Ako dlho pôsobíte ako režisérka?
Réžii sa nevenujem profesionálne, ani na to nemám formálne vzdelanie.. Začala som s tým, až keď som odišla do dôchodku. V klube dôchodcov sme sedávali s babkami a napadlo mi, že by sme mohli hrať rôzne scénky. Písala som krátke scénky zo života, bolo ich asi 80, na ktorých sa ženy strašne bavili. Našla som ochotné dôchodkyne a chodili sme s tým ako estrádnym pásmom aj po okolitých obciach. Ľuďom sa to veľmi páčilo, vtedy tu v okolí nebolo žiadne ochotnícke divadlo.
Aký rok sa písal?
V klube dôchodcov som takto pracovala na krátkych estrádnych pásmach 20 rokov. V roku 1991 sme založili kroniku klubu dôchodcov, ktorú som istý čas viedla. Po roku 2019, keď vzniklo ochotnícke divadlo, som začala písať aj jeho kroniku. Dodnes zaznamenávam dôležité udalosti a aktivity tohto zoskupenia.. Neskôr mi zomrel manžel a z klubu som odišla. S kamarátkou Štefkou Záňovou, ktorá má dnes už 82 rokov, sme si však povedali, že by bola škoda tie scénky nechať tak. Chceli sme skutočné divadlo, hoci som nemala absolútne žiadnu predstavu, ako sa to robí.
Telefonovala som rôznym režisérom, aby som niečo zistila. Našla som v Bratislave Alžbetínske divadlo, kde tiež hrajú seniori. Pán režisér mi odporučil autorské hry Kataríny Hitzingerovej Mišíkovej. Ona bola veľmi zlatá, obrátila som sa na ňu a poslala nám viacero svojich hier.
Ako ste prešli od krátkych scénok k celovečernému divadlu?
Bol to spočiatku problém – ako sa do toho vlastne pustiť? Najskôr som z textov vyčiarkala zbytočnosti, aby sme toho nemali veľa na učenie. Pozháňala som hercov, s ktorými sme hrali predtým, ale oslovila som aj úplne nových ľudí, ktorí nikdy nehrali. Naša prvá hra Zabudla som mala obrovský úspech. Sála bola plná, boli sme prekvapení. Potom sme sa odvážili s predstavením vycestovať aj do okolitých obcí a diváci nás podporovali. Veľkou pomocou je aj Štefan Kasman, ktorý nám výrazne pomáha s organizačnými a manažérskymi záležitosťami.
Takže ste vlastne obnovili tradíciu, ktorá tu kedysi bola?
Áno. Prvá zmienka o ochotníckom divadle u nás je z roku 1936, vtedy žiaci nacvičovali s učiteľmi. Posledné riadne divadlo pred naším pôsobením bolo v roku 1971. Potom bola dlhá pauza, kedy sa robili len malé javiskové formy a estrády. My sme s riadnym divadlom začali v roku 2019 a odvtedy máme každý rok novú hru, už ich máme sedem. Hrali sme dokonca aj počas covidu. Momentálne hráme hru Manžel pod papučou.
Ako často vystupujete?
Väčšinou hrávame cez víkendy, podľa toho, kedy majú v obciach voľné sály. Navštevujeme tak sedem-osem obcí v regióne, napríklad Stráňavy, Čičmany alebo Kunerad.
Aké je vekové zloženie vášho súboru?
Väčšinou sme seniori. Ja budem mať budúci rok 80, najstaršia Štefka má 82. Máme tam sedemdesiatnikov, šesťdesiatnikov, najmladší z mužov má 57. Ale teraz sa k nám pridali aj dve mladšie ženy, do 40tky. Všetko sú to čistí amatéri, nemajú žiadne umelecké vzdelanie.
S mladými je to trošku problém – buď majú školu, frajerov alebo deti. Často odohrajú jednu-dve hry a potom odídu a musíme znova hľadať ďalších. Ale vždy sa niekto nájde. Do každého divadla totiž potrebujete aj mladé postavy.
Nemajú starší herci problém s dlhými textami?
Obdivujem ich. Napríklad Mirko Vereš, ktorý má niečo po 60-tke a prebral po mne funkciu vedúceho súboru, sa naučí aj 300 vstupov. K 90. výročiu divadla som od Juraja Nvotu vypýtala hru Staré dámy. Upravila som ju na 20 minút a s najstaršou kolegyňou Štefkou sme to zahrali ako dve obyvateľky domova dôchodcov. Malo to veľký úspech. Ona je do divadla strašne „zažratá“. Hrá aj v aktuálnej hre Manžel pod papučou a všetky texty ovláda, aj keď priznáva, že sa niekedy učí aj v noci.
Takže ste si pripomenuli toto výročie aj špeciálnym predstavením Staré dámy?
Áno, v polovici januára, kedy sa zároveň v našej obci otvoril zrekonštruovaný kultúrny dom, sme si na krásnom podujatí nielen pripomenuli 90 rokov fungovania ochotníckeho divadla, ale obec aj ocenila bývalých aj súčasných režisérov a hercov. Premiéru tu mal aj video dokument, ktorý mapuje históriu ochotníkov v Kamennej Porube.
Vy v súbore hráte aj režírujete?
Na začiatku som bola iniciátorka, neskôr vedúca, režisérka aj herečka. Hrám aj teraz, keď niekto vypadne, ale je to ťažké. Musím zháňať hry, dozerať na hercov, usmerňovať ich, upravovať texty. V scenári je často len veta, ale režisér musí vymyslieť, odkiaľ má herec prísť a kam sa pohnúť.
Čo sa týka divadelných hier, hľadám hlavne komédie. Chceme sa na „staré kolená“ baviť a aj publikum to má rado. S modernými hrami sa veľmi nestotožňujeme, sú pre nás ťažké na odohranie a niekedy sú v nich zbytočné vulgarizmy, ktorým sa my vyhýbame. Chceme šíriť radosť.
Ako dlho trvá nácvik novej hry?
Úprava textu mi trvá asi dva-tri mesiace. Potom dám upravený text nášmu manažérovi Štefanovi Kasmanovi, ktorý to celé prepíše a následne rozmnoží a pripraví pre hercov. Samotný nácvik potom ďalšie tri mesiace. Začíname koncom septembra čítačkami a potom ideme na javisko. Začíname vystupovať väčšinou po novom roku. Máme aj krásne kulisy, na ktoré sme získali grant z Fondu na podporu umenia. Tiež sme vďaka nemu zaobstarali vlastné osvetlenie aj prívesný vozík na prepravu.
Čo pre vás znamená 90-ročná tradícia divadla v obci?
Je to úžasné. Predstavte si, v akých podmienkach hrali predtým! V starej dolnej škole, sami si prepisovali scenáre na strojoch. Ešte na našom 90. výročí boli prítomní žijúci herci z tej staršej éry režiséra Zdenka Tarnóczyho, a to Jozef Baránek a Emil Sandanus. Je to kus histórie.
Máte nejaký sen, kam by sa malo divadlo posúvať ďalej?
Mojím veľkým prianím je odovzdať štafetu mladším. Každý rok hovorím, že už chcem končiť, ale nemám to komu odovzdať. Som ochotná komukoľvek pomôcť, poradiť s výberom hier aj s úpravami. Hlavne aby tá tradícia v Kamennej Porube nezanikla. Dúfam, že sa nájde niekto ochotný, kto to po nás preberie.
