Za čias Veľkej Moravy sa u nás pre obdobie fašiangov používal názov mjasopust alebo masopust, ktorý avizoval blížiaci sa pôst. Dovtedy sa však mohlo na dedinách i v mestách piť, jesť a hodovať do sýta. Toto obdobie hojnosti reprezentoval boh plodnosti Turoň, ktorý ešte i dnes počas fašiangov vídať na niektorých dedinách.
Počas fašiangového týždňa chodili mládenci po domoch, pozývali do tanca a z každej domácnosti si odnášali vajíčka a kus slaniny. Niekde tieto fašiangové ingrediencie zbierali priamo maškary – slaninu napichovali na šabľu „gazdovi“, vajíčka či klobásy vkladajú do košíkov prezlečeným chlapom za „ženušky“. Z nich sa potom navarila praženica pre celú dedinu a vysmážali šišky. Niekde zvykli robiť i pálenku, ktorú potom nalievali dedinčanom i samým sebe, aby toľko vydržali na zime a snehu. Hlavne však tancovali a veselili sa. V deň najväčšej fašiangovej zábavy, spravidla posledný deň pred škaredou – Popolcovou stredou, sa i dnes pochováva basa a prichádza 40-dňový pôst, ktorý trvá do Veľkého piatku. Je to prechodné obdobie medzi zimou a jarou.
Kuriózne fašiangové páriky
Fotograf Ivan Kelly Köhler zasvätil fašiangom pol svojho života, so svojím aparátom sa i dnes ocitá vo víre dedinských radovánok. „Mňa to zaujalo aj kvôli tomu, že ja, mestský chalan, som o tejto tradícii ani nechyroval. Zrazu som spadol do jamy levovej - moja žena sa stala lekárničkou v Rajci a ja som sa zoznámil s Kompánkom. Odvtedy rok čo rok, vždy štyri dni v roku, sme sa zúčastňovali neuveriteľných fašiangových zábav,“ opisuje Kelly.
Znalec predpôstnych tradícií sa domnieva, že fašiangy vznikli vtedy, keď mali sedliaci v zime voľno a nemuseli pracovať na poli. „Popri tvrdej práci chceli dať životu aj iný zmysel, zaradovať sa,“ vysvetľuje. Toto obdobie je venované zábave, no fašiangový fotograf hovorí doslova o nespútaných radovánkach. „Základom fašiangovej masky je to, aby bola zakrytá tvár. Tým, že sa ľudia zamaskovali na nespoznanie, sa často vytvorili kuriózne fašiangové páriky. O polnoci, kedy sa maškary odhaľujú, boli neraz dotyční prekvapení... Sused bol so susedou, sluha s kňažnou, stará baba s mladým... Ale aj o tom to bolo,“ spomína si Kelly so smiechom.
V súčasnosti sú fašiangy stále spontánnou zábavou plnou tanca. V posledný víkend pred Popolcovou stredou sa rozozvučí basa, aby ju potom mládenci pochovali, a masky sa pustia dolu dedinou. Na piatok 9. februára je naplánovaný aj Carneval Slovakia, ktorý sa uškutoční už po deviatykrát. Každý ročník je neopakovateľný a i teraz pôjde i jedinečnú prehliadku slovenských fašiangových skupín a tradičných masiek. „Je pre mňa vyznamenanie, že Carneval Slovakia sa v Žiline zachoval,“ hovorí Kelly, tvorca podujatia.
Z pamätí Vladimíra Kompánka
Výtvarník Vladimír Kompánek pochádzal z Rajca, jamy levovej, ako spomína Ivan Köhler, pretože práve v Rajeckej doline sa počas fašiangových dní najviac zabávali. Dodnes sa tu tieto tradície uchovávajú a mnohí si kvôli fašiangom dokonca berú z práce voľno. Okrem uznávaného umelca bol Kompánek aj milovníkom fašiangov a svoje poznatky spísal do knihy, ktorú nikdy nevydal. Jeho texty však predsa uzreli svetlo sveta, ocitli sa v knihe Fotografické radovánky Ivana Köhlera. „Pamätám si z detstva ako nás po našej ulici naháňali maškary. Zrazu sa zjavil za humnami neznámy farebný sprievod. Roztančené postavy s inými tvárami. Vymaľované, vlasaté s metlami, s vareškami, kúdeľom. Niektorá hlava bola obrátená aj naopak. Divoká cigánka zavrieskala a letela za nami dolu Závodím. Bezhlavý vojak mával šabľou: „Moja šabľa úbohá berie všetko čo Boh dá, aj slaninu aj rebrá aj tie staré ohreblá.“ A dvojnohá mačka s dlhým chvostom bežala za nami na vysokých opätkoch. Chvíľu to bola hra, chvíľu sme sa báli. Zdalo sa nám, že sú to masky, potom že je to naozaj. Ale bolo to úžasné. Sprievod chodil po domoch, vinšoval, dospelí tančili len tak na ceste, na snehu a cigáni vyhrávali. Čo môže byť viac. Gazdiné ponúkali z veľkej misy pampúšky. Chlapi zas nalievali. Pripíjalo sa. A všetko len tak. Však sú fašiangy.“
Veronika Cvinčeková
Snímky Ivan Köhler, archív
Súťaž: Všetci fašiangovania chtiví, pozor! Chcete reprezentovať svoju obec? Vyhlasujeme súťaž o najlepšiu fašiangovú dedinu regiónu. Posielajte nám fotografie masiek jednotlivcov či skupín, ktoré si pripravujete na tohtoročné fašiangy (alebo i z predošlých rokov). Fotografie zverejníme v novinách a na facebooku, a budete zaradené do súťaže o lákavé výhry. Vaše originálne výtvory čakáme na adrese [email protected].
