Žilinský Večerník

Vidím, že máte nohu v dlahe. To bola nehoda autobusu?
Nie, šla som navštíviť mamu, vystúpila som na Kysuckej, pošmykla sa a už to bolo. Stalo sa mi to 4. januára.

Viem, že ste pracovali 12 rokov v nemocnici na úrazovke – sadrovni. Čo vás viedlo k takej radikálnej zmene zamestnania? Mali ste v rodine nejakého šoféra autobusu?
Pracovala som v kardiochirurgii ako ošetrovateľ – sanitár, po oddeleniach, 3 roky na psychiatrickom oddelení, na áre, dialýze a na sadrovni len posledný rok. Pociťovala som už určitú vyhorenosť a túžila po zmene. K autobusom ma to vždy ťahalo, lebo ocino bol šofér z povolania. Zamestna­nie sa dá meniť bežne, ale tu po­trebujete vodičák na autobus ka­tegórie D. Ja mám oprávnenie na kamióny aj autobusy. Stálo ma to všetko aj s kolkami okolo 3500 eur. Nato by som si z platu sanitárky nenašetri­la. Bola som v Holandsku, kde som opatrovala 23-ročnú paralyzovanú klientku. Počas dvoch trojmesač­ných prác som si dokázala odlo­žiť peniaze potrebné na vodičský preukaz. Po získaní papierov som sa išla pýtať na SAD i na DPMŽ, kde ma aj vzali. Jazdenie po meste je ná­ročnejšie, možno aj preto ma to lákalo.

Mali ste niekedy mikrospánok?
Nie, toto sa mi, našťastie, ne­stalo. Ja nemám rada autobusy s automatickými prevodovka­mi, lebo to sú „uspávači“. Tam okrem krútenia volantom nemusí­te robiť takmer nič. Skoro nič vás nerozptyľuje.

Nie ste síce úplne prvá žena v histórii mesta za volantom, ale ako vás prijali muži medzi seba do kolektívu? Máte opro­ti nim nejaké úľavy? Nerobia si žarty?
Ó, to sa stáva často ešte i teraz. Niekedy aj od pasažierov. „Keby som vedel, tak nejdem.“ Niekto­rí chlapi – cestujúci sú vyslovene márnomyseľní, prekáža im, keď ich má viezť žena. Ale kolegovia v práci sú úžasní, nedám na nich dopustiť.

Ako je to s nočnými? Tam sa striedate?
Tak tu musím povedať, že ma šet­ria.  V noci chodia všelijaké podo­zrivé problémové indivíduá, ako žena by som bola viac ohroze­ná. Párkrát som zaskakovala. Ten nočný, známy ako linka 50, sa za­čína o 21. h a trvá do 9. h ráno.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Jazdím na linke 22 a 24. Na ran­nej zmene začínam o 4.50 h, musím sa prihlásiť špeciálnym čipom v autobuse. Autobus par­kuje na Košickej a ja sa tam do­pravujem väčšinou svojím autom. Ak by som nemala auto, existuje hromadný zvoz o 4. h ráno. Ten zvoz je výborný hlavne v zime, nie vždy sa podarí napríklad na­štartovať. Odchod mám potom 5.15 h z Brodna. Jazdím nieke­dy do 13.30 h. Keď mám popo­ludňajšiu zmenu, tak začínam o 13. h a končím o 23. h.

Ako je to s jedlom?
To si musím zobrať z domu, lebo na obed nie je veľa času. Väčšinou bageta z domu to istí. Prestávku mám na konečnej v Bytčici. A tam sa nedostanete nikam, nie je tam nič. Problém je aj s toaletou. Mu­síme vydržať na zastávku, keď je prestávka. Počas jazdy je to veľký problém. Pijeme pre istotu veľmi málo, čo ale nie je najzdravšie.

Stávajú sa nejaké problémy?
Áno, napríklad meškanie. V Brodne je závora a vlaky tam chodia nieke­dy takmer stále. Stalo sa mi niekoľ­kokrát, že sa tam pokazili závory. Mala som meškanie 15 – 20 minút. Všetci sú spokojní, ľudia sú radi, že sa vezú a sú v teple. Ale príde­te na zastávku Kysucká a tam za­čne zrazu jeden pán veľmi nadávať a dokonca mi tykať. Inak pravidel­ný cestujúci. Ale neodpustil si: „A ty! Ja som vedel, že jazdíš ty! Zase meškáš!“ Dobre, že ma nešľahol dáždnikom, nezmohla som sa ani na slovo. Takže stávajú sa aj takéto nepríjemné veci.

Mali ste niekedy poruchu?
Áno, teraz nedávno. Niečo sa pokazilo na motore. Konzultovala som to telefonicky s dielňou. Po­radili mi veľa vecí, ale nedokáza­la som to opraviť. Prišla nakoniec záloha v podobe náhradného au­tobusu. Prišiel do cca 20 minút od zavolania.

Je ťažšie riadiť autobus alebo trolejbus?
Podľa mňa trolejbus. Podmienka je mať oprávnenie D a ešte je potreb­né urobiť špeciálne skúšky. Musí­te brať ohľad na troleje, v zime sú problémy, je problém obísť auto pod väčším uhlom. O cúvaní ani nehovorím.

Sú príplatky za soboty a nedele?
Áno, tuším 30 percent. Ale ja rada slúžim cez víkend, ten život je taký pokojnejší, aj áut v uliciach je menej. Tiež menej cestujúcich, ktorí sú prívetivejší a nie takí stre­sovaní ako v bežný pracovný deň.

Mali ste s niekým nejaký incident, na ktorý nezabudnete?
Veru áno a veľmi ma to mrzelo. Vychádzala som zo zastávky pri Auparku a jeden mladík na aute mi nedal prednosť pri výjazde. Ukazoval mi všelijaké hanlivé ges­tá. Odhadujem, že mohol mať tak 20 rokov. Dovolila som si zatrúbiť, a to ho priviedlo priam do neprí­četnosti. Pustila som troch pred ním, ale už som musela ísť, nemô­žete pustiť 20 áut. Celú cestu ma blokoval, ukazoval prsty. Dokonca vystúpil na križovatke pri požiar­nikoch a prišiel sa mi k okienku vyhrážať. Bola som celá rozklepa­ná, volala som aj políciu. Cestujúci boli úplne zdesení.

Prišli policajti?
Nie, nestihli to. On potom šliapol na plyn a zmizol. Radili mi, že mám podať trestné oznámenie, ale nechala som to tak. Nepo­trebujem, aby sa mi prišiel vy­hrážať ešte aj domov. Šoféri si niekedy neuvedomujú, za koľko ľudí máme zodpovednosť. Vozíme aj množstvo detí. Vozíme mamič­ky s kočíkmi, mamičky s deťmi v šatkách. Apelujem na ohľadu­plnosť vodičov áut voči vodičom autobusov.

A pekné spomienky?
Jój, tých mám strašne veľa. Mám dosť dobrých a príjemných pravi­delných cestujúcich. Žilinu mám rada a aj jej obyvateľov. Babičky z Chlmca mi niekedy dajú cukrík a sľúbia, že sa za mňa pomodlia v kostole. Veľmi ma teší, že je ešte stále na svete veľa dobrých ľudí, z ktorých láska priam vyžaruje. Práca ma napĺňa, keď vidím spo­kojnosť ľudí.

Vraj je vás málo a problém je aj vybrať dovolenku...
Šoféri autobusov chýbajú, to je pravda, ale keď som potrebovala dovolenku, vždy sa dalo s dispeče­rom nejako dohodnúť. Je to nároč­né povolanie aj na čas.

Kedy vstávate?
Vstávam o tretej, maximálne o štvrť na štyri. Chcem si spraviť rannú hygienu, v pohode vypiť kávu. Vstávam aj preto skôr, aby som nepotrebovala ísť na toaletu, keď už budem za volantom. Idem svojím autom, ktoré nechám po­tom pred dispečingom.

O koľkej chodíte spať?
Tak o ôsmej večer.

Ako riešite ráno deti?
Tak to je problém, žiaľ, som roz­vedená a manžel nepomôže. Mám ale ešte rodičov, ktorí ich ráno od­vedú do školy.

Spia u vás?
Nie, odvediem ich ešte večer k ro­dičom, tam sa vyspia a ráno idú s mojím otcom do školy. Mám veľmi dobrý vzťah s rodičmi, bez ich pomoci by som túto prácu asi nemohla robiť. Majú pekné man­želstvo, mne to nevyšlo. Ale so svokrovcami mám tiež dobré vzťa­hy a pomôžu mi, keď potrebujem.

Odporučili by ste toto povolanie aj iným ženám?
Samozrejme. Dá sa to všetko zvlád­nuť. Je lepšie, keď sú bezdetné ale­bo už majú odrastené deti, prípad­ne manžela ochotného pomáhať. Fyzicky to nie je až také namáhavé, posilňovače riadenia sú funkčné, kolektív v MHD výborný. Niekedy máme na konečnej aj 15-minútové prestávky. Vtedy beriem anglický slovník a učím sa slovíčka. Toto sa nedá v každej práci (smiech).

Čo je potrebné pre ženu, ktorá by mala chuť robiť šoférku autobusu?
Mala by mať vodičák aspoň na osob­né auto a nejakú prax. MHD dáva dnes náborový príspevok, ktorý môže pomôcť k vodičskému preu­kazu typu D na autobusy. Stojí spo­lu, tuším, 2000 eur. No a už len chuť a zázemie doma. Všetky informácie dostanú v kancelárii MHD na Kvača­lovej ulici. Práca je zaujímavá, nesto­jí vám za chrbtom stále nejaký šéf.

Čo radšej šoférujete? Autobus či auto?
Ja mám malú Fabiu a poviem vám úprimne, v tom vysokom autobuse sa cítim bezpečnejšie. Mám pre­hľad o situácii na ceste, pomalou rýchlosťou.

Koľko máte asi najazdené na autobuse?
Odhadujem za tie 2 roky tak 50 000 km.

Čo by pomohlo vzbudiť väčší záu­jem o toto povolanie?
Určite väčší plat. Viacerých ko­legov zlákali kamiónové firmy na vyšší zárobok. Ale to sa týka aj zdravotných sestier, učiteliek a iných povolaní. A ak by sa znížil vek z 24 na 21 rokov.

Čo by podľa vás spôsobila bezplat­ná doprava v meste?
Určite by dopravný podnik po­treboval viac šoférov. Ale kde ich vziať? Treba aj určitú prax. Nie som odborník a neviem posú­diť, čo by to všetko spôsobilo.