Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

16. november 2018 | Agnesa

Ostatný šport

Pajtina: Chcel som dokázať, že nie sme násilníci, ale športovci

Žilinčan Lukáš Pajtina sa v klube Minotaurus Žilina venuje MMA už niekoľko rokov. Prednedávnom sa zúčastnil česko-slovenskej reality šou OKTAGON VÝZVA, kde mal možnosť predviesť svoje umenie pred televíznymi kamerami. Lukáš sa i napriek zranenému kolenu, ktoré ho v súboji limitovalo, statočne bil so svojím českým súperom a nakoniec prehral až verdiktom rozhodcov.

29.11.2016 | 14:28

Lukáš Pajtina v ringu, ale aj v súkromnom živote bojuje s ťažkými prekážkami a so súpermi naozaj statočne. Nezlomili ho ani rodinné problémy, ani vyhodenie z práce a k MMA sa snaží i napriek skromným podmienkam pristupovať profesionálne. V 23 rokoch má kariéru ešte stále pred sebou.

Ako ste sa dostali k športu ako je MMA? Robili ste predtým niečo iné?

Športu sa venujem osem rokov. Od začiatku som sa venoval bojovým športom. V televízii som videl súboje v zápasení, K1 a rôzne iné bojové športy. Páčila sa mi komplexnosť tých športov, najmä zápasenia, a tak som hľadal v blízkom okolí klub, kde by som si to mohol skúsiť a venovať sa tomu. Našiel som Minotaurus Žilina, kde som začal v pätnástich a som tu až doteraz. Z partie, ktorá so mnou začínala, som ostal ako jediný.

Znamená to, že vás tento šport skutočne baví, keď ste pri ňom vydržali.

Ani by som nepovedal, že ma baví. Beriem to už skôr ako životný štýl. Pokiaľ človek nevloží do niečoho svoj čas, úsilie a súkromie, tak nedosiahne nič. Ja sa snažím, hoci vo veľmi skromných podmienkach, robiť tento šport na profesionálnej úrovni a obetujem mu naozaj veľa. MMA však nie je šport o profipodmienkach. Viacerí chalani si myslia, že keď je v nejakej telocvični kopec činiek, vriec a ďalších pomôcok, bude napredovanie pre nich ľahšie. Kedysi som si to myslel aj ja, ale potom som prišiel do Poľska, kde vyrastá svetová špička v tomto športe. Keď som videl, v akých drsných podmienkach tam chlapci trénujú, v starých telocvičniach bez spŕch, šatní a toaliet, zdalo sa mi, že ja mám oproti nim podmienky ako v USA. Pritom tam chodia trénovať najväčší poľskí UFC fighteri, takže to o niečom svedčí.

Pritom všetkom vám teda asi neostáva veľa času na nič.

Presne tak. Po návrate z nočnej v pekárni idem domov, potom na tréning, opäť domov a znovu do práce. Človek musí obetovať pre výsledky skutočne všetko. Inak sa trénuje a zlepšuje ľuďom, ktorí sa nemusia starať o nič iné, iba o tréning a ostatné veci v živote majú zabezpečené. Ja sa snažím postarať ešte aj o chorú mamu a dve mladšie sestry. Niekedy je to veľmi ťažké pri tréningu či zápasoch odosobniť sa od osobných problémov.

Aké sú doteraz vaše najväčšie úspechy?

Momentálne je to účasť v šou Oktagon výzva. Z celého Slovenska ma vybrali medzi štvoricu súťažiacich, už to bol úspech. Veľmi mi k tomu pomohol aj fakt, že mojím trénerom je Martin Janota, ktorý je jedným z prvých trénerov MMA a jedným z najuznávanejších v tomto športe na Slovensku a v Česku. Zavážila aj skutočnosť, že mám už za sebou viacero zápasov.

Motiváciou bola pre vás aj finančná odmena, o ktorú sa súťažilo.

Ak niekto hovoril, že tam nešiel kvôli peniazom, tak si myslím, že klamal. Každý chcel vyhrať 10-tisíc eur, pretože tie vám zabezpečia možnosti tréningu v zahraničí a ďalšieho zlepšovania sa. Ja som nebol výnimkou. Ďalšou motiváciou bola možnosť prezentovať sa, pretože v tomto športe musia o vás vedieť. Chcel som ukázať, čo viem, nech už môj zápas dopadne akokoľvek. Myslím, že sa mi to podarilo a ľuďom som sa ukázal, napriek prehre, v správnom svetle.

V zápase s Čechom Tomášom Lejsekom vás limitovalo zranené koleno, ale na vašom výkone to vôbec nebolo badať. Aj váš súper po svojej výhre skonštatoval, že víťazom ste sa mali stať skôr vy.

Zranenie bolo vážne, stalo sa mi to dva týždne pred súťažou na jednom tréningovom sparingu. Nechcel som sa na to vyhovárať a vyplakávať, aj napriek tomu, že bolesti boli veľké a musel som si dávať lieky. Stratil som však dva týždne z prípravy, tá bola obmedzená a v MMA je každý stratený deň pred súbojom veľmi cítiť. V samotnom dueli som bolesť necítil, adrenalín mi pomohol na ňu zabudnúť úplne. Bol to však pre mňa taký významný zápas, že by som ho odskákal aj na jednej nohe, keby bolo treba.

Čo všetko vám dala účasť v súťaži Oktagon výzva?

Od začiatku som bol považovaný za outsidera, nepoznali ma. Po zápase to však pominulo. Keď videli môj súboj, uznali moje kvality. Ukázalo sa tiež, že aj keď trénujeme v skromnejších podmienkach, môžeme byť šampiónmi. Hoci to teraz nevyšlo, verím, že to raz príde a titul získam. Pomohlo mi to aj po psychickej stránke, pretože je niečo iné trénovať a zápasiť niekde, kde je človek sám so súperom a okolo iba pár divákov a iné pred štábom a kamerami. Človek je potom ľahšie pripravený na profiúroveň, kde sú väčšie sály, tisíce divákov, hudba a šou. Zápasy si teraz už viac užívam a nie som vôbec v strese. Po stránke tréningu a skúseností to bol tiež veľký posun vpred, pretože trénovať so špičkou, akú predstavujú Tomáš Deák, Robo Pukač, Miroslav Štrbák, Viktor Pešta, Atilla Végh a ďalší, je na nezaplatenie.

Čo ste všetko museli obetovať účinkovaniu v šou?

Musel som zmeniť prácu, pretože v predošlej mi nechceli vychádzať v ústrety. Mal som ísť trénovať do kanadského Montrealu, ale povedal som si, že taká možnosť bude aj o rok, ale šanca byť v súťaži a vyhrať peniaze, ktoré mi môžu pomôcť v ďalšom napredovaní, tu už nemusí byť. V ťažkom období sa našli menší sponzori, ktorí mi pomohli s prípravným kempom, výživovými doplnkami a ďalšími vecami. Všetko som vsadil na jednu kartu. Tak je to aj v osobnom živote, človek musí riskovať, pretože pokiaľ nepôjde na maximum a nebude riskovať, nedosiahne nič.

Kam by ste to chceli v MMA športe dotiahnuť?

Pokiaľ mi bude slúžiť zdravie a budem môcť športovať naplno, tak chcem zápasiť, trénovať a posúvať sa dopredu, nie stagnovať. Nechcem sa uspokojiť s tým, že som bol v televíznej súťaži. Je to síce pekné, ale je to pominuteľné a rýchlo sa na to zabudne. Chcem cestovať, nasávať nové informácie a neustále sa zlepšovať. Čakajú ma ďalšie špeciálne kempy so zahraničnými borcami, všetko je to finančne náročné a musím si to platiť takmer všetko sám, pretože to, že som bol v televízii, zo mňa boháča nespravilo. Našťastie, mám novú prácu, s ktorou to ide ľahšie a aj touto cestou ďakujem šéfovi, že mi vytvára podmienky na zlepšovanie sa. Čo sa týka nejakých cieľov, radšej chcem ísť postupnými krokmi za dosiahnuteľnými cieľmi. Mojím najbližším je poľská KSW liga. Musím však povyhrávať nejaké zápasy a ponuka snáď príde. Po šou však máme s trénerom nové impulzy, výzvy, ponuky na zápasy, takže napriek prehre sa mi otvorili dvere do rôznych súťaží a krajín.

Pomohla vaša účasť v Oktagon výzve aj vo zvýšenom záujme o klub Minotaurus Žilina?

S trénerom nejaký veľký záujem nepociťujeme. Prišlo zopár nových tvárí, ale nepripisujeme to tomu, že som bol v „telke“. V Žiline je veľa klubov na to, aké je to relatívne malé a bezpečné mesto a robia sa tu prakticky všetky bojové športy. Nie je tu však ani možnosť pre týchto ľudí niekde sa uplatniť. Nie sme Bratislava, kde tieto kluby navštevujú ľudia, ktorí potrebujú špeciálny tréning k výkonu svojej práce. Druhá vec je, že MMA je naozaj veľmi ťažký šport, na ktorý si netrúfne hocikto. Ak takí sú, radi ich privítame medzi sebou.

Je šanca, že súťaž Oktagon vyhrá slovenský zástupca? Koho favorizujete na titul?

Finálový večer bude 10. decembra v Prahe a netrúfam si tipnúť, kto bude víťazom. V MMA rozhodujú o víťazovi aj minimálne chyby, stačí malá strata koncentrácie a všetko sa zvrtne. Rád by som bol, keby sa stal víťazom Slovák, ale je to veľmi ťažké predpovedať. Na finále budeme zápasiť všetci zo šou, ale za súperov budeme mať borcov z iných klubov. Svojho súpera už poznám, pripravujem sa na neho, je to šikovný chalan, takže nič nepodceňujem.

Ako ste vychádzali s ostatnými Slovákmi v šou? Boli ste síce súperi, ale bývali ste spolu.

Bola to síce reality šou, ale nešlo o to niekoho potopiť a intrigami alebo podobnými ťahmi niekoho dostať von z hry. Nedojili sme kravy ani nestavali ohrady, skôr šlo o priblíženie nášho života a našich príbehov, podmienky, v ktorých tento šport robíme a to, čo mu všetko musíme obetovať. Chceli sme verejnosti vyslať odkaz, že nie sme žiadni násilníci ani kriminálnici a trochu zbúrať mýty, ktoré o tomto športe verejnosť má. S chalanmi som vychádzal normálne, s niektorými som sa poznal už pred šou. Priateľstvá sa utužili, sem-tam sme si do seba rypli, ale všetko v norme.

Ako vnímalo vaše okolie a priatelia účinkovanie v reality šou?

Keď počuli, že ide o reality šou, hneď sa im vybavili všetky formáty známe z televízie a podpichovali ma, či budem aj chleba piecť. Keď však videli prvý diel, pochopili, že ide o šport, boli čoraz viac netrpezliví a vypytovali sa, kedy už bude môj súboj a ako som dopadol. Diely sa predtáčali, takže som musel mlčať a neprezradiť výsledok, ale po mojom súboji mi prišlo niekoľko stoviek správ, v ktorých mi známi aj neznámi ľudia gratulovali. Čo ma však potešilo, boli správy od ľudí, ktorých môj príbeh inšpiroval a chcú vo svojom živote niečo zmeniť k lepšiemu. Som rád, ak som ľuďom pomohol aj takouto formou.

„Pre náš gym Minotaurus Žilina je Lukášova účasť v Oktagone veľkým úspechom a prekvapením. Sú možno aj väčšie gymy, napríklad v Košiciach, kde sú dobrí bojovníci, ale z rôznych dôvodov sa šou nemohli zúčastniť. Lukáš obetoval prácu, tréningový kemp v Kanade aj celý júl preto, aby šiel čo najlepšie pripravený. Bohužiaľ, na konci sa zranil, dva týždne nemohol poriadne trénovať, čo zanechalo na jeho výkone stopy. Samotný zápas som prežíval azda viac ako Lukáš, bol som v strese aj zaňho. Duel ovplyvnilo aj samotné natáčanie, Lukáš sa nemohol poriadne rozcvičiť, sústrediť a tieto detaily potom chýbali na to, aby súpera porazil,“ povedal na margo Lukášovej účasti v Oktagon výzve tréner Martin Janota.

 

Autor: Michal Kolárik

Foto: Archív Lukáša Pajtinu

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA NEDEĽA
7 °C
-0 °C
-2 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod