NIKDY NECHCELA ÍSŤ DO POLITIKY
Čo sa musí stať, aby sa lekárka rozhodla kandidovať?
Pred dvoma rokmi by som sa tejto otázke len usmiala. Narodila som sa v Žiline, detstvo som prežila na Vlčincoch, no moje srdce vždy patrilo Brodnu. Tam som trávila všetky prázdniny u starých rodičov a od sedemnástich rokov tam žijem. Vyštudovala som medicínu, založila rodinu, robila prácu, ktorú milujem, a úprimne som si myslela, že keď človek poctivo robí svoje povolanie, robí dosť. Nikdy som netúžila po politike. Potom však prišlo naše ihrisko v Brodne. Nie je to len futbalové ihrisko. Sú v ňom ukryté rozbité kolená, prvé lásky aj spomienky niekoľkých generácií Brodňancov. Keď som sa dozvedela, čo sa s ním deje, nedokázala som zostať bokom. Vošla som na mestský úrad s presvedčením, že keď existujú fakty, zdravý rozum a dobrá vôľa, riešenie sa nájde. Myslela som si, že rozhodujú argumenty. Dnes už viem, že často rozhoduje niečo úplne iné. A práve vtedy sa začal príbeh, ktorý ma priviedol až sem.
VEĽKÉ VECI SA RODIA Z MALIČKÝCH
Čo Vás naučila medicína?
Už počas štúdia ma fascinovali tí najmenší bojovníci. Predčasne narodené deti. Nezrelé bábätká, ktoré od prvého nádychu zvádzajú svoj veľký boj. Práve pri nich som pochopila, že veľkosť človeka sa nemeria tým, aký je silný. Ale tým, koľko odhodlania dokáže nájsť, keď je najslabší. Život ma napokon priviedol ku gynekológii a pôrodníctvu. Každý deň stojím pri úplnom začiatku života. Pri jeho zrode. A možno práve preto mám prirodzene potrebu zastávať sa tých, ktorí sami ešte nemajú hlas. Keď sa dnes obzriem späť, uvedomujem si, že celý môj život sa vlastne nesie v rovnakej myšlienke. Najprv to boli predčasne narodené deti. Potom ženy, ktoré sprevádzam na jednej z najkrajších ciest ich života. Potom RTJ Brodno. A dnes možno nádej, že obyčajní ľudia ešte stále dokážu meniť svoje mesto.
BOJ NIELEN ZA IHRISKO
Čo Vám dali posledné dva roky?
Otvorili mi oči. Dva roky som bojovala za naše ihrisko. Dnes už viem, že nebojujem len za jedno ihrisko. Bojujem za spôsob, akým sa správame k obyčajným ľuďom. Bola som súčasťou viacerých rokovaní na pôde mesta, mestských zastupiteľstvách, úradoch. A priznám sa, že som bola v šoku. Nie z rozdielnych názorov. Tie sú prirodzené. Ale z toho, ako sa mesto a jeho vedúci predstavitelia z pozície moci správajú k jeho vlastným obyvateľom. Cítila som to ako veľkú neprávosť a krivdu. Občan predsa nemá byť len tým, kto platí dane. Má mať aj právo byť vypočutý. Najviac ma bolela tá bezmocnosť. Postupne som sa začala akosi viac zaujímať o dianie v meste. Ako málo sa ľudia dozvedajú o rozhodnutiach, ktoré zásadne ovplyvnia ich život.
Rovnaký pocit som mala aj pri pripravovanom dopravnom riešení Brodna v súvislosti s výstavbou D3. Rozhodovalo sa o budúcnosti celej mestskej časti. O projekte za milióny eur. A Brodňanci sa o tom dozvedeli až vo chvíli, keď už bolo rozhodnuté. Nemyslím si, že veľké rozhodnutia sa majú robiť o ľuďoch. Myslím si, že sa majú robiť s ľuďmi. Mesto nespravuje svoj majetok. Spravuje náš spoločný majetok. A preto máme právo vedieť. Máme právo pýtať sa. A máme právo byť pri rozhodovaní. Toto sa musí zmeniť. Musela som sa vyjadriť. Najväčším víťazstvom nespravodlivosti nie je totiž to, že zvíťazí. Najväčšou prehrou je chvíľa, keď prestaneme veriť, že má zmysel ozvať sa.
Bolo vo Vašom dvojročnom boji aj niečo pekné?
Áno. A možno práve to najdôležitejšie. Spojili sa ľudia, ktorí sa dovtedy nepoznali. Uvedomenie si hodnôt. Že nie všetko sa dá merať peniazmi. Ako sa nimi nedá odmerať ľudský život. Nedá sa nimi odmerať ani dobrovoľnícka práca. Ani čas, ktorý venujete druhým. Ak sa ma raz niekto spýta, čo mi boj za RTJ Brodno dal, nepoviem, že len skúsenosti. Poviem, že mi dal nádherných ľudí. A to je niečo, čo vám už nikto nevezme. Tieto dva roky ma síce veľakrát boleli. Ale dnes som za ne vďačná. Naučili ma viac o ľuďoch, spravodlivosti a odvahe, ako by ma naučili celé roky bezstarostného života.
NIEKEDY STAČÍ, ŽE VÁS NIEKTO NEPRESTANE POVZBUDZOVAŤ
Kto Vám pomohol vydržať?
Rodičia nám s bratom dali do vienka pracovitosť, pokoru a zodpovednosť. Celý život tvrdo pracovali, aby sme sa my mohli mať lepšie. Mojím veľkým vzorom v živote bol vždy môj brat Janko. Už ako malinkej mi vo vaničke podával prst, aby som sa nebála. Možno je to len obyčajná spomienka. Ja si však myslím, že celý život je presne o tom. Niekedy totiž stačí podať človeku prst. Aby našiel odvahu urobiť prvý krok. Najväčšou oporou je môj manžel. Pri každom mojom životnom rozhodnutí stojí pri mne. Aj vtedy, keď to pre našu rodinu nie je jednoduché a vyžaduje si to množstvo obetí. A potom je tu Peter Cibulka. Človek, ktorý vo mne videl potenciál skôr, ako som ho videla ja sama. Povzbudzoval ma, keď som strácala vieru. Videl, že dokážem prepájať súvislosti, pomenovať problémy a nevzdať sa. Mrzí ma, že si počas boja za RTJ Brodno zo strany svojich poslaneckých kolegov vypočul množstvo útokov len preto, že sa zastal obyčajných ľudí. Obdivujem na ňom jeho vytrvalosť a zmysel pre spravodlivosť. Dovolím si tvrdiť, že bez jeho pomoci by RTJ Brodno dnes už neexistovalo.
NÁDEJ SA NERODÍ SAMA
Čo chcete Žilinčanom odkázať?
Posledné obdobie mi veľa ľudí hovorilo: „Prečo to robíš? Vykašli sa na to.“ „Aj tak nič nezmeníš.“ Alebo: „Ja nechcem mať nič spoločné s politikou.“ Rozumiem im. Lenže práve politika sa každodenne dotýka nás všetkých. Či chceme alebo nie. Rozhodne o tom, ako sa bude hospodáriť s našimi peniazmi. Ako bude vyzerať mesto, v ktorom vyrastú naše deti. Aj o tom, čo po sebe raz zanecháme. Trápi ma táto ich odovzdanosť. Akoby stále čakali, že príde niekto, kto to všetko za nich vyrieši. Neexistuje však žiaden zázračný liečiteľ. Proces uzdravenia je vždy spoločnou cestou. Je to váš hlas, ktorý má význam. Vaša otázka. Má význam ozvať sa, keď cítime nespravodlivosť. Aj malé dieťa, ktoré ešte nevie hovoriť, nám dá najavo, keď sa mu deje niečo zlé. My dospelí sme sa príliš často naučili mlčať. Nebojme sa povedať si svoj názor. Zastať sa slabšieho. Neopúšťajme sa. Pretože najväčším víťazstvom nespravodlivosti je chvíľa, keď dobrí ľudia rezignujú. Každý z nás môže urobiť ten prvý krok. A práve z takýchto malých krokov vznikajú veľké zmeny. Verím, že keď prestaneme čakať na zázrak a priložíme svoju ruku k dielu, dokážeme spolu veľké veci. Prajem si, aby ľudia znovu uverili sami sebe. Každý z nás môže byť tým človekom, ktorý pomôže priviesť niečo dobré na tento svet. Žilina si zaslúži takúto nádej.
Objednávateľ: MUDr. Jana Paučinová, MBA, Zábrežná 92/83, 010 14 Žilina-Brodno. Dodávateľ: Publishing House, a. s., Jána Milca 6, 010 01 Žilina, IČO: 464 959 59
