Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

22. jún 2021 | Paulína
| 21°C

Spravodajstvo

Nemocnicu mení za žilinský hokej a futbal: Svoje sny si Jaroslav Hanulák plní každý deň

Už šesť rokov je členom tímu žilinských hokejistov, k tomu pracuje v reprezentácii pri 18 a 20 rokov, no pritom stíha aj zápasy futbalistov MŠK Žilina. Na rodáka z Veľkého Rovného žijúceho v Žiline nepovie žiaden hráč krivé slovo, lebo z neho sála stály prísun dobrej energie, pokory a lásky. Prečítajte si náš inšpiratívny rozhovor so športovým lekárom Jaroslavom Hanulákom (42), ktorý za svoje sny neváhal vytrvalo bojovať až sa dostal k aktuálnej pozícii lekára na úrazovej chirurgii i traumatológii v žilinskej nemocnici.

06.05.2021 | 17:48

Ako sa z vás stal doktor?

U mňa je to taký zvláštny životný príbeh. Vyučil som sa ako automechanik, pracoval som v jednom servise, no nebol som tam spokojný a prešiel som do nemocnice robiť závozníka – rozvoz špinavej bielizne či roztokov, zdravotného materiálu. Externe som si dorobil maturitu a zrazu ma to začalo ťahať na operačné sály. Tam ma zobrali dva týždne na skúšku a hneď z toho bolo 10 rokov. Pritom som narukoval na vojenčinu do Dolného Kubína, kde som prvýkrát videl knihy na medicínu do bratislavskej fakulty. Začal som sa učiť, no hovorím si, že ja bez gymnázia to proste nemám šancu dať. Nastal však jeden zlomový moment.

Znie to veľmi zaujímavo, pokračujte...

Pri autonehode mi zomrel brat vo veku 22 rokov. On vedel o mojej túžbe ísť na medicínu a vravieval, že keď on skončí vysokú školu muzických umení, tak pôjdem ja. Potom som začal nad tým intenzívne uvažovať, že táto životná cesta by ma urobila šťastným v mojom životnom povolaní. Tak som sa rozhýbal, našiel som si súkromne učiteľku chémie a učil sa biológiu. Na prvýkrát ma nezobrali, mal som ešte rezervy. Tak som teda v príprave pritvrdil, zas som si dal hodiny chémie, na gymnáziu ma jedna rehoľná sestra doučovala biológiu a ešte som si našiel docentov z bratislavskej fakulty na preskúšanie dvakrát do mesiaca. 18-mesačná príprava potom vyšla a keď som mal 30 rokov, tak ma vzali na medicínu. Dal som si len jedinú prihlášku. 6 rokov som študoval a aj vyštudoval na lekárskej fakulte v Bratislave.

Športoví fanúšikovia vás poznajú ako dlhoročného lekára žilinských hokejistov. K tomu ste ako prišli popri práci v nemocnici?

K hokeju som mal vždy pozitívny vzťah a po vyštudovaní školy som šiel za jedným lekárom, či nepotrebuje pomôcť. Robil to pri žilinskom hokeji Rasťo Johanes, potom Lucka Fedorčíková a po nich mladí chalani z chirurgie, ktorí sa točili. Keď som sa toho ja zhostil, tak potom oni z toho pekne vycúvali a pri Vlkoch som už šiesty rok. Samozrejme, mám aj kolegov, čo mi teraz pomáhajú – Dr.Vrábel, Dr.Bílek.

Zažili ste toho veľa krásneho aj smutného. Máte bronzovú medailu z extraligy, vypadnutie i aktuálne finálové vyradenie v prvej lige. Čo vám najviac ostáva v pamäti z týchto časov?

Z vypadnutia do prvej ligy. Mal som dosť veľkú traumu, hádam aj pol roka. Hneval ma prístup niektorých hráčov. Potom prišla obroda v prvej lige, všetci sme išli na hranicu svojich možností, minulý rok to bolo príjemné prostredie. Teraz prišiel nový majiteľ, podľa mňa veľmi rozumný chlap, Rasťo Chovanec. Má dobré vízie do budúcna a rýchlo sme sa s ním dohodli. Táto sezóna až na finále bola veľmi dobrá.

Prečo nepostúpili podľa vás Vlci do extraligy?

Ťažká otázka, kladiem si ju i ja z mojej pozície dosť často. Možno zanechala nejaký vplyv aj korona, prešlo si ňou celé mužstvo. Ale zrejme sme to ako tím nezvládli psychicky, no to je iba môj skromný pohľad.


 

Nikto na vás z hráčov nepovie pol krivého slova. Čím to je, že vás majú všetci tak radi?

S hráčmi či ľuďmi pri hokeji si budujeme vzťahy, to nie je len moja práca. Je to taká moja druhá rodina, v rámci voľna chodím často aj na tréningy. Je to iné ako byť na urgentnom príjme v nemocnici, čo je iný štýl práce.

S ktorými hráčmi kabíny si najviac rozumiete?

So Žilinčanmi, to je jasné. S Dominom Rehákom, Marošom Mikolášom, trénerom Škorvánkom či celou rodinou Rehákovcov. Tí sa zo mňa smejú, že som ich rodinný lekár.

Aké najvážnejšie zranenie ste na ľade museli urgentne riešiť?

Pred dvomi rokmi narazili na mantinel Ruda Hunu v zápase proti Michalovciam a povedal mi, že si necíti ruky. Stretávam sa s úrazmi krčnej chrbtice pravidelne, mne sa na urgente v nemocnici smejú, že som si preskákal vždy najhoršími službami a zažil toho veľa. Touto cestou chcem oceniť bývalého primára traumatológie, dnes už nebohého primára Karola Orlovského, ktorý mi bol taký medicínsky otec, venoval sa mi, odovzdával vedomosti, myslím, že veľmi pozdvihol úroveň traumatológie v Žiline. V jeho šľapajach pokračuje aj môj terajší šéf primár Juraj Kacian, ktorý ešte viac dvíha tú úroveň. Chcem sa poďakovať aj všetkým mojim kolegom z traumy, ktorí sa ma snažili a snažia niečo naučiť. Takže z práce som celkom vyškolený riešiť aj ťažšie úrazy. Koniec koncov, Rudo Huna dopadol v poriadku, tak z môjho pohľadu to dopadlo dobre. Horšie zranenie si však nepamätám. Najviac sa obávam na hokeji úrazov hlavy a krku.

Nemáte už toho dosť, dá sa to všetko stíhať?

Zatiaľ to zvládam, len musím mať striktne dopredu dané veci a musím si všetko poriadne plánovať. Pracujem totiž aj pre MŠK Žilina. Tam som začínal ako pomocník na mládežnícke zápasy a už sa pohybujem pomaly pri Áčku. Tam musím oceniť skvelú partiu ľudí, skvelý koučing trénerov, chalanov futbalistov – proste profi klub. Ale veľakrát rozmýšľam, že mám toho fakt veľa, že niečo už ukončím. Lenže príde dobrý zápas, dobrá výhra, emócie a to vás tak vtiahne, že nedá sa odolať. Tento rok bola v hokeji dobrá partia a výborná bola aj počas bronzovej sezóny. To sú momenty, ktoré vám vnútri hovoria, že to má zmysel. Ešte na margo toho, že som rodák z Rovného, ak sa mi čo i len trochu uvoľní čas, idem podporiť aj našich futbalistov na striedačku.


 

K tomu ste aj členom hokejovej reprezentácie do 18 a 20 rokov. To bol zas aký príbeh, že ste doslova na roztrhanie?

Šiel som na kongres športovej medicíny, kde ma zapísal vtedajší manažér Žiliny Imre Valášek. Tam ma oslovila doktorka Svrčková, že či nechcem spolupracovať s reprezentáciou. To bol pre mňa splnený sen, lebo s ľuďmi, ktorých som pozeral v televízii, si aktuálne tykám a som s nimi kamarát. Toto by mi v živote ani nenapadlo, že ja budem robiť v národnom tíme hokejovej reprezentácie.

Ak vás oslovia na ďalšie prípadne športy v Žiline, tak kývnete či už to jednoducho časovo nejde?

Dvakrát som bol na cyklistických pretekoch, no to ma príliš neoslovuje. Budem verný len hokeju a futbalu, to sa môžem priznať.

V nemocnici ste menšia celebrita pre kolegov? Je šport aktuálne téma číslo jedna?

Skôr si ma kolegovia doberajú, hokej a futbal sa preberajú stále. Už to vidím, keď prídem do práce, že toto finále bude dlhá téma.

Vypomáhate aj na covid oddelení. Je možné vyrovnať sa ako lekár s touto pandémiou? Zvládate to aj osobne?

Na covid oddelení to ťahám od začiatku pandémie. Nedá sa na to zvyknúť, momentálne tam už chodím menej. Je to ťažké oddelenie, mne tam zomrela mama a k tomu sa už asi nedá viac povedať.

Vieme o vás, že veríte v Boha. Bol to Boh, čo vám najviac pomohol preklenúť ťažké životné obdobie?

Som veriaci človek, viera je pre mňa základ života. Boha potrebujem vo svojom živote. Tak som bol vychovaný. Aj pri smrti mojej mamy ma práve viera držala pri živote. Ona sa aj veľa modlila. Mali sme tú česť ju držať so sestrou za ruky, keď umierala, a kňaz sa nad ňou modlil. Práve to ma v ťažkých chvíľach držalo nad vodou.

Máte ešte nejaké sny, ktoré si chcete splniť?

Mám, ale nepoviem vám to. Nechám si to pre seba. Nie, tebe to poviem, ale nemôžeš to tam napísať, dobre? (nenapísal som, sľub splnený – pozn. autora)

Čo by ste odkázali Žilinčanom v týchto neistých časoch? Z vás ide stále veľká energia, láska a pokora.

Bol som by som rád, keby sme v Žiline boli k sebe viac tolerantní, viac vnímaví a všímaví na potreby druhých. A nech chodia na zápasy Vlkov a Šošonov.

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod