Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

24. február 2024 | Matej
| 5°C

Kultúra

Nahliadnutie do sviatočných Čičmian

Typický čičmiansky vzor zdobiaci steny drevených domčekov sa na nás usmieva z reklám v televízii, športových dresov, tričiek, magnetiek, kľúčeniek a ďalších slovenských suvenírov. Obec Čičmany je dnes už skôr atrakciou pre turistov, rajom chalupárov než ideálnym mestom na život. V Čičmanoch sú však stále zapálení lokálpatrioti, ktorí udržiavajú tunajšie zvyky a piesne živými, a mnohí z nich sú aj súčasnými či bývalými členmi folklórnej skupiny Lastovienka. Vedúcim skupiny je mladý pedagóg Boris Bros (28), ktorý aj vďaka svojej starej mame stále pozná mnoho z histórie Čičmian. Sám priznáva, že sa o históriu začal bližšie zaujímať v hodine dvanástej, keď je medzi nami už len málo pamätníkov, ktorí by vysvetlili či doplnili niektoré reálie.

24.12.2023 | 14:32

Ako a kedy ste sa dostali do folklórnej skupiny Lastovienka?

V roku 2012 obec Čičmany oslavovala 740. výročie prvej písomnej zmienky. Vtedajšia starostka p. Dubnicayová vyzvala ľudí, ktorí majú kroje, aby ich oprášili a nacvičili pri tejto príležitosti pásmo, ktorým by sme výročie oslávili. Na prvý nácvik prišlo množstvo ľudí, ja som bol jedným z nich. Išiel som tam len zo zvedavosti, či to bude aj niečo pre mňa. Spoločne sme postupne nacvičili program, ktorý mal úspech, a tak sa folklórna skupina akosi rozbehla. Odvtedy funguje už jedenásť rokov. Na začiatku som nepoznal ani čičmianske piesne, spĺňal som len podmienku vlastnenia kroja. Postupom času som sa všetko naučil od tetiek speváčok.

Odkiaľ ste mali pôvodný kroj?

Mám čičmiansku košeľu, ktorú vyšívala moja stará mama. Na začiatku som mal len košeľu, ostatné časti ako súkenné nohavice, opasok, krpce, kopitcá som si zaobstaral postupne už na mieru. Kým som ich nemal, bola možnosť vypožičať si ich zo zbierky, ktorú vlastní obecný úrad. Okrem pôvodnej košele, ktorá je pre mňa vzácnosťou a nosím ju len na naozaj slávnostné príležitosti, mám aj novšiu, tú som si vyšil svojpomocne.

Na Božie narodenie či na Štefana chodíme na sv. omšu v kroji. V tom nás, teda mňa, moju rodinu a aj členov folklórnej skupiny a domácich, môžete stretnúť napríklad aj na Veľkú noc. Kroj má pre nás slávnostný charakter. 


Boris Bros je vedúci skupiny Lastovienka v Čičmian.

 

Kedy sa pre vás ako folklórnu skupinu začína predvianočné obdobie?

Pre nás sa tento čas začína až deň pred prvou adventnou nedeľou. V sobotu spoločne s občanmi zdobíme adventný veniec. V nedeľu po omši kňaz veniec požehná a zapálime prvú adventnú sviečku. 

Ktoré zvyky v priebehu decembra zachovávate ako folklórna skupina? Pri akých príležitostiach vás môže verejnosť vidieť?

V období okolo Mikuláša sa koná v dedine pred obecným úradom stretnutie so sv. Mikulášom, ktorý spolu s anjelmi a čertmi porozdáva balíčky všetkým dobrým deťom. V období, keď sa nemohli konať hromadné akcie, sme sa vydali po domoch ako kedysi, navštívili sme rodiny, kde nám deti zarecitovali a my sme ich obdarovali sladkosťami.

Zvyky na Ondreja, keď dievky triasli plotom, či na Luciu, keď Lucie chodili oblečené v bielom a husacími perami vymetali kúty v domoch, to v Čičmanoch v súčasnosti nenájdete. Dedina je veľmi riedko obývaná, a keď tento sviatok padne na deň v pracovnom týždni, ani ho nemá kto sláviť a zachovávať zvyky.

Vianoce členovia skupiny trávia doma so svojimi rodinami a potom sa stretávame až na Štefana pri spievaní kolied v miestnom kostole. Niekedy sa pokračuje večerným stretnutím na zábave v krčme.


Lastovienka počas nácviku.


V priebehu roka usporadúvate ale viacero akcií.

Áno. Náš rok sa začína fašiangami, vtedy chodíme po dedine v krojoch s povestným turoňom a vyspevujeme žartovné piesne. Prvého mája staviame máj a potom je ďalšou väčšou akciou Vojanko, ako nazývame jánske ohne. Vystupujeme na podujatiach ako Dni obce, hody, stretnutie fujaristov a iných menších podujatiach v obci.

Koľko má vaša skupina v súčasnosti členov?

Približne 25 vo veku od 3 do 77 rokov. Momentálne máme menej mužov ako žien, ale sú obdobia, keď sa to mení. V skupine stále prijímame nových členov. Na nástroji hrám ja a ešte máme jedného člena Juraja, ktorý hrá na pastierskych nástrojoch ako píšťalka a fujara. Ja hrám na akordeón, som samouk, mám ale základy zo ZUŠ, kde som sa učil hrať na keyboard. Keď sme zisťovali, ktoré hudobné nástroje boli typické pre našu obec, zistili sme, že najčastejšie sa spievalo a cappella pri robote a rôznych udalostiach i sviatkoch počas roka. Ak boli muzikanti, tak to boli skôr cigánske muziky. Cigáni tu boli domáci, v dedine žili dve rodiny, hrávali na svadbách a zábavách. Neskôr hrávali aj mládenci a chlapi na husliach a harmonike.

Vravíte, že Čičmany už nie sú veľmi obývané. Mení sa to počas Vianoc?

Áno. Mnoho ľudí trávi štedrý večer v Čičmanoch – či už sú to ľudia, ktorí tu majú chalupy a kedysi tu bývali a odsťahovali sa, alebo chatári. Aj takí, ktorí prídu párkrát do roka, tak práve tu si vychutnajú štedrovečernú večeru, zúčastnia sa na polnočnej sv. omši, postretajú sa so svojimi známymi. Je to čas stretnutí.


Štefanské koledy. Do kroja sa obliekajú aj najmenší členovia.

 

Žijete v Čičmanoch?

Nie, žijem v Lietavskej Lúčke. V Čičmanoch máme dom po mojich prastarých rodičoch, mama môjho otca pochádza z Čičmian.

Je vaša rodina folklórne zameraná?

Ja som asi jediný, ktorého to k folklóru ťahá, vraj som to zdedil po prastarej mame Johane. Keď som sa pýtal starkej, či ju to neťahalo k folklóru, dostal som jasnú odpoveď, nie. Vraj sa im to v mladosti zdalo zastarané, spiatočnícke. Starká spomína, že keď bola mladá, jej stará mama ich učila vyšívať, aj ich volala, aby sa učili riasiť kroje, ale že ich to ako deti príliš nezaujímalo. Ale potom neskôr spolu so svojou mamou vyšila dve košele a jedna z nich je tá, ktorú si obliekam na slávnostné príležitosti.

Ako vyzerá štedrý deň u vás doma?

Je to viac-menej typický štedrý deň. Snažíme sa ho prežiť v pokojnej atmosfére. Cez deň ja osobne postím a spoločne chystáme večeru, ktorou je klasicky oplátka s medom a kúskom orieška a jabĺčka, nasleduje kapustnica a kapor so šalátom. Čo sa týka zvykov, dopoludnia navštívime hroby našich zosnulých na cintoríne, prinesieme im tam malý stromček a zapálime sviečku. Pri prestieraní štedrovečerného stola nesmie chýbať sviečka, modlitebná knižka, ruženec, svätená voda, misa s ovocím, tácka s koláčmi a, samozrejme, tanier pre pocestného alebo pre tých, ktorí už nie sú medzi nami. Im aj nakladáme z každého chodu po troche na tento tanier. Pod taniere dávame peniaze, aby bola hojnosť počas celého roka. Večeru začíname modlitbou, mama nám dá medový krížik na čelo. Od stola nevstávame, počas celej večere nás obsluhuje otec. Nevynechávame polnočnú sv. omšu.

Máte svoju obľúbenú koledu alebo vinš?

Musím priznať, že Tichá noc nie je mojou obľúbenou koledou. Možno je to preto, že ju počúvame pred Vianocami z každej strany. Viac inklinujem k tým, čo sa spievajú v kostole ako Ó, chýr preblahý alebo Do hory, do lesa, valasi, Aký je to svit. 


Keď sa obzrieme do minulosti, vieme približne, akú náplň práce mali ženy v zime. Starali sa o dom, o deti, párali perie, tkali, vyšívali. Ale čo muži? Čomu sa v zime venovali?

Muži väčšinou v lete v dedine neboli. Chodili po robotách či cestovali s podomovým predajom. Často sa vracali až okolo Kataríny. V zime si teda muži chystali výrobky, ktoré počas roka predávali. Šili papuče, krpce, štrikovali kopitcá, čo sú také ponožky, plietli košíky, vyrábali výrobky z dreva. Čičmanci chodili predávať svoje výrobky na Moravu, ale aj ďalej za hranice, do terajšieho Rakúska, Maďarska, na roboty chodili do Francúzska či Ameriky. Je taký vtip, že keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku, tak Čičmanec už na pláži predával papuče.

Na štedrý deň bolo úlohou mužov dopoludnia priniesť z hory vianočný stromček a postarať sa o dobytok. Podstlať mu, upratať maštaľ, obriadiť statok.

 

Môžete zhrnúť niekoľko najbežnejších vianočných zvykov z Čičmian?

•         Generácia terajších sedemdesiatnikov, aj moja starká, spomínajú, že nemali adventný veniec. Pre nich je mať ho, aj posväcovanie venca, moderný zvyk.

•         Ryba na štedrovečernom stole v Čičmanoch v minulosti absentovala. Moja starká spomína, že rybu mali vždy, že kapra jedávali, až keď otec pracoval v Žiline, kde ho pred Vianocami kúpil na námestí. Štedrovečerné menu tvorila hrachová polievka potom kapustnica a nakoniec pupáčiky. Tie moja starká robieva dodnes – bryndzové, ale robili sa aj makové. Hovorí sa, že makové preto, aby všetkého bolo ako maku a bryndzové preto, aby kravy aj ovce dobre dávali mlieko. Polievka sa zajedala osúchom alebo chlebom. Piekla sa maková a orechová, prípadne jablková štrúdľa, neskôr kysnuté tvarohové koláče. Pri večeri sa ako prípitok pilo hriatô so slaninou alebo karamelom a varil sa aj nápoj zo sušeného ovocia, jabĺčok, hrušiek a sliviek so škoricou a „hrebíčkom“. Tradične sa ráno na Štedrý deň zamiesilo cesto a potom sa pieklo. Najskôr osúchy, potom chlieb a nakoniec sladké pečivo. Prvý osúch sa robil pre dobytok. Zapekala sa doň oblátka, zbožie a vetvička z jedličky. Po dopečení sa pec vymetala vetvičkou a s tou sa potom vymietla aj maštaľ. Pred štedrou večerou sa najskôr nachoval statok, až potom sadala rodina k stolu.

•         Keď sa v dome zametalo, muselo to byť smerom od dverí k peci, nie naopak, aby si rodina nevymietla šťastie a súdržnosť. Nazametané smeti chodili slobodné dievčatá vysypať na krížne cesty (križovatka) a tu počúvali, odkiaľ zašteká pes. Tým smerom sa mali vydať. Zvykom bolo, že si slobodné dievky nechali pred domom napríklad na plote jeden z pupáčikov, a ak do rána zmizol, mala sa ďalší rok vydať. 

•         Čo sa týka vianočného stromčeka, ten išiel gazda ráno na štedrý deň zoťať. Keď ho doniesol domov, najskôr zavinšoval a potom ho deti zdobili. Orechmi, jablkami, papierovými ozdobami neskôr aj kockovým cukrom zabaleným do pozlátka, salónkami a sklenenými guľami. Po polnočnej omši chodili deti spievať koledy popod okná. 

•         Na prvý sviatok vianočný zvykli ľudia tráviť doma, hovorí sa že sa nelazí, teda že sa nelozí, nechodí sa na návštevy. Tu sa ale názory trochu rozchádzajú, pretože je známe aj to, že 25. decembra pred malou omšou, ktorá sa nazýva pastierska, chodili vinšovať malí chlapci, ktorí so sebou nosili zelenú vetvičku z jedličky.

•         Na Božie narodenie mohli po chalupách chodiť vinšovať a na návštevy len muži, ženy nesmeli chodiť po chalupách.

•         Zaujímavým zvykom je, že na Štefana sa ľudia ráno umývali v rieke. Vďaka tomu mali ostať celý rok zdraví. Bosí prešli v snehu a ľadovou vodou si poumývali nohy, ruky a tvár. Potom zobrali kone z maštale a tie mali tiež rieku prebrodiť, aby boli zdravé a silné. Po omši v ten deň sa ustrojili koledníci aj kone a chodili vinšovať po dedine. Na Štefana chodila hudba hrať Štefanom popod okná. Večer bývala štefanská zábava.

Na Silvestra chodili v Čičmanoch tzv. babky, čo boli mládenci prezlečení do ženských šiat. Navštevovali domy, kde boli dievčatá na vydaj. Starká spomína, že títo mládenci nič nerozprávali, mlčky im v chalupe pozametali zem a smeti vyniesli von. Po novom roku chodili farár, kostolník, rechtor – organista, mendíci – miništranti a hlásnik po „koľade“. Navštevovali svojich farníkov, ktorým, zaželali všetko najlepšie do nového roku a posvätili im dom. Čičmany sú veľká obec, preto sa kedysi na nový rok išlo na horný koniec dediny a na sviatok Troch kráľov na dolný koniec.


 

VINŠE z Čičmian

 

Na Vianoce:

Pochváľen pán Ježiš Kristus.

Vinšujem Vám tieto víročité sviatki,

abi Vám dal Pán Boh zdravia, šťastia,

božského požehnania, na poľi hojnosťi,

doma pobožnosťi a po smrťi kráľovstvo ňebeské

 

Na Božie narodenie – vinšovali malí chlapci s vetvičkou z jedličky:

Doňiesol so Vám jedličku,

aby Vám Pán Boh požehnal,

ťeličku, jahňičku i ďievočku.

 

Na Štefana pri rannom umývaní v rieke:

Toto je vodička bistrá,

od Pána Ježiša Krista (alebo ...od Jordána mesta...)

kto sa s túto vodičku umije,

fšetko zlé ho pomiňie.

Autor: Eva Dodok Mečárová, redaktorka

Foto: archív BB

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod