Roky nezastavíš. To vedia všetci, medzi nimi aj žilinskí športovci. Dôležitý je najmä pohľad na život, najmä na ten športový. Rozprávali sme sa s PaedDr. Borisom Hovorkom, ktorý 26. decembra 2015 oslávil 80 rokov. Z jeho bohatého športového portfólia hráčskych, trénerských či funkcionárskych aktivít len ťažko vybrať tú naj.
Týmto nádherným jubileom ste šport snáď nezabalili úplne.
Verejne som vyhlásil kamarátom, že už tenis po 80-tke nebudem hrať. Lyže som odložil, lebo kolená už tak dobre neslúžia. Ostáva mi záhrada a denné prechádzky do knižnice a späť. Určite však nemám problém ísť zahrať si tenisovú štvorhru, ak náhodou niekto z našej partie vypadne.
Dostali ste aj nejaký unikátny darček?
Mám dve dcéry Zuzanu a Vandu, moje narodeniny som oslavoval u Vandy, ktorá žije v nemeckom meste Kiel. Som rád, že som dostal ozaj nádherný darček v podobe účasti na zápase domácich hádzanárov Kielu. Videl som a pochodil všeličo vo svete, ale sledovať 15‑tisíc fanúšikov, ako fandia svojmu tímu, bolo niečo nádherné a pre mňa výnimočné. S mojím zaťom Mariuszom sme boli svedkami jedného špičkového stretnutia v prepychovej hale, kde sa 15 minút pred zápasom hala otriasala v základoch. Hovorím zaťovi, že neexistuje, aby hostia tu vyhrali, čo bol vtedajší líder tabuľky. Nakoniec to skončilo 31:20.
Aké športy vám ulahodili či už v role hráča alebo funkcionára?
Vyštudoval som fakultu telesnej výchovy so špecializáciou lyžovanie. Počas štúdia som hrával hádzanú, nútene som musel prestať s behom na lyžiach, a potom som sa vrhol na zjazdové lyžovanie. Rovnako ma sprevádzala potom hádzaná, v Žiline som založil mužský tím a dostali sme sa z preboru do slovenskej ligy. Rád spomínal na funkciu generálneho manažéra v basketbalovom oddiele TJ Slavia VŠDS v časoch, keď Žilina patrila medzi najlepšie celky v Československu. Basketbal mi ostal ako veľká srdcovka až do dnešných dní.
Nevynecháte azda žiaden zápas mužov? Asi ťažko vnímate terajšiu situáciu okolo basketbalu v Žiline.
S trénerom Milanom Rožánkom to máme vydiskutované z každého uhla. Nikto teraz nebude hrať zadarmo a tých lepších hráčov je len ťažko udržať, rozhodujú financie. Do mojich 65 rokov som bol generálnym manažér žilinského basketbalu a sám viem, čo všetko to obnáša.
Terajší športovec je niekto úplne iný ako ten za vašej generácie?
My sme športovali s neskutočným zanietením a srdcom. Môžem to posúdiť, keď som robil zmluvy s basketbalovými hráčmi, tak ich prvá otázka bola, že za koľko? A každý si myslel, že pod stolom mám vrece peňazí. To tak nešlo a každý balík má limit. Vedel som si spočítať, koľko ktorým hráčom dať.
Čo teda dnešnej športovej mládeži chýba, aby bola viac úspešná?
Zmenil sa celkovo životný štýl. Znie to teraz už akoby nudne, no my sme nemali televízor či počítače. Tieto veci dnes berieme za úplnú samozrejmosť. Je široké spektrum záujmov a mládež nie je priťahovaná k športu. Chýba mi viac súťaživosti, kde by sa usporiadali každý víkend nejaké preteky a podujatia. Čo má tých mladých držať, ak táto pravidelná súťaživosť odpadla?
Museli ste zažiť množstvo športových zážitkov. Ktorý bol ten najkrajší?
Ťažká otázka. Bolo ich nespočetné množstvo a všetky majú svoju neopísateľnú hodnotu. Rýchlo si spomeniem na volejbalistov Stavbára, keď postúpili do celoštátnej ligy. Hrala sa kvalifikácia proti Ústí nad Labem a podarilo sa mi presvedčiť vtedajších trénerov Belaja a Sýkoru, že musia hrať v dostavanej športovej hale. Hovoril som, že kým sa súper v tej veľkej hale zorientuje, tak už budeme mať víťazstvo. Napokon sa postúpilo a hrala sa celoštátna liga. Z aktívnej činnosti ma skutočne bavili všetky športy, bolo toho dosť. Veľkým zážitkom bolo aj to, že moja staršia dcéra Zuzana bola úspešná v zjazdovom lyžovaní.
Stíhate aj osobne sledovať počínanie terajších žilinských športov?
Na futbal som chodil pravidelne, dva - tri roky to už tak nie je. Na basketbal to je stále pravidelne s jedným dobrým kamarátom, bývalým basketbalistom. Ostatné veci, keď mám čas a viem, že uvidím dobrý šport.
V poslednej dobe to športovej Žiline nejako nejde, súhlasíte?
Žilinský šport išiel výkonnostne veľmi dole. Oproti 25 rokom dozadu sú tu dnes len futbal a hokej, čo hrajú najvyššiu súťaž. Je to rapídny pokles. Potrebujeme pritiahnuť mládež a vydržať s nimi, oni musia vytvárať žilinské podhubie so žilinským srdcom. Je to beh na dlhé trate.
Spomínate behy na dlhé trate. Vaša typická vlastnosť je vytrvalosť?
Predovšetkým presnosť, to je moja základná črta. Mojim študentom som hovoril, že musia byť presní a kto ich to má naučiť, ak nie ich učiteľ. Celý život sa snažím byť radšej päť minút skôr ako päť sekúnd neskôr. A nenávidím, ak ľudia meškajú, mám jedného kamaráta, ktorý ešte ani raz neprišiel včas. Asi 30 rokov ho krútim, aby prišiel včas. Ešte sa mu to nepodarilo...
Čo by ste zaželali športovým fanúšikom v Žiline ako čerstvý osemdesiatnik?
Nemám vzdušné zámky. Budem rád, ak sa začnú vytvárať seriózne podmienky pre mládež. Potom očakávam výkonnostný posun a niečo sa bude v Žiline diať. Niečo sa teraz robí naozaj zle. Úplne sa zmenili priority ľudí a životný štýl. Aj tá staršia generácia sa naháňa každý deň za peniazmi a bohviečím. Verím, že to bude lepšie a Žilina bude opäť športovým mestom, akým bola.
Kto je Boris Hovorka?
Narodil sa vo Zvolene 26. decembra 1935, po maturite v Lučenci študoval v Prahe, kde hrával počas štúdií hádzanú za Sláviu Praha v rokoch 1957 - 1961. Potom nastúpil v Žiline na Katedru telesnej výchovy a športu, kde sa naďalej venoval hádzanej a trénoval KNM, Martin či založil mužský tím v Žiline. V rokoch 1972 – 1973 viedol Československú ženskú reprezentáciu v hádzanej. V zime mu ulahodili zjazdové lyžovanie a beh na lyžiach. V roku 1976 bol poverený vedením OV ČSZTV. Vo funkcii vedúceho tajomníka pôsobil do roku 1989. Popri plnení pracovných úloh sa naďalej venoval trénerskej a funkcionárskej činnosti. Významne sa podieľal na výstavbe športovej haly pri plavárni. V roku 1986 úspešne pôsobil ako tajomník organizačného výboru majstrovstiev sveta vo volejbale žien v Žiline. Úspešne pôsobil ako generálny manažér v basketbalovom oddiele TJ Slavia VŠDS v časoch, keď Žilina patrila medzi najlepšie celky v Československu. V roku 1990 pôsobil ako predseda Okresného združenia telesnej kultúry.
Juraj Vnuk
Snímky autor, archív B. Hovorku, mesto Žilina
