Zbierali ste huby od detstva? A kedy prišiel ten moment v živote, že ste sa hubárčeniu začali viac venovať?
V podstate od malého dieťaťa, asi od šiestich rokov, som chodievala na huby s mojou babkou. Zaujímavé je, že nevedela presné názvy húb, a už tobôž nie ich latinské názvy či ako sú rodovo zaradené. Ale ona ma k tomu vlastne priviedla. Potom som chodievala na huby aj s rodičmi, aj keď boli takí bežní víkendoví hubári. No mňa už vtedy fascinovalo, koľko rôznych húb v lese rastie, že sú krásne farebné a majú najrôznejšie tvary. Čudovala som sa, prečo aj tie nezberáme. Keď som mala už asi 10 rokov, často som si po škole vzala svoj košíček, sadla na bicykel a utekala do lesa. Samozrejme, vtedy boli obmedzené možnosti, nebol internet ako teraz, ani sme nepoznali nijakého skúseného mykológa, takže som sa učila sama za pomoci atlasu húb. Z toho jediného, čo sme mali doma, sa zakrátko stalo šalátové vydanie, lebo som ho vláčila so sebou, neraz i zmokol a popadal mi na zem. Doma som si nazbierané huby vždy pekne rozložila a skúšala ich určovať. A tak sa stalo, že som po istej dobe vedela viac ako moji rodičia. Na tieto detské roky rada spomínam, bolo to úžasné! Nevynechala som nikdy príležitosť ísť do lesa.
Nepýtali sa vás, či ste si na 100 % istá, že huby sú jedlé?
Ale áno, najčastejšie môj otec, ktorý sa väčšinou podujal na to, že bude ochutnávač. Pravdaže, keby som si nebola istá, nedávala by som mu ich. A to platí dodnes, pre každého hubára to musí byť zásada číslo jeden. Keď som mu napríklad doniesla pôvabnice fialové, povedal mi, že vôbec nevyzerajú vábne, ale chutia vynikajúco!
Takže tak som začínala. Potom prišiel dospelácky život, práca, rodina a všetko okolo toho. A aj keď som vždy rada chodila do lesa na huby, až posledné štyri roky som tomu prepadla úplne. Som už v takom veku a domácom i pracovnom zázemí, že si viem na to nájsť čas. Aj keď to v praxi znamená, že väčšinou veľmi skoro vstávam a ukradnem si z dňa tých prvých pár hodiniek, aby som mohla ísť do lesa. A potom pokračujem v bežných povinnostiach.
Ako často ste v lese?
Momentálne každý deň. Objavujem nové biotopy, sledujem každý jeden kúsok lesa, hľadám nové huby. Obzvlášť som zaťažená na vzácne a chránené druhy. Priznám sa, že za nimi cestujem po celom Slovensku. Máme krásnu krajinu, čo sa týka prírodného bohatstva. Máme tu lužné lesy, teplé dubiny, bukové lesy, ihličnany, brezové háje, aj veľmi krásne lúky a pasienky. Keď chcete nejaký druh huby vidieť na vlastné oči, musíte za ním skrátka vycestovať. Nie všetky totiž rastú v rovnakých biotopoch a prírodných podmienkach.
Mnohí si myslia, že hubárska sezóna začína až s hríbmi, prípadne májovkami. Čo teraz z húb nachádzame v lese?
Huby sú rozdelené na obdobia, tak ako je rozdelený rok. Nemajú prestávku. Ja chodím na huby od Vianoc do Vianoc. Niektoré huby rastú vyslovene v zimnom období - napríklad Hliva ustricovitá, Čaga sibírska, Plamienka zimná. Čaga, po našom Ryšavec šikmý, je nazývaná aj „kráľovnou liečivých húb“ pre svoju schopnosť posilňovať imunitný systém. Poznajú ju najmä onkologickí pacienti, pretože zmierňuje nevoľnosti po chemoterapii. V posledných rokoch je skúmaná aj pre svoj potenciál v samotnom boji proti rakovine. Na túto hubu chodievam do lesa so sekerou, pretože rastie na brezách. Jej liečivá sila je spájaná práve s touto drevinou, z ktorej si ťahá kyselinu betulinovú. Vraj to je kombo, ktoré predstavuje najsilnejší antioxidant na našej planéte. Môj rekord je 11 kg nazbieranej čagy.
No v zime rastie aj Uchovec bazový, čo je huba, ktorú každý pozná ako chrumkavú pochúťku v Kung Pao alebo v ostrokyslej polievke. Počas chladnejšieho obdobia, pri dostatku zrážok alebo počas odmäku, sú stromy plné týchto „uší“. Smejem sa, že les počúva.
Nedávno však skončilo obdobie zimných húb a začínajú rásť jarné druhy. V lese sa objavujú snežienky, primule, fialky, a je nádherné sledovať ako sa každým dňom pomaličky vegetácia prebúdza. Čo sa týka húb, spomeniem napríklad Peniažočky smrekové, ktoré sa vyskytujú na smrekových šiškách. A práve prebieha aj sezóna smrčkov.
To sú vraj jedny z najdrahších húb sveta.
Áno, a sú neskutočná delikatesa. Už pár dní sa objavujú a rastú iba obmedzený čas. Ja som si pred pár dňami doniesla domov krásny košík Smrčkovcov českých. Vyskytujú sa na zvláštnych miestach, kde by ste ich možno nečakali. Sú to rumoviská pri potokoch, s osikami a vrbinami. Všeobecne škaredé biotopy, no smrčkovcom sa tam páči. To ale nie sú smrčky, ktoré sú práve považované za jedny z najvzácnejších húb sveta. Tie potrebujú lužné lesy, podmáčané biotopy, jaseňové háje. Ich rast je podmienený nielen miestom, ale aj časovým horizontom. Rastú iba maximálne tri týždne, v čase, kedy príde z jari prudšie oteplenie. Myslím si, že tento rok by to mohlo vyjsť a mohli by rásť v hojnom počte. Ak ich chcete nájsť, nesmiete to premeškať. Práve teraz sú správne podmienky na to, aby sme vyrazili na smrčkovce a smrčky. Existuje ich viacero druhov a všetky sú jedlé.
Máte nejaký rituál alebo spôsob pri zbere húb?
Ani by som nepovedala. Radi však chodíme s kamarátmi na výlety, kedy spíme vonku v bivaku, od skorého rána sme v lese a hľadáme huby. Potom niečo dobré ugrilujeme - máme také pravidlo, že jedávame huby rovno v lese. Máme campingovú súpravu a varíme na variči, pretože ja som zástanca toho, že nezakladám oheň.
Pri zbere húb je medzi hubármi častá polemika, či nožičky urezať alebo vybrať hubu z pôdy celú. Podľa môjho názoru sú oba spôsoby správne, akurát pri urezaní by bolo dobré časť koreňa zasypať, aby príliš neobschol. Niektorí sa domnievajú, že takto zhnije a utrpí tým podhubie. Ale čo potom všetky tie huby, ktoré nikto nepozbiera a časom aj tak zhnijú? Pri vyberaní celej huby zo zeme podhubie takisto neutrpí – pri niektorých druhoch je to dokonca potrebné, pretože sa na nožičke nachádzajú ich poznávacie znaky. Pre odbornejšie určenie huby je dôležité ju vytrhnúť a zahrabať jamku.
Nádherný Sírovec obyčajný.
Je potrebné pre hubárčenie naučiť sa citlivo vnímať les a prírodu?
Je to určite dôležité, ale myslím si, že človek tak musí byť nastavený. Tiež sa to neudeje zo dňa na deň. Mňa to sprevádza celoživotne a stále sa každý deň v lese učím. Keď som bola ešte mladé dievča – samouk s atlasom v ruke – myslela som si, že pri našom obecnom kúpalisku (pochádzam zo Stráňav) nájdem hríb bronzový, lebo sa to tak píše v knihe. Chodila som po okolí dva týždne a nič. Bola som z toho sklamaná. No postupom času, keď som viac a viac čítala a zaujímala sa o život húb, zistila som, že ich fungovanie je podmienené stromami. Prišla som na to, že ak chcem vedieť, kde hľadať huby, musím v prvom rade poznať stromy. Až na základe toho som zistila, v akej symbióze spolu žijú.
Dnes už viem, pod ktorými stromami môžem očakávať isté druhy húb. Mnohí sa smejú, že pozriem do lesa a viem, čo tam nájdu. V mojom prípade je to ale už nacvičené rokmi. Venujem sa tomu s menšími prestávkami v podstate 40 rokov.
Čo vám dáva les?
Ja v lese prepínam na iný mód. Nadýchnem sa a je vo mne pokoj, cítim sa doma. A nie je to len o hubách. Pozorujem srnky, ovoniavam bylinky, ochutnávam lesné plody. Častokrát rozmýšľam, že keby nastala situácia, že musím bývať v lese, asi sa tam aj uživím. Príroda poskytuje neuveriteľné množstvo zdrojov a nie všetky sú ľuďmi využité. Veľa ľudí zbiera pár druhov húb, prevažne hríbov. Ale tých zberateľných je povedzme 250 druhov húb. Moje košíčky sú často farebné, mám tam huby fialové, žlté, či slizké. Prekvapivo, častokrát sú chutnejšie ako trebárs hríby. Ja napríklad nedám dopustiť na Sliziak mazľavý. Má takú želé konzistenciu, ale chuťovo je vynikajúci a dá sa pripraviť na rôzne spôsoby.
Máte nejaký prekvapivý alebo vzácny nález?
Ja sa rovnako teším z hríbov, ako trebárs z Uchovca bazového. Milujem všetky huby, či sú drevokazné alebo rastú v zemi. V mojich očiach sú krásne všetky. A tie chránené a ozaj vzácne druhy, ktoré sa bežne nevyskytujú, sú iba na pozeranie. Za Muchotrávkami cisárskymi cestujem až za Trenčín, len aby som si ich obzrela a odfotila.
Keď už sme pri tých vzácnych hubách, samozrejme, za najvzácnejšiu vôbec je považovaná hľuzovka. U nás na Slovensku boli kedysi vychýrené trhy s hľuzovkami. Vyvážali sa do Rakúska, aj do Maďarska. Podarilo sa mi raz nájsť Hľuzovky letné. Ale dnes sú chránené, čiže by som ich nezbierala.
Ako využívate huby v praxi?
Podľa druhu. Často huby sterilizujem a suším, ako každý hubár. Pre vlastnú spotrebu si huby mrazím. A keď je sezóna, každý druhý deň organizujem na svojich so-
ciálnych sieťach „darovačku“. Dokážem ich nazbierať veľa a nie vždy ich stíham spracovávať. Najradšej ich darujem takým ľuďom, čo nemôžu do lesa kvôli starobe alebo zdraviu.
Z liečivých húb, ktorých je viacero, vyrábam tinktúry, prášky a kapsule. Robím to v domácich podmienkach, čiže sú určené pre mňa, moju rodinu a najbližších. Ak mám spomenúť aspoň niektoré, skvelá je napríklad tinktúra z kuriatok, ktorá sa používa na zbavenie tela parazitov. Mnohé farmakologické a vedecké štúdie potvrdzujú, že majú v sebe účinné látky tohto druhu. Ďalej je významný Koralovec ježovitý, z ktorého tinktúra sa používa na podporu myslenia a mozgovej aktivity.
Nerobím to však vo veľkom a nemám z toho zárobok, hoci som absolvovala mykologické skúšky na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva kvôli predaju a spracovaniu húb. Keďže je to vášeň, skôr do húb investujem. Či už do benzínu alebo do kúpy nových outdoorových topánok dvakrát do roka (smiech). Ale keď budem trošku staršia, teším sa na Univerzitu tretieho veku vo Zvolene, kde je odbor mykológia.
Keď hubami rozvoniava celá kuchyňa...
Vy viete aj v kuchyni využiť huby netradičným spôsobom. Napríklad huby v čokoláde!
Je pravda, že všeličo povymýšľam. Hubová študentská pečať je vynikajúca! Takisto sú skvelé bedle na štýl zavináča. Okrem jedál však zvyknem pripravovať aj hubové čaje na podporu imunity. Napríklad z Brezovníka obyčajného, ktorý sa spolu s bylinkami môže vylúhovať aj v ovocnom čaji pre deti. Moja osemročná dcéra ho pila celú zimu a tento rok ju obišla chrípka. Čiže ja naozaj vidím na sebe aj na svojich blízkych, ako sila prírody v praxi funguje.
Zdieľa vaša rodina túto vášeň spolu s vami? Chodievate spoločne na huby?
Mám dve dospelé dcéry, ktoré sú na vysokých školách a majú prácu, ale občas mi zavolajú, či ideme na huby. Vtedy im poviem, že áno, ale nech si zbalia desiatu a vyrážame o 4 ráno zo Žiliny. Častejšie však chodíme s najmladšou dcérkou, ktorá už ovláda aj latinské názvy húb. Keď nás niekto počuje, hovorí si, čo to melieme za zaklínadlá (smiech). Manžel mal pred pár rokmi vážny úraz, a hoci je to na dobrej ceste, zatiaľ sa do lesa, bohužiaľ, nedostane.
Máte aj dni, kedy v lese huby nezbierate?
Často. A sú aj také dni, kedy vôbec nemám chuť zbierať hríby a vyslovene ich obchádzam. Viete, niekedy si dávam také výzvy, napríklad že nazbieram 20 druhov farebných húb! Vtedy ostatným hríby nechávam. (smiech)
Žiaden deň v lese nie je rovnaký. Keď prídete dnes a pôjdete tam zajtra, môže jedno a to isté miesto vyzerať inak. Keď majú huby dobré podmienky, narastú aj zo dňa na deň. Mám veľmi rada pozorovať ich od „maličkého bábätka“. Chodím ich pozerať denne, ako prosperujú a rastú. Potom sa rozhodnem, či si ich zoberiem alebo ich nechám prírode.
Nepýtajú sa vás ľudia na medveďov?
Ale áno, no ja hovorím, že keď idete do lesa, musíte byť aj na to pripravení. Samozrejme, že sa bojím, ale medvede sú u nás v Žilinskom kraji odjakživa. My sme u nich na návšteve a musíme sa chovať tak, aby nás rešpektovali. A to sa týka aj iných zvierat, diviakov, srncov, jeleňov. Netreba v lese hulákať, zvieratká o nás vedia, len čo do lesa vojdeme.
Pestré košíčky hubárky Katky.
Ak by ste mali niekomu odovzdať jednu dôležitú radu o prírode, čo by to bolo?
Treba prírodu vnímať s pokorou a rešpektom. Nemôžeme si myslieť, že my sme v lese pánmi. Rešpekt je aj o malých skutkoch, ako keď prinesiete v zime slnečnicu alebo jabĺčka pre malé vtáčiky. Rada pozorujem z diaľky, kto príde na „hostinu“. Na druhý deň chodíme aj s mojou dcérkou pozerať na stopy a hádame, kto prišiel - plchy, veveričky, či vtáčiky.
Musíme si uvedomiť, že my sme tu iba na chvíľu a ten les tu bude stáť aj po nás. Čo mňa vždy mrzí, to sú odpadky v prírode. Ja s hubami neraz prinesiem z lesa aj dve vrecia smetí. Je dôležité, aby človek vnímal, že to, čo do toho lesa donesie, zje a vypije, si má odtiaľ aj zobrať.
Katarínu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach Facebook a Instagram na inšpiratívnom profile Hubárčenie s Katkou.