Za čias Veľkej Moravy sa u nás pre obdobie fašiangov používal názov mjasopust alebo masopust, ktorý avizoval blížiaci sa pôst. Dovtedy sa však mohlo na dedinách i v mestách piť, jesť a hodovať do sýta. Toto obdobie hojnosti reprezentoval boh plodnosti Turoň, ktorý ešte i dnes počas fašiangov vídať na niektorých dedinách.
Počas fašiangového týždňa chodili mládenci po domoch, pozývali do tanca a z každej domácnosti si odnášali vajíčka a kus slaniny. Niekde tieto fašiangové ingrediencie zbierali priamo maškary – slaninu napichovali na šabľu „gazdovi“, vajíčka či klobásy vkladajú do košíkov prezlečeným chlapom za „ženušky“. Z nich sa potom navarila praženica pre celú dedinu a vysmážali šišky. Niekde zvykli robiť i pálenku, ktorú potom nalievali dedinčanom i samým sebe, aby toľko vydržali na zime a snehu. Hlavne však tancovali a veselili sa. V deň najväčšej fašiangovej zábavy, spravidla posledný deň pred škaredou – Popolcovou stredou, sa i dnes pochováva basa a prichádza 40-dňový pôst, ktorý trvá do Veľkého piatku. Je to prechodné obdobie medzi zimou a jarou.
Kuriózne fašiangové páriky
Fotograf Ivan Kelly Köhler zasvätil fašiangom pol svojho života, so svojím aparátom sa i dnes ocitá vo víre dedinských radovánok. „Mňa to zaujalo aj kvôli tomu, že ja, mestský chalan, som o tejto tradícii ani nechyroval. Zrazu som spadol do jamy levovej - moja žena sa stala lekárničkou v Rajci a ja som sa zoznámil s Kompánkom. Odvtedy rok čo rok, vždy štyri dni v roku, sme sa zúčastňovali neuveriteľných fašiangových zábav,“ opisuje Kelly.
Znalec predpôstnych tradícií sa domnieva, že fašiangy vznikli vtedy, keď mali sedliaci v zime voľno a nemuseli pracovať na poli. „Popri tvrdej práci chceli dať životu aj iný zmysel, zaradovať sa,“ vysvetľuje. Toto obdobie je venované zábave, no fašiangový fotograf hovorí doslova o nespútaných radovánkach. „Základom fašiangovej masky je to, aby bola zakrytá tvár. Tým, že sa ľudia zamaskovali na nespoznanie, sa často vytvorili kuriózne fašiangové páriky. O polnoci, kedy sa maškary odhaľujú, boli neraz dotyční prekvapení... Sused bol so susedou, sluha s kňažnou, stará baba s mladým... Ale aj o tom to bolo,“ spomína si Kelly so smiechom.
V súčasnosti sú fašiangy stále spontánnou zábavou plnou tanca. V posledný víkend pred Popolcovou stredou sa rozozvučí basa, aby ju potom mládenci pochovali, a masky sa pustia dolu dedinou. Na piatok 9. februára je naplánovaný aj Carneval Slovakia, ktorý sa uškutoční už po deviatykrát. Každý ročník je neopakovateľný a i teraz pôjde i jedinečnú prehliadku slovenských fašiangových skupín a tradičných masiek. „Je pre mňa vyznamenanie, že Carneval Slovakia sa v Žiline zachoval,“ hovorí Kelly, tvorca podujatia.
Z pamätí Vladimíra Kompánka
Výtvarník Vladimír Kompánek pochádzal z Rajca, jamy levovej, ako spomína Ivan Köhler, pretože práve v Rajeckej doline sa počas fašiangových dní najviac zabávali. Dodnes sa tu tieto tradície uchovávajú a mnohí si kvôli fašiangom dokonca berú z práce voľno. Okrem uznávaného umelca bol Kompánek aj milovníkom fašiangov a svoje poznatky spísal do knihy, ktorú nikdy nevydal. Jeho texty však predsa uzreli svetlo sveta, ocitli sa v knihe Fotografické radovánky Ivana Köhlera. „Pamätám si z detstva ako nás po našej ulici naháňali maškary. Zrazu sa zjavil za humnami neznámy farebný sprievod. Roztančené postavy s inými tvárami. Vymaľované, vlasaté s metlami, s vareškami, kúdeľom. Niektorá hlava bola obrátená aj naopak. Divoká cigánka zavrieskala a letela za nami dolu Závodím. Bezhlavý vojak mával šabľou: „Moja šabľa úbohá berie všetko čo Boh dá, aj slaninu aj rebrá aj tie staré ohreblá.“ A dvojnohá mačka s dlhým chvostom bežala za nami na vysokých opätkoch. Chvíľu to bola hra, chvíľu sme sa báli. Zdalo sa nám, že sú to masky, potom že je to naozaj. Ale bolo to úžasné. Sprievod chodil po domoch, vinšoval, dospelí tančili len tak na ceste, na snehu a cigáni vyhrávali. Čo môže byť viac. Gazdiné ponúkali z veľkej misy pampúšky. Chlapi zas nalievali. Pripíjalo sa. A všetko len tak. Však sú fašiangy.“
Veronika Cvinčeková
Snímky Ivan Köhler, archív
