Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

6. december 2019 | Mikuláš
| -2°C

Rozhovory

Okrem Antarktídy sú jeho fujary na každom kontinente

Roman Bienik (60) z Dolného Hričova má nevšedný koníček. Už takmer 50 rokov sa venuje výrobe vzduchozvučných nástrojov, tzv. aerofónov, a to konkrétne fujarám, píšťalám a gajdám. Tvrdí, že aj keď sa tejto záľube venuje už skoro pol storočia, stále ho baví. Keď sa mu podarí naozaj dokonalý kúsok, aj si pri ňom podskočí od radosti.

14.02.2019 | 09:00

Roman Bienik pochádza z muzikantskej rodiny. Jeho otec bol učiteľom na konzervatóriu, sestra pôsobí v Štátnom komornom orchestri a on sám je učiteľom hudobnej výchovy. „Moja aprobácia je ruština a hudobná výchova. Celý život som v podstate učil. Bol som krajským metodikom, riaditeľom školy aj vysokoškolským učiteľom,“ rozpráva. 

Precízna práca

S fujarou sa zoznámil ako 11-ročný. „Môj otec pôsobil v Stavbári. Bol vedúcim muziky a speváčok. Raz, keď prišiel z vystúpenia, doniesol so sebou spolu s cimbalom aj píšťalu, ktorú mu niekto omylom pribalil. Skúsil som na nej niečo zahrať. Otec videl, že mi to ide a doniesol fujaru,“ spomína na svoje hudobné začiatky Roman Bienik. V rovnakom období začal aj s majstrovaním prvých hudobných nástrojov. „Mal som naozaj úžasného starého otca. Pochádzame z Kokavy nad Rimavicou, kde sme mali malú drevárničku a tam ma zaúčal do výroby fujár. Veľmi ma to chytilo a odvtedy je to už skoro 50 rokov,“ vysvetľuje. Podľa jeho slov je na Slovensku málo dobrých výrobcov – fujaristov. Pravdepodobne by sme ich nespočítali ani na prstoch jednej ruky. „V Žiline bol naozaj dobrý výrobca, ktorého som si veľmi vážil. Bol to ujo Martin Psota. Aj keď hudobník nebol, pretože nemal hudobný sluch, svojou úžasnou presnosťou a precíznosťou sa dopracoval naozaj k výborným výsledkom,“ konštatuje Roman Bienik.

Vystrúhať z dreva funkčnú, ľubozvučnú fujaru je naozaj najmä o precíznej práci – rozhodujú desatiny milimetra. „Celý proces je asi takýto: prevŕtať drevo, ohobľovať, orašpľovať, dostať sa na určitý optimálny priemer toho nástroja a následne urobiť tónotvorné zariadenie, čo je naozaj precízna práca, pretože tam skutočne rozhoduje desatina milimetra. Keď nástroj začne hrať, vypočítajú a spravia sa diery, následne sa celý nástroj vybrúsi, aby bol hladký. Potom si každý výrobca „ozdobí“ fujaru svojím rukopisom,“ vysvetľuje. Jeho obľúbeným ornamentom sú štylizované kvety, poprípade fujaru vybíja plieškami. „Sú fujary, na ktoré by bolo hriech niečo kresliť. Napríklad na fujaru z tisu. Drevo je samo osebe krásne. Čo vytvorila príroda, je azda najkrajšie,“ rozpráva.

Práve drevo je to, čo pri výrobe fujary zohráva najdôležitejšiu úlohu. Najčastejšie sa vyrába z javora, jaseňa alebo agátu, pričom drevo musí byť minimálne rok suché. „Ja preferujem tvrdšie dreviny, ako je napríklad jaseň a agát. Starí majstri povedali, že dobré drevo je také drevo, ktoré „nepočuje“ vodu, čím má ťažšie podmienky na vydrevovanie: rastie vyššie a je severnejšie orientované, tým rastie pomalšie a aj drevo je hustejšie. A čím je drevo hustejšie, tým sú jeho akustické vlastnosti lepšie,“ vysvetľuje ľudový remeselník. Za 50 rokov usilovnej práce vyrobil nespočetné množstvo fujár. Momentálne pracuje na ďalších piatich. V čase našej návštevy dokončoval ornamentálnu výzdobu na jednej z nich. Keď sa ho pýtame, kde všade sú jeho výrobky, odpovedá pohotovo: „Okrem Antarktídy na každom kontinente. Naozaj všade,“ smeje sa.

Majster gajdoš

Ako sme už v úvode článku spomínali, Roman Bienik sa špecializuje aj na výrobu píšťal a gájd. „Gajdy sú na Slovensku naozaj silné. Dokonca u nás existuje aj Cech slovenských gajdošov, ktorého som členom. Gajdy mali v minulosti v prvom rade tanečnú funkciu. Stačili jedny husličky a gajdy a na svadbe sa spievalo a tancovalo celé tri dni,“ rozpráva Roman Bienik. K výrobe gájd sa dostal náhodou pred približne tridsiatimi rokmi. „Jeden môj kamarát si objednal u druhého známeho gajdy a ja som sa podľa nich pokúsil vyhotoviť svoje prvé, potom to už išlo. Z konštrukčného hľadiska sú gajdy jeden z najzložitejších aerofónov. Okrem samotných zručností treba na ich výrobu aj dobre vybavenú dielňu. Hovorí sa, že kto chce robiť gajdy, musí byť naraz mäsiarom, garbiarom, sústružníkom atď.,“ vysvetľuje.

Na výrobu gájd je potrebná širšia škála materiálov. Z dreva sa najčastejšie používajú ovocné dreviny ako slivka. Výrobca z Dolného Hričova používa orech. „Materiálov na ich výrobu je veľa. Používa sa rohovina aj plech. Piskory sa dnes robia už aj z karbónových vlákien. Dokonca som počul aj o gajdách z plastu,“ prekvapuje. Podľa Romana Bienika sú gajdy beťársky nástroj nielen z hľadiska konštrukcie a výroby, ktorá zaberie aj niekoľko mesiacov. „Z pohľadu interpretácie sú nespoľahlivé. Tu ich naladím a len čo prejdem do druhej miestnosti, kde je iná teplota vzduchu, už sú rozladené,“ rozpráva.

Výrobe aerofónov sa venuje už takmer pol storočie. Niet pochýb o tom, že je to jeho životná vášeň. Napriek rokom stráveným v dielni hovorí, že ho táto „práca“ stále napĺňa. „Znie to možno ako klišé alebo fráza, ale mňa to stále, aj po 50 rokoch, baví. Keď spravím dobrú fujaru, skáčem okolo nej od radosti ako turecká opica,“ smeje sa.

Foto: Milan Kosec

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod