Štát zákonom určil, že všetky osoby sú povinne poistené. Zákon určil povinnosť platiť odvody do zdravotného poistenia: zárobkovo činné osoby platia + ich zamestnávatelia (cca 2,2 milióna občanov) platia 14 % z vymeriavacieho základu. Štát platí za svojich poistencov (deti, študentov, dôchodcov, nezamestnaných, matky na materskej...). Peniaze sa vyberajú s jasným účelom – na zdravotnú starostlivosť pre tých, ktorí to práve potrebujú. Štát musí zabezpečiť, aby peniaze boli vynaložené len na taký účel, na aký boli vybrané, teda na zdravotnú starostlivosť, a nie za účelom zisku.
Dostávam nespočetné množstvo otázok, v ktorých sa ma ľudia pýtajú, prečo som za jednu verejnoprávnu zdravotnú poisťovňu. Moju snahu prirovnávajú k snaženiu strany SMER a pýtajú sa, aký v tom vidím rozdiel.
V našich vyhláseniach je veľmi podstatný rozdiel. Prečo či v čom? Strana SMER totiž hovorila o vytvorení jednej štátnej zdravotnej poisťovne, SNS však hovorí o jednej zdravotnej poisťovni ako verejnoprávnej inštitúcii. A to je naozaj podstatný rozdiel. Vo verejnoprávnej zdravotnej poisťovni (takto fungovala v rokoch 1995 – 1998) by podľa predstavy SNS boli v dozornej a správnej rade (jedna tretina) zastúpení zástupcovia štátu, dve tretiny by zastupovali pacientske organizácie, odbory, komory sestier, lekárov, zástupcovia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Prečo? Chceme zdravotníctvo definitívne odpolitizovať a preťať korupčné mechanizmy, ktoré sú v dnešných dňoch až priveľmi sofistikované. Verejnoprávnu zdravotnú poisťovňu zmenil na štátnu VšZP minister Zajac, čiže po jeho „reforme“ sa 100 % akcionárom stalo ministerstvo zdravotníctva, teda štát. Takto už nekontrolovateľne podlieha poisťovňa politickému vplyvu aj so všetkými dôsledkami... Teta Anka, MUDr. Kostka...
Pripomeniem, že zdravotníctvo by malo byť financované z viacerých zdrojov a jedným z nich by mala byť aj možnosť pripoistenia. Takými mali byť doplnkové zdravotné poistenie a pripoistenie, ktoré by významne mohli prispieť k zvýšeniu kvality doplnkových zdravotníckych služieb, čiže komfortu a individuálneho prístupu k pacientovi.
Veď v istej etape na „trhu“ zdravotného poistenia pôsobilo až 17 zdravotných poisťovní. Začali sa objavovať prvé disharmónie, niektoré poisťovne neplatili zdravotníckym zariadeniam za odliečených pacientov, peniaze sa začali viac ako podozrivo „strácať“. Ako prvá vyhlásila svoju „insolventnosť“ zdravotná poisťovňa Perspektíva.
Čakala ich ďalšia morová rana. Po Zajacových reformách totiž vznikli zo zdravotných poisťovní do neba glorifikované akciové spoločnosti. Prax v plnej finančnej nahote jasne ukázala, ako sa na Slovensku chápalo uplatňovanie tzv. plurality zdravotných poisťovní, ergo sloboda trhového hospodárstva. Zo zdravotného poistenia sa stala služba, tovar, z pacienta klient a zdravotné poisťovne mohli generovať zisk.
V rokoch 2009 až 2014 dosiahli zdravotné poisťovne zisk vo výške viac ako 700 miliónov eur, pritom neuhradené výkony za odliečených pacientov za tieto roky boli viac ako 500 miliónov eur. A ako zázračne vzniká ich zisk? Veľmi jednoducho. Zdravotné poisťovne „len“ nezaplatia za všetkých alebo celú sumu za liečbu svojich poistencov.
Len tri z 29 analyzovaných európskych krajín majú možnosť pluralitného systému zdravotného poistenia s možnosťou tvorby zisku. Naozaj si však myslíme, že sa naše zdravotníctvo môže porovnávať s krajinami, ako napríklad Holandsko a Švajčiarsko? V Holandsku výdavky na jedného občana a rok sú okolo 4 500 eur, vo Švajčiarsku okolo 5 000 eur, kým na Slovensku okolo 1800 eur. V ďalších 10 krajinách síce legislatíva umožňuje pôsobenie viacerých zdravotných poisťovní, avšak tie nemôžu vytvárať zisk. A jednu zdravotnú poisťovňu, taktiež bez možnosti tvorby zisku, má až 16 európskych krajín, okrem iného aj Veľká Británia, Švédsko či Dánsko. Je potrebné ešte niekoho niečím pádnejším presviedčať? Alebo chce niekto tvrdiť, že sú to nedemokratické režimy? Resp., že nevedia hospodáriť!?
Slovensku stačí jedna zdravotná poisťovňa pre základnú všeobecne dostupnú zdravotnú starostlivosť. Kedysi sme počuli aj to, že ak sa stanoví pre všetky ZP rovnaká marža (správny fond) napríklad 3 %, tak nikto na tom nebude škodovať, lebo je jedno, či sa balík peňazí prerozdelí aj do sto ZP alebo len do jednej. Ide o účelové, zavádzajúce tvrdenie. Ak by totiž bola len jedna zdravotná poisťovňa, nemusel by existovať prerozdeľovací koeficient (zdravý kmeň kontra chorý kmeň). Jedna poisťovňa by mala v evidencii všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj všetkých občanov Slovenska. Týmto by sa napríklad náklady na spracovanie dát významne znížili. Aj poskytovatelia by ušetrili, vystavovali by len jednu faktúru, a akurát „dosledovali“ len jednu platbu.
Pre každého občana je istotne najdôležitejšie, aby bol čo najrýchlejšie a najodbornejšie ošetrený. Pacient by mal na Slovensku všade prísť do rovnakých podmienok, to znamená, aby vstúpil do vľúdneho, čistého, neošarpaného nemocničného prostredia s dostatočným počtom zdravotníckeho personálu.
A preto, ak chceme, aby sa nám peniaze nestrácali, musíme s tým niečo zásadné urobiť. Jedna verejnoprávna zdravotná poisťovňa, ktorá bude zabezpečovať všeobecne dostupnú zdravotnú starostlivosť s vytvorením systému pripoistenia, to je jedna z ciest k úspechu.
MUDr. Štefan Zelník, PhD.
Snímka archív
