Knižka podá ucelený obraz o dobrodružnej ceste, obohatený o tipy a rady pre cestovateľov, historické okienko o udalostiach a reáliách spojených s miestami z cesty a aj o množstvo fotografií. Je to vôbec prvá ucelená monografia o ceste po Transsibe vydaná slovenským autorom. S Pavlom Vitekom sme sa o nej pozhovárali.
Kniha je pred dokončením. Kedy ju uvediete do života?
Krst pripravujeme na 28. júna. Bude v žilinskom Artfore na Mariánskom námestí. Pozval som tam zástupcu ruských železníc pre strednú Európu, ktorý sídli v Bratislave. Bol by som rád, keby prišiel aj jeden z našich hokejistov, ktorí hrávali v KHL a pôsobili aj v mestách, ktoré ležia na trase cesty. Je to ešte v štádiu rokovaní. Sprievodným programom bude gitarový recitál Igora Cvacha, ktorý zaspieva český preklad niektorých piesní Vladimíra Vysockého.
S reportážami sa čitatelia stretávali niekoľko týždňov aj na stránkach Žilinského večerníka. Bude kniha obsahovať práve tieto texty?
Tie boli základom pre jej vydanie. Ale keďže v novinách nebol priestor na všetky súvisiace informácie, kniha je obsahovo rozšírená o tipy pre budúcich cestovateľov, o historické fakty a veľký počet fotografií. Veľký znamená cez 300.
Bude teda plniť aj úlohu turistického sprievodcu?
Určite v knihe čitatelia nájdu aj praktické informácie o ceste. Nemal som však ambíciu urobiť z nej vyslovene sprievodcu, v ktorom sa dočítajú kde a za koľko si kúpia lístky. Ani sa nezastavujem vo všetkých mestách po trase. Opísané sú mestá, ktoré sme my počas cesty navštívili a z praktického hľadiska som upozorňoval na život po ceste vo vlaku – na čo sa pripraviť, čím sa vybaviť, s akými špecifikami sa človek po ceste stretne.
Predpokladáme, že po prečítaní knižky dostanú viacerí ľudia chuť sa na cestu vypraviť.
Ja by som bol rád, keby bola pre nich takýmto motívom. Existuje totiž množstvo stereotypov o Rusku a fungovaní tejto krajiny. Negatívnych aj pozitívnych. Myslím si, že navštíviť Rusko a urobiť si o ňom svoj obraz, je dobrá cesta.
Čím vás osobne cesta do Ruska obohatila?
Vzhľadom na dlhoročné obchodné aktivity a poznanie ruského prostredia som si myslel, že o krajine nemám predsudky. Ale musím povedať, že som vycestoval s obrovským kufrom predsudkov. Z toho kufra postupne ubúdalo. Rusko je krajina na dvoch kontinentoch. Cesta ma prinútila intenzívnejšie sa zaujímať o históriu a súvislosti. Aj o tom, ako sme my pred sto rokmi ovplyvňovali jeho históriu.
Čo máte na mysli?
Narážam tým na úlohu československých legionárov, ktorá bola, myslím si, veľkolepá. Československí legionári nepohli len ruskou, ale i celosvetovou históriou. Je to trochu zabudnutá téma, preto budem rád, keď moja kniha vzbudí záujem aj o históriu, ktorú tvorili naši starí otcovia. Čo prežili, aká bola ich púť a ako ovplyvnili dianie okolo seba.
Majú Slováci veľké predsudky voči Rusom a Rusku?
Hlavne nemáme o Rusku vôbec žiadnu predstavu. Nepoznáme krajinu, stále si ju stelesňujeme so Sovietskym zväzom. Aj tlačiar, ktorý knihu tlačí, ju pracovne premenoval na „Po koľajniciach do ZSSR“. Rusko je iná krajina. S veľmi dlhou históriou. Pred 1. sv. vojnou to bolo Ruské impérium.
Aká je cesta ruskými železnicami? Majú sa cestovatelia pripraviť na niečo špeciálne?
Mali by sa pripraviť na to, že v Rusku je veľký poriadok. To bolo pre nás obrovským prekvapením. Ďalej na krásne železničné stanice. Mali by tam na inšpekciu vycestovať naši železničiari. Samozrejme, Rusi sú národ, ktorý sa rád predáva a tie stanice sú asi do určitej miery aj ich výkladnou skriňou. Ale musím povedať, že od malých po veľké boli veľmi upravené a dobre fungujúce. Prekvapením bola aj spoľahlivosť železničnej dopravy v Rusku. Myslím si, že hlavne v čistote a organizovanosti staníc za Ruskom zaostávame.
Pivo si vo vlaku vraj dať nemôžete.
Piť pivo alebo aj iný alkohol mimo jedálenského vozňa je zakázané. Sprievodcovia sú na toto veľmi citliví. Vo vagónoch sú v azbuke uverejnené pravidlá. Človek, ktorý azbuku neovláda, môže mať trošku problém. Rusi nie sú masívne pripravení na turistický ruch. Stretávali sme len ojedinelé skupinky Severoameričanov a Európanov. Hlavne sme cestovali s miestnymi. A tí sú na to zvyknutí.
Aký bol váš najsilnejší zážitok z cesty?
Bolo to asi mesto Vladivostok. Je to ďaleko na východe, blízko Kórei a Číny. Človek má dopredu pocit, že to bude typické ázijské mesto. Avšak realita je iná. Vladivostok je silne európske mesto, dokonca s nádychom Severnej Ameriky vďaka obchodným stykom, ktoré spolu mali dlhé roky. Vladivostok ma očaril.
Môže sa tam človek cítiť bezpečne?
V knihe sa v jednej kapitole venujem špeciálne opatreniam proti terorizmu. Musím povedať, že my sme sa počas cesty cítili veľmi bezpečne. Rusi obyvateľstvo vzdelávajú. Majú vytvorený dobrý technický systém ochrany budov. V tomto smere na nás pôsobili Rusi veľmi disciplinovane.
Koľko vaša cesta trvala a koľko vás stála?
Obe otázky sú zložité a nedá sa na ne jednoznačne odpovedať. Zjednodušene - ak nastúpite do vlaku v Moskve a vystúpite vo Vladivostoku, bude to trvať 6 dní a niekoľko hodín. Ak budete cestovať otvoreným vozňom, bez kupé, lístok bude stáť 200 – 300 eur. Naša cesta bola rozdelená na viaceré etapy. Nechceli sme si len odškrtnúť, že sme sedeli vo vlaku do Vladivostoku. A tak sme sa po ceste zastavovali a kombinovali sme nocľahy v hoteloch a vo vlakoch. Minulý rok a aj teraz je kvôli veľmi nízkemu kurzu rubľa vhodná doba na objavovanie Ruska. Naša cesta, ktorá trvala necelé 3 týždne, nás aj s letenkou a kombináciou hotelov a vlakov stála niekoľko tisíc eur. Ale nebola to horibilná suma.
Zopakovali by ste si ju?
Určite áno. Možno časom sa vrátime na stránky Žilinského večerníka so zimnými reportážami z Transsibu. Nechajte sa prekvapiť.
