Žilinský Večerník

28. marec 2024 | Soňa
| 7°C

Futbal

Pečovský verí, že najhoršie má za sebou

Väčšina hráčov MŠK Žilina si užíva v týchto dňoch zaslúžené dovolenky po vydarenej jesennej časti. Na štadióne však, aj napriek dovolenkovému obdobiu, stále môžete stretnúť najstaršieho a najskúsenejšieho hráča z tímu, ktorý by si prial, aby sa preňho nútená dovolenka čo najskôr skončila.

05.01.2017 | 09:14

Defenzívny stredopo­liar, kapitán mužstva, opora tímu spod Dub­ňa i slovenskej re­prezentácie – Viktor Pečovský sa na dlhší čas z trávni­kov vytratil. Po ťažkom zranení nohy v závere septembra v súboji v Zlatých Moravciach a následnej operácii sa pomaličky a postup­nými krokmi posúva k vytúžené­mu návratu na futbalové trávni­ky. Ako sa mu darí, ako prebieha jeho rekonvalescencia a kde a ako bude 33-ročný Horehronec, ktorý je v Žiline už päť a pol roka, trá­viť Vianoce a záver starého roka, o tom si prečítate v nasledujúcom rozhovore.

Táto polsezóna nemohla byť asi lepšia. Čo na to hovoríte?
Ukázali sme, že sme silné muž­stvo, aj po tých všetkých zrane­niach sa potvrdilo, že kolektív je silný a dokáže nahradiť každého jednotlivca. Po jari, ktorá bola ako na hojdačke, bola jeseň famóz­na. Zatiaľ sme však iba v polovici cesty. Musíme pokračovať v tom, čo sme robili doteraz, teda „ma­kať“ na tréningu naplno, aby sme na jar skvelú jeseň potvrdili.

Pre vás osobne sa však jeseň skončila priskoro. Nastúpili ste na desať zápasov v najvyššej súťaži, ale v poslednom súbo­ji v Zlatých Moravciach prišlo zranenie, ktoré vás úplne vy­radilo na niekoľko mesiacov z futbalu.
Mrzí ma to, ale aj také veci sa stá­vajú a patria k futbalu. Nič s tým už nenarobím, preto sa pozerám dopredu na svoje najbližšie osob­né ciele. Tými sú čím najskôr sa dať do poriadku a fyzicky sa vrá­tiť do takého stavu, v akom som bol pred zranením. Verím tomu, že potom budem mať mužstvu čo dať.

Čo vám prvé prebleslo hlavou po nepeknom zákroku Kostadi­nova na vašu nohu a následne po operácii?
Prvé myšlienky boli najhoršie. Ihneď po faule som vedel, že to s mojím zranením bude váž­ne a v tej chvíli som sa s tým ani nevedel poriadne vyrovnať. Nie som už najmladší a napadali mi veru rôzne myšlienky. Časom ma to však prešlo, začal som sa poze­rať dopredu a aj momentálne cí­tim, že z týždňa na týždeň sa môj stav zlepšuje. Nie sú to rapídne pokroky, trénujem, koľko mi noha dovolí a postupne ju zaťažujem viac a viac. Verím, že do konca roka by som mohol skúsiť aj ne­jaký beh, ale to bude až po kon­zultácii s naším fyzioterapeutom Tomášom Lintnerom. Som teraz úplne v jeho rukách.

Dôležité je asi najmä nič neuponáhľať.
Verím, že najhoršie mám za sebou a chcem na to ísť radšej pomal­šie, aby noha bola taká silná, že v budúcnosti nebude robiť žiadne problémy.

Bolo to vaše prvé ťažké zrane­nie v kariére?
Mal som aj roztrhnutý predný krížny väz v kolene, čo bolo tiež dosť vážne. Posledný úraz však prišiel vo veľmi nevhodnom čase. Darilo sa klubu aj mne, bol som v reprezentácii. Mám pred sebou ešte veľké výzvy a verím, že ich dokážem naplniť.

Ako vám pomáhajú spoluhráči z klubu, prípadne z reprezentá­cie? Zaujímajú sa, kedy budete s nimi opäť hrať?
Sám som bol veľmi prekvapený, koľkí chlapci sa mi ozvali a priali mi skoré uzdravenie. Aj to bol je­den z impulzov pre mňa, aby som sa nepoddal negativizmu, ale mal hlavu hore a hľadel dopredu. Mys­lím, že sa mi to darí a je to aj za pomoci chalanov v Žiline. Každý deň chodím na štadión a keď ich vidím, že sa im darí a vládne tu dobrá nálada, aj mne sa inak pra­cuje a uvažuje.

Zvyšné zápasy jesene ste sledo­vali buď v televízii, alebo na tri­búne. Videli ste nejaký rozdiel v prejave mužstva bez vás?
Nie, nebadal som žiadny roz­diel. Je to zásluha systému, ktorý máme v Žiline nastavený a aj cha­lani, ktorí nehrávali, robili v tré­ningu všetko naplno a keď dostali šancu, ukázali, že sú platnými hráčmi. V tom treba pokračovať, pretože v každom zápase sme boli dominantní, nielen výsledkovo, ale aj herne a vytvorenými šan­cami. To, že sme prví s výrazným náskokom, je zaslúžené, ale ešte nič nie je vyhrané.

Bolo iba málo súperov, ktorí dokázali váš tím poriadne pre­veriť. Vy ako hráč, ktorý hral aj na európskom fóre či už v re­prezentácii, alebo v pohárových súťažiach, viete určite posúdiť, či by tieto výkony stačili na sú­perov v pohárovej Európe, kam sa s vysokou pravdepodobnos­ťou Žilina prebojuje.
Myslím si, že ak budeme hrať náš systém, tak je v silách tohto tímu presadiť sa aj v pohárovej Euró­pe. Aj v minulosti sme dokázali, že ak dodržiavame určité princí­py, vieme potrápiť a prejsť aj cez kvalitných protivníkov. Verím, že nám k tomu pomôžu aj kvalitné prípravné zápasy so zahraničnými súpermi počas zimnej prestávky. Som však presvedčený, že máme na to, aby sme boli úspešní aj v európskych pohároch.

Kapitánsku pásku prevzal po vás v tíme Michal Škvarka. Ako hodnotíte jeho počínanie si v role kapitána? Dávali ste mu nejaké rady?
Nie, nebolo to potrebné. Michal je už skúsený hráč, ujal sa toho perfektne, začal dávať góly aj na ne prihrávať. Čo viac od neho mô­žeme chcieť? Ukázal, že je naozaj správnym kapitánom a ani tím nepocítil, že som vypadol z hry nielen ja, ale aj ďalší chalani. Ak hráme to, čo od nás tréner vyža­duje, sme nesmierne silní.

Ako teraz vyzerá váš bežný deň, keď ste takpovediac mimo hry?
Momentálne majú chalani do­volenky, takže som tu trochu sám. Ráno sa naraňajkujem, roz­veziem dcéry do školy a škôlky a prídem na štadión. Striedam tréning v posilňovni s kardio cvi­čením. S Tomášom Lintnerom absolvujem zase iné cvičenia, už som skúšal trochu behať aj na schodoch na tribúne, aj keď na beh sa to veľmi nepodobalo, skôr na skákanie postreleného vrab­ca (smiech). Vidím, že môj stav sa zlepšuje a už sa mi prakticky nemá čo stať. Teraz už len musím ten pocit dostať do hlavy a ve­riť, že to pôjde. Verím, že čoskoro začnem aj behať.

Máte teraz určite viac času aj na rodinu a svoje záujmy. Ako trávite voľno?
Rána a dopoludnia mám tréningo­vé, popoludní sa už starám o dcéry, ktoré mi vypĺňajú čas. Aspoň ne­myslím na hlúposti a na zranenú nohu, som myšlienkami inde. Keď mám chvíľu voľna pre seba, po­zriem si nejaké motivačné video alebo si pustím hudbu. Človek sa zamyslí nad tým, že veľa hráčov sa dokázalo vrátiť späť na predošlú úroveň, či už z našej ligy alebo vo svete. Myslím teda skôr pozitívne.

Dcéry vám robia radosť?
Ako kedy (smiech). Je to však viac o radosti, aj keď majú aj ony svoje muchy, ako sa hovorí. Pri deťoch však človek zabúda na starosti, myšlienkami je inde, je šťastný. Aj manželka ma neustále po zranení povzbudzovala a hovorila mi, aby som nebol smutný. Je dôležité mať v rodine podporu.

Máte aj čas na prípravu Vianoc? Zháňate veci, ktoré k sviatkom patria?
Zistil som, že nielen ja, ale aj os­tatní si to akosi nechali na rovna­ký termín (smiech). Nemám rád zhony, ale zase rád poteším moje dievčence a niečo určite vymys­lím aj pre manželku. Verím tomu, že sa mi podarí manželku milo prekvapiť.

Pochádzate z Čierneho Balo­gu, ktorého okolie je samý les. Stromček bude u vás teda prí­rodný či umelý?
Umelý, umelý. Pochádzam síce z dediny v náručí lesov, ale za výrub stromčeka už je poku­ta (smiech). Máme teda umelý stromček, no klasické štedrovečer­né menu a po ňom darčeky. Cho­díme potom ešte k svokrovcom, kde sú darčeky a k starkým do Ba­logu, kde sú ďalšie, takže máme to pestré a najmä baby si to užijú. Stihneme aspoň takto cez sviatky navštíviť ľudí, ktorých sme cez rok veľmi nevideli, lebo naozaj už do rodiska nestíham chodiť tak často, ako predtým.

Nový rok privítate doma či nie­kde na dovolenke?
Viac-menej to bude v rodinnom kruhu, aj keď sme pozvaní k zná­mym. Uvidíme, či nám to vyjde. Budem sa snažiť do konca roka ešte čo najviac trénovať, aby som na zimnú prípravu prišiel s tým, že už môžem robiť aspoň nejaké bežecké veci.

V akom horizonte vidíte vy ale­bo lekári váš návrat na futbalo­vé trávniky?
Je to individuálne. Záleží to od toho, ako bude noha poslúchať a zvládať zvýšenú záťaž. Neviem to odhadnúť, ale som rád, že sa z týždňa na týždeň cítim na nohe istejšie. Uvidím, snažím sa nemys­lieť veľmi dopredu.

Do budúceho roku si asi najviac budete priať zdravie.
Všetci hovoria, že je to také klišé, ale momentálne si uve­domujem, že je to skutočne to najviac, čo si môže človek priať. Predtým som to možno až tak nevnímal. Okrem toho, určite veľa šťastia a aby sa nám spo­ločne podarilo dotiahnuť naše snaženie do úspešného konca. Radi by sme sa tak poďakovali fanúšikom zo severnej tribúny, že si našli opäť cestu na štadión a sme tomu veľmi radi, pretože ich podporu cítiť. Futbal má úpl­ne inú kulisu, ako keď na zápasy nechodievali.

Foto: Ľudo Košálko

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod