Tridsaťšesť rokov slobody
Po roku 1989 sa Československo, neskôr Česká a Slovenská republika, stali súčasťou širšieho európskeho priestoru, ktorý hľadá svoju „chrbticu“ v čase, keď sa rozpadli veľké príbehy. Fareed Zakaria by zdôraznil, že revolúcia 1989 neotvorila len cestu k demokracii, ale aj k multipolárnemu svetu, v ktorom sa mení rovnováha síl. Československo sa stalo súčasťou Európy, ktorá už nemá jedného hegemóna, ale musí budovať rovnováhu pluralitných identít. Svet je farebnejší, technologicky sme sa posunuli, ale nie sme až tak ďaleko, ako sme dúfali. Pri pohľade na roky po 1989-tom sa opieram o hodnotenia uznávaných filozofov, sociológov, teológov alebo novinárov. Nie je to vyslovene odborný text, ale aspoň schematické naznačenie kontextov. Mám nádej, že to čitateľov neodradí.
Kam sme sa posunuli alebo čo tvorí chrbticu postmodernej Európy
Európa žije medzi tekutosťou a štruktúrou
Bauman má pravdu v tom, že európska spoločnosť stratila pevné základy, na ktorých kedysi stála – náboženstvo, triednu identitu, národný štát či jednotnú kultúrnu normu. No napriek tejto „tekutosti“ si – ako by povedal Fukuyama – zachovala inštitucionálnu kostru: právny štát, demokraciu, občianske práva. Tieto inštitúcie sú možno krehké a spochybňované, ale stále predstavujú minimálnu chrbticu, ktorá umožňuje pluralitu bez chaosu. Mnohí tvrdia, že chrbtica Európy nie je pevná, ale funkčná – pružná sieť pravidiel a hodnôt, ktoré sa dajú ohnúť, no zatiaľ sa nelámu. A to nie som si istý, či to tak je, lebo nárast nových a nových práv a ich huntingtonovský stret s inými právami ten chaos umožňujú, ba niektorí tvrdia, že priam zakladajú.
Technologická a ekonomická prepojenosť nahradila tradičné väzby
Z Friedmanovej perspektívy možno povedať, že globalizácia a digitalizácia vytvorili nový druh jednoty – nie hodnotovej, ale infraštruktúrnej. Ľudia, mestá a inštitúcie sú v neustálom kontakte a vzájomnej závislosti. Táto „prepojenosť“ nahrádza to, čo kedysi robila kultúrna alebo národná súdržnosť. Európa dnes drží pokope nie preto, že si všetci myslia to isté, ale preto, že sú prakticky prepojení: ekonomicky, technologicky, právne. Chrbticu teda tvoria siete – nielen fyzické, ale aj symbolické. Ak ale jadro kultúrnej siete tvoria ekonomicko-hospodárske vzťahy (euro), ale nie filozoficko-duchovné (judeo-kresťanská tradícia), sieť je síce veľmi flexibilná, ale nesmierne krehká a veľmi náchylná, že túto medzeru v spoločnosti (nielen chlebom je človek živý) vyplní nejaká ideológia. A toho sme svedkami.
Pluralita moci a identít ako nový normál
Zakaria upozorňuje, že svet je multipolárny – a to platí aj vo vnútri Európy. Nie je tu jeden dominantný model (ako kedysi kresťanstvo, socializmus či americký liberalizmus), ale množstvo čiastočných centier: národné kultúry, mestské identity, ekologické a technologické hnutia, občianske siete. Európa preto musí stáť na rovnováhe rôznorodých síl – medzi jednotou a rozmanitosťou, medzi národným a nadnárodným, medzi ekonomikou a kultúrou. Chrbtica Európy chce byť mozaikou síl, ktoré sa navzájom vyvažujú. Avšak udržiavať ten balans je veľmi náročné.
