu vnímala na konci, lebo som už bola veľmi vyčerpaná. Inak to bolo celkom dobre,“ skromne konštatuje.
Prekonať rakovinu nie je pre človeka náročné len po fyzickej a psychickej stránke. Ak nemáte podporu z vonku, o to ťažšie sa proti nej bojuje. Monika, rovnako ako mnohé iné ženy, ktorých deti ochoreli na rakovinu, sa musela takmer okamžite vzdať práce. „Na oddelení v Banskej Bystrici som nestretla ani jednu matku, ktorá by mala robotu, pretože niet zamestnávateľa, ktorý by vám robotu držal polroka. Rodina teda, rovnako ako my, žije len z platu muža. Sú však ženy, ktoré nemajú pri sebe ani manželov. Spoznala som mamy, ktoré museli predať dvojizbový byt a vymeniť ho za garsónku, aby mali z čoho hradiť liečbu. Podpora od štátu totiž v takýchto prípadoch neexistuje, aj na rodičovský príspevok musíte čakať niekoľko mesiacov, kým vám ho schvália. Nám ho neschválili doteraz. Priznali nám len preukaz ZŤP – 70 % invalidita... Všetky deti, ktoré trpia nejakou formou rakoviny, majú zníženú imunitu na takej úrovni, že čo i len malé kýchnutie chorého človeka ich môže zabiť. To tento štát nevníma ako jedinú možnosť – uznať aj parkovací preukaz na prepravu osôb so zníženou imunitou – doteraz sme ho nedostali. Nakoľko nám odpísali, že Nika netrpí slepotou oboch očí, dokáže samostatne chodiť, nemá nárok na individuálnu prepravu. Povedzte, ako prepraviť osobu s nulovou imunitou inak ako autom? Tak potom načo je priznaná 70 % invalidita?“, pýta sa Monika.
Žiaľ, kde štát zlyhá, musia pomôcť iní. „Veľká vďaka patrí nadáciám, ktorými sú Dobrý anjel, Svetielko nádeje, Úsmevy pre deti – pomoc onkologicky chorým deťom, Nadácia Markíza. Všetky tieto organizácie naozaj pomáhajú a radi by sme poprosili aj ľudí – môžete im darovať 2 % z daní. Môžete si byť istí, že sa financie od vás dostanú do správnych rúk. Hneď, ako Nikolka prišla do nemocnice, čakal ju ruksak plný vecí, ktoré potrebovala na hospitalizáciu v nemocnici. Stačilo len, aby si zobrala pyžamo. Alebo ak nemali v nemocnici voľnú posteľ, kde by som mohla prespať, Svetielko nádeje ma ubytovalo v byte hneď pri nemocnici.
Bola to neskutočná pomoc,“ rozpráva mama Nikolky.

ŽIVOT SI ZACHRÁNILA SAMA

Obe ženy – mama aj dcéra – sa zhodujú, že ich choroba toho o živote naučila veľa. Napríklad už vedia povedať „nie“, aj keď to vraj nebolo ľahké. Človek si začne všímať a vážiť aj úplne obyčajné momenty v živote, ako je západ či východ slnka. Spoznali veľa nových ľudí, z ktorých sa časom stali priatelia. Nikolka v tom má úplne jasno: „Zdravie, rodina a praví priatelia sú to najdrahšie a najcennejšie, čo môžeme mať. Nič nie je dôležitejšie. Nehanbím sa za to a viem, že mi táto choroba dala do života neskutočne veľa. Či dobrého, alebo zlého,“ hovorí.
Nikolka sa už momentálne cíti lepšie a pomaly naberá stratenú silu. Síce prišla o vlasy, ale z toho si veľkú hlavu nerobí, veď už rastú! Teraz ju čakajú pravidelné kontroly a ak sa rakovina do piatich rokov nevráti, bude vyradená zo zoznamu onkologických pacientov. Kiežby! „Našťastie, Nika si presadila svoje. Ona trvala na tom, aby sme jej tú uzlinu dali vybrať. Po tejto skúsenosti viem, že nikdy netreba podceňovať žiadne prejavy svojho tela a aj pri najmenšom podozrení je lepšie sa dať vyšetriť,“ nepriamo odkazuje Monika.
Rovnako dôležité je aj pravidelne športovať. Ktovie, ako by Nikolka chorobu zvládla, ak by sa roky nevenovala volejbalu a nemala pravidelný pohyb. „Vďaka športu som zvládla liečbu výborne, organizmus športovca toho dokáže zvládnuť viac,“ odkazuje veľká bojovníčka a úspešná volejbalistka (najväčší športový úspech – najlepšie libero MSR kadetiek 2014/2015 a druhé miesto MSR kadetiek 2014/2015).

STRÁŽNI ANJELI

„Moje poďakovanie za to, že som to všetko zvládla, že som mala toľko sily a úsmevu na tvári, patrí hlavne mojej mamine, ktorá so mnou bola každý jeden deň v nemocnici a prežívala všetko so mnou. Tatinovi, ktorý pracoval, aby som mohla mať všetky lieky a lepšiu stravu. Bratovi, ktorý ma vždy objal, keď som prišla a povedal, že to zvládnem a krstným rodičom Zuzke a Peťovi, ktorí mi veľmi pomohli počas mojej liečby. Ďalej priateľom a hlavne Marianke, ktorá mi počas liečby dávala neustálu energiu a dáva mi ju doteraz. Ďalej chcem poďakovať nadáciám Dobrý anjel a Svetielko nádeje za pomoc pre mňa a moju rodinu. Tiež by som chcela poďakovať aj pánovi primárovi detskej onkológie v Banskej Bystrici za profesionálny a ľudský prístup, úžasnej lekárke Lenke Škorvagovej, lekárke Ľudke Kmečovej a lekárovi Marekovi Pleškovi, taktiež úžasným sestričkám v nemocnici, kolektívu CVČ Žirafa a pani učiteľke Majke Laukovej – títo všetci by si zaslúžili veľké ďakujem za ich ľudský prístup,“ odkazuje na záver Nikolka.

Autor: Michala Stehlíková

Foto: Archív NL

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA ŠTVRTOK
3 °C
1 °C
1 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod