Na stranách Žilinského večerníka bola výzva, aby ľudia nosili veci potrebné pre utečencov z Ukrajiny. Ostali sme milo prekvapení, koľko ľudí na našu prosbu reagovalo a celá redakcia sa v priebehu pár dní zmenila na „skladisko“. Tak sme si v piatok vyhrnuli rukávy, veci roztriedili a rozviezli priamo do rúk konkrétnych ľudí. Stretli sme sa s viacerými, veľmi smutnými, príbehmi. Porozprávali sme sa s matkami detí, ale aj s ľuďmi, ktorí sa o nich starajú. Aj naša redakcia prispela nákupom hygienických pomôcok. Aj tu sme sa natrafili na obrovskú ochotu, kedy nám majiteľ internetového obchodu Magano dal na nákup polovičnú zľavu. Tak sme mohli nakúpiť viac vecí.
UTIEKLA AJ S DCÉROU
Začali sme v Ukrajinskom dome v Žiline, kde sme sa porozprávali s Hannou Teletskou, ktorá z Kyjeva odišla aj s malou trojročnou dcérkou Nikol. „Prišli sme 2. marca na Slovensko. Mali sme zbalené veci, pretože sme mali ísť do nemocnice. Tak len s tým, čo sme mali sme odišli. Začali bombardovať mesto a z okna som videla červené nebo, pretože bývam na 24 poschodí,“ hovorí Hanna, ktorá zobrala dcérku a nastúpila do auta so známym. Išli z tade do mesta Vinnycia, kde čakali na prevoz na hranice. Najväčší problém bol s palivom, ale aj malá Nikol bola po kovide oslabená. „Dve noci sme nespali. Najprv sme išli cez Rumunsko, potom Maďarsko a až potom na Slovensko do Bratislavy. Do Žiliny som prišla za dobrovoľníčkou Olexyou, pretože som vedela, že tu pôsobí. Pred rokmi sme v Kyjeve spolu pracovali v novinách,“ vysvetľuje Hanna a hovorí, že v Kyjeve mala dobrý život a rada by sa tam vrátila. „Mala som dobrú prácu, dva byty a určite by som chcela ísť naspäť,“ hovorí so smútkom a únavou.
NIEKOĽKODŇOVÉ DVOJIČKY
Následne z Ukrajinského domu v Žiline sme sa premiestnili na iné miesto a to do motela Borina, kde Renáta Kováčiková prichýlila mamičku s dvojičkami, ktoré sa narodili len niekoľko dní pred našim príchodom ešte na Ukrajine. „Maria s Sofia sa narodili ešte u nás. Mala som cisársky pôrod a chvíľu po tom začalo ostreľovanie. Tak sme pár dní ostali aj s maličkými v nemocničnom úkryte. Z tadiaľ nás Červený kríž odviezol na Slovensko. Mali sme so sebou len to, čo sme si zobrali do nemocnice,“ povedala 34-ročná Vieronika Fomenko, ktorá predtým pracovala na Slovensku v pekárni. „Bola som tu rok a pol ale vrátila som sa na Ukrajinu, chcela som tam porodiť a aj ostať tam s priateľom, ktorý je tiež Ukrajinec, ktorý zatiaľ žije tu,“ povedala s plačom. Jediné šťastie je, podľa nej to, že s ňou išla aj jej mama. „Bez nej by som to s dvomi malými deťmi nezvládla, to by nebolo možné. To, čo sa u nás deje je strašné, rada by som sa vrátila domov. Máme tam rodinu, aj sestru, ktorá dokonca bojuje. Ale uvedomujem si, že to môže trvať ešte dlho.“
ZOBRALI SI DVE IGELITKY
Ďalšia časť vašej materiálnej pomoci našla adresáta v Rajeckých Tepliciach. Oblečenie, drogériu a kozmetiku sme odovzdali ženám a synovi jednej z nich. Irina je so 17-ročným synom Yurim na Slovensku týždeň. Manžel ostal na Ukrajine. Ako všetci muži od 18 do 60 rokov. „Neexistujú výnimky. Keby ju dostal jeden, požiadali by o ňu viacerí. My sme z Kyjeva. Počuť stále sirény, ale je tam relatívny pokoj, takže si voláme,“ hovorí Irina. Štyridsaťdvaročnej žene a jej synovi sa celý domov scvrkol na dve igelitky. Z Kyjeva cestovali vlakom do Ľvova a odtiaľ do Košíc. Prisadla si k nám aj 53-ročná Natália z Čerkasu. Prišla sama. Na Ukrajine ostali jej dve dospelé dcéry, ktoré čakajú, ako sa situácia vyvinie. Keď bude veľmi zle, prídu za ňou. Jozef Mitošinka, hotelový manažér Slovenských liečebných kúpeľov Rajecké Teplice, absolvuje s utečencami všetky potrebné oficiálne náležitosti. Ubytovávajú ich na základe informácií z portálu ministerstva vnútra. Obetavo ich, neraz v noci, čaká na stanici. Každému jednému pomáha s vybavovaním potvrdenia z cudzineckej polície, že sú tu legálne. Veľmi vyzdvihuje ústretovosť na cudzineckej polícii, ktorá funguje nepretržite dňom nocou. Na základe potvrdenia im môžu v kúpeľoch ponúknuť prácu. Vedia, že im načas pomôže zabudnúť a zmierniť trápenie a strach o blízkych. „Chceme ubytovať a zamestnať 15 ľudí. Máme veľa možností na rôznych pozíciách a určite kvôli nim nikto z našich zamestnancov o prácu nepríde. Ubytovali sme 8 žien a sedemnásťročného chlapca, ktorý tento týždeň nastúpil na rajecké gymnázium. Sú veľmi šikovné, snaživé a nesmierne pokorné. Je vidieť, akým trápením si prechádzajú,“ hovorí Jozef Mitošinka. Keď k nim ženy po strastiplnej ceste prídu, nechajú ich pár dní oddýchnuť a pomaly ich začleňujú do práce. Niektoré na Slovensko putovali cez Moldavsko, Rumunsko a Maďarsko. Na konci minulého týždňa prišla aj pani, ktorá v kúpeľoch pracovala ako cukrárka. Vrátila sa sem s 80-ročnou mamou. Samozrejme, že neodmietli ani ju. Dcéra bude u nich pracovať a starať sa o matku. Ubytovanie v priestoroch areálu kúpaliska Laura a stravu majú utečenci v kúpeľoch zadarmo a tiež zabezpečené všetky zdravotné a sociálne náležitosti spojené so zamestnaním sa. „Je mi ich veľmi ľúto. Len rozprávanie o vojne je strašné , nieto zažiť ju na vlastnej koži,“ dodáva pán Mitošinka.