Morálny deficit a potreba novej solidarity
Tu sa opäť vracia Bauman: ak má Európa prežiť ako kultúrny projekt, potrebuje viac než len inštitúcie a siete. Potrebuje morálnu imagináciu, schopnosť empatie, zodpovednosť voči druhým a voči planéte. Bez tohto sa tekutá modernita rozpadne na individualizmus bez smerovania. Možno preto chrbtica Európy nie je materiálna ani ideologická, ale etická – schopnosť viesť dialóg a hľadať rovnováhu medzi slobodou a zodpovednosťou. Európa stojí na neviditeľnom tkanive etickej kultúry – schopnosti koexistovať bez spoločných dogiem. Avšak znova a znova sa dostávame k zásadnému problému: Na čom má stáť táto sekulárna etika? Na ochote a dobrej vôli. Ak to nie je prirodzené a spontánne, ako heterogénnu spoločnosť motivovať kráčať po ceste ideálov – „vynucovať ich dodržiavanie“ – bez zásahov do slobody? Znížiť latku ideálov alebo nastaviť tvrdšie kontrolné mechanizmy? Alebo sa spoliehať, že si to celé časom sadne samo.
Pamäť ako podmienka slobody
Aby sa spoločnosť mohla pohybovať v pluralite bez rozpadu, potrebuje pamäť. Pamäť nie je zbytočnosť, bez ktorej sa dá žiť, ale potreba integrálneho života. Toto tvrdenie nadobúda po 17. novembri mimoriadnu hĺbku. Pamäť je nosičom identity – bez nej by sloboda stratila súvis. Revolúcia 1989 nebola len odmietnutím minulosti, ale aj jej premenou. Národ, ktorý si pamätá, dokáže pochopiť, čo chce zachovať a čomu sa má vyhnúť. Filozoficky povedané: pamäť dáva časovému toku života jednotu a zmysel. Bauman by upozornil, že tekutá spoločnosť má tendenciu zabúdať – rýchlo prechádzať z jednej prítomnosti do druhej, bez reflexie. No práve historická skúsenosť – napríklad tá z roku 1989 – je formou kolektívneho svedomia, ktoré udržiava morálnu orientáciu.
Pohľad troch pápežov: pamäť ako duchovná chrbtica slobody
Ján Pavol II. vnímal pamäť ako morálnu zodpovednosť. Varoval, že národ, ktorý zabúda, stráca dušu. V kontexte roku 1989 to znamenalo návrat k pravde o minulosti – pomenovať zlo totality, ale bez nenávisti, s cieľom odpustiť a obnoviť ľudskú dôstojnosť. Pamäť teda nie je pomsta, ale očistenie pravdou.
Benedikt XVI. pripomenul, že Európa stojí na kultúrnej pamäti kresťanstva. Ak ju stratí, stratí aj duchovnú kontinuitu. Po revolúcii sa otvoril priestor pre pluralitu, no zároveň hrozilo, že sekulárny relativizmus vyprázdni hodnotové jadro slobody. Integrálny život podľa neho znamená spojiť vieru, rozum a dejiny do celku, ktorý dáva človeku dôstojnosť.
Pápež František posunul dôraz k sociálnej dimenzii pamäti: pamätať si znamená nezabúdať na trpiacich, na tých, ktorí sa stratili v premenách dejín. V revolučnom odkaze 1989 tak nachádzame aj etickú výzvu k empatii – sloboda má zmysel len vtedy, ak sa premení na solidaritu. Spoločným menovateľom týchto pohľadov je presvedčenie, že pamäť je duchovná os slobody. Bez nej sa z demokracie stáva len prázdna forma, bez zodpovednosti a bez duše.
17. november ako zrkadlo postmoderny
Keď si v týchto dňoch pripomíname 17. november 1989, nevraciame sa len k historickému momentu, ale aj k otázke: ako žiť slobodu v tekutom svete? V prvých rokoch po revolúcii sa zdalo, že sloboda sama osebe všetko vyrieši. No skúsenosť ukázala, že demokracia bez kultúry pamäti je krehká – podlieha populizmu, cynizmu, ekonomickému redukcionizmu.
V postmodernej Európe sa sloboda musí neustále obnovovať ako vnútorný postoj: schopnosť pamätať si na hodnoty, ktoré stáli pri jej zrode – pravdu, solidaritu, odvahu. V duchu Baumana to znamená naučiť sa žiť s neistotou, ale nestratiť zodpovednosť. V duchu Fukuyamu a Benedikta XVI. chrániť inštitúcie a morálne korene. V duchu Friedmana a Zakariu rozvíjať globálnu spoluprácu, ale s ľudskou tvárou. A v duchu pápeža Františka – pamätať na tých, ktorí zostávajú na okraji.
Ako obstála Cirkev?
Cirkev vstúpila do rokov slobody s jasným cieľom: obnoviť svoju infraštruktúru – stavala a opravovala kostoly a pastoračné centrá, vzdelávala a vychovávala veľké počty nových kňazov. Hranice rímskokatolíckych a gréckokatolíckych diecéz boli prekreslené (nebolo to dokončené, procesy miestami veľmi osobité, ale malo to svoj prínos). Čitateľnou črtou jej činnosti bolo prorodinné zameranie (ponúkala množstvo pekných ucelených programov, aj jednorazových podujatí, avšak neraz najviac v spoločnosti rezonovali moralistické direktívy zasahujúce do oblasti manželskej intimity). Fundamentálnym znakom bola exkluzívnosť nadväzujúca na 40.-te roky dvadsiateho storočia, nie inkluzívnosť prelomu tisícročí. Vieme pomenovať oblasti práce s rodinami, ktoré sa podarili: napríklad príprava snúbeneckých párov na manželstvo. To je súbor úžasných projektov, ktoré nikto iný nerobí a zásadným spôsobom to obohacuje nielen cirkevné štruktúry, ale celú spoločnosť. Tu je cítiť, že v tejto oblasti Cirkev žila s presahom. Veľký posun nastal aj v oblasti práce s Rómami, mládežou, v oblasti ekumenizmu a charita sa stala rešpektovanou značkou.
Kredit Cirkvi z 90.-tych rokov je však preč. V dvadsiatych rokoch 21. storočia čaká spoločnosť a Cirkev na Slovensku nová zásadná transformácia. Sú na to Cirkev ako spoločenstvo a jej predstavitelia pripravení mentálne, duchovne, pastoračne? Cirkev na Slovensku sa uzavrela do svojho sveta, nezvládla prechod do života v pluralitnej spoločnosti. Zabudla dospieť v rámci verejnej diskusie, verejné priestory sú pre ňu skôr príťažou ako príležitosťou (ešteže je projekt pre mladých Godzone, ktorý ukazuje inú tvár Cirkvi).
Synodalita pápeža Františka ukazuje smerovanie, ktorým by sa Cirkev mala uberať, avšak pre mnohých je to nielen neznámy princíp, ale aj okrajový či dokonca neprijateľný... A to je omnoho závažnejšie, čo sa týka pohľadu do budúcnosti života Cirkvi na Slovensku. Veľkou pomocou pre rozvoj života Cirkvi na Slovensku by mohli byť skúsenosti zo zahraničia ako cesta pri kreovaní participatívnych orgánov spolurozhodovania na úrovni farností a diecéz.
Za ostatné roky vznikla, a nielen na Slovensku, skupina kresťanov, ktorú by sme odvolávajúc sa na evanjelium mohli nazvať kresťania posledných lavíc. Je metaforou pre každého, kto sa cíti mimo systému, ale nechce sa vzdať vlastnej cesty, myslenia, humoru ani nádeje. Je to útočisko pre tých, čo nechcú byť vodcami ani nasledovníkmi, ale svedkami – tichými pozorovateľmi, ktorí vnímajú, že z poslednej lavice je niekedy vidno viac než z kazateľnice.
Čo nedobehneme, to dokráčame
Po roku 1989 sme si často hovorili, že chceme dobehnúť zameškané desaťročia – dobehnúť Európu, dobehnúť svet. No dnes už vieme, že sloboda nie je šprintom na sto metrov, ale skôr vytrvalostným pochodom, v ktorom sa treba občas aj zastaviť, pozrieť dozadu, pochopiť a ísť ďalej. Čo nedobehneme, to dokráčame – pokojne, s vedomím, že cieľom nie je tempo, ale smerovanie. Sloboda, ktorá sa neukotví v hodnotách, sa mení na chaos. A hodnota bez slobody sa mení na príkaz. Len spojenie oboch vytvára vnútornú rovnováhu človeka, rodiny i národa. Sloboda bez koreňov sa rozpadá – ako rieka, ktorá stratí prameň. Ján Pavol II. v encyklike Veritatis Splendor napísal: „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“
Z koreňov, ktoré nesmú vyschnúť
V našom kultúrnom priestore majú hodnoty svoje meno. Volajú sa Vianoce, Veľká noc, samaritán, posledný súd, matka, krst, Cirkev. Nie sú to len slová viery, ale civilizačné symboly, ktoré dávajú výraz a podobu tomu, čo nazývame ľudskosťou. V nich sú implicitne prítomné univerzálne princípy – úcta k životu, schopnosť obety, empatia, spravodlivosť, milosrdenstvo, dôstojnosť ženy, rovnosť pred Bohom, úcta k dejinám, zodpovednosť za pravdu a vďačnosť. Tieto korene netreba predefinovať, ale obnovovať. Nie revolúciou, ale kultúrnou renesanciou – tichým, každodenným návratom k tomu, čo dáva zmysel. Ako napísal Benedikt XVI. v roku 2009, „naša doba si vyžaduje novú humanistickú syntézu“. Nie návrat do minulosti, ale nové spojenie rozumu, kultúry a viery. Toto prepojenie človeku opäť pripomenie, že sloboda nie je len možnosťou, ale aj povolaním.
Od logiky dobiehania k logike tvorenia
Po Novembri sme sa učili hovoriť novým slovníkom. Dnes sa učíme počúvať. Vtedy sme chceli dobehnúť svet, dnes musíme pochopiť, že svet čaká, ako obstojíme sami pred sebou. Kresťanstvo nás učí, že sloboda nie je len priestor, ale smerovanie. Nie reagovať, ale tvoriť. Nie porovnávať, ale slúžiť. Nie búrať, ale obnovovať. A práve kultúra je to, čo nám dnes chýba – nie ako estetika, ale ako etika každodennosti. Sloboda bez kultúry sa mení na trh, kultúra bez slobody na svätyňu bez dýchania. Obnoviť rovnováhu znamená naučiť sa opravovať – nie vyhadzovať, ale tvoriť znova.
Keď nás dobehne minulosť
Minulosť sa k nám nevracia preto, aby nás trestala, ale aby nás učila, a cez jej prijatie (a odpustenie) aj uzdravila. Každý národ musí mať odvahu pozrieť sa jej do očí – bez nenávisti, ale s pravdou. Viera, že posledné slovo má dobro, nie je naivným optimizmom, ale základom civilizácie, ktorá prežila všetky revolúcie. Krajina, ktorá stratí vieru v dobro, začne upadať do cynizmu – a cynizmus je len unavená podoba beznádeje. Nielen učitelia, ale my všetci sme pozvaní formovať, nie deformovať; reformovať, nie predefinovať. Lebo manipulácia a ideologický tlak sú len inou formou neslobody – tichšou, ale rovnako dusivou. A 17. november predsa nebol o tichu, ale o hlase, ktorý znova začal hovoriť pravdu.
Vedomie kontinuity a zmyslu
Sedemnásty november 1989 je viac než historický dátum. Je to pamiatka pamäti – moment, ktorý ukazuje, že sloboda nie je daná raz navždy, ale musí sa živiť spomienkou, dialógom a odvahou byť zodpovedný. V postmodernej Európe, kde sa všetko stáva plynulým a premenlivým, je pamäť tým, čo dáva ľudskému a spoločenskému životu chrbticu. Nie ideológiu, ale vedomie kontinuity a zmyslu. Pamätať na 17. november znamená nielen oslavovať minulosť, ale nechať sa ňou formovať – aby naša sloboda mala dušu a aby sme aj v tekutom svete žili integrálne: s pamäťou, pravdou a solidaritou. Nestačí „zrušiť múry“, ani „vybudovať nové“. Potrebujeme priestor spoločnej skúsenosti a empatie – kde sa ľudia nehodnotia podľa kúpnej sily, ale podľa schopnosti spolunažívať.
