Žilinský Večerník

21. apríl 2024 | Ervín
| -0°C

Zaujalo nás

Príbeh od čitateľa: Neposlušná stará pani

Je ráno, veterno a prší. Premýšľam, či v takom nečase vôbec pôjdem behať. Deň predtým som bol rozhodnutý, že po týždni bežeckého leňošenia, ktoré bolo ovplyvnené aj mojimi pracovnými smenami a vstávaním o 03.10 hod ráno, určite pôjdem, nech sa deje čokoľvek.

30.12.2023 | 13:47

Dal som si preto ľahké raňajky, horúcu kávu, nachystal si teplé veci, dobre porozťahoval svaly na nohách a vybehol som von. Napriek vetru, ktorý má chladil na rukách, sa mi bežalo výborne. Moje naimpregnované bežecké tenisky držali teplo na nohách a neprepúšťali vodu z mokrej cesty.
Oblečenie plnilo účel a držalo moju telesnú teplotu, šiltovka zabraňovala padaniu kvapiek dažďovej vody do mojich vlasov. Prvý kilometer som prebehol vo voľnejšom tempe, sústrediac sa na príjemnú hudbu zo slúchadiel v mojich ušiach. Moje stiahnuté skladby z 90-tych rokov, na ktoré mám vždy pekné spomienky z dávnejšej mladosti, mi opäť pridávali na dobrej bežeckej nálade.

Vybral som si dnes rovinatý beh na Vodnom diele Žilina, zhruba 12- kilometrové „kolečko“ po mojšanskej strane, s prebehnutím po moste k pizzerii a druhou stranou dobehnúť domov. Rátal som s tým, že strana od Mojša bude opäť viacej veterná. Prebehol som voľne popod priehradný múr a po dlhých schodoch som vybehol na asfaltovú cestu, ktorá lemuje breh Vodného diela. Asi po 200 ubehnutých metroch v miernom vetre, kochajúc sa pohľadom na zvlnenú hladinu od vetra sa mi niečo väčšie zabelelo na brehu. Spomalil som a vidím, že je to ryba. Vyplavená na breh, po smrti. Zišiel som opatrne dole, tráva bola klzká a naskytol sa mi smutný pohľad na krásneho zubáča. Mohol merať zhruba niečo medzi 70 až 90 cm. Krásny kus, nikdy sa mi ešte nepodarilo vidieť naživo takého veľkého zubáča. Len škoda, že už nemôže plávať vo vode.

Opatrne som sa opäť dostal na pevnú asfaltovú plochu a pokračoval som v behu. Podvedome som ďalej očami prehľadával breh. Boli tam naplavené kusy dreva, plastov. Človek tam nájde naozaj všeličo. Opäť sa sústredím na beh, plynulé voľné dýchanie a hudba. Čistá hlava, nikde ani človeka, iba ja a môj zápas so zdolanými kilometrami. Vibrovanie hodiniek na mojom zápästí mi oznamuje tretí zabehnutý kilometer. Čas už neriešim, zdržal som sa pri uhynutej rybe. Dnes mi celkovo o čas ani nešlo, vedel som, že ma čaká 12-kilometrový beh, ktorý som si chcel užiť v kľudnom tempe a nižšej tepovej frekvencii. Pozerám pred seba, most po ktorom budem prebiehať na druhú stranu, sa pomaly ale isto približuje. Stretávam prvého človeka venčiaceho svojho štvornohého miláčika. Naše pohľady sa krátko stretnú a každý ideme ďalej svojím smerom. Na hladine vidím čln s dvoma rybármi, zabalenými v teplých dekách, ako skúšajú prekabátiť šikovnú rybu z tejto krásnej vody. Napriek tomu, že som oblečený menej ako títo dvaja, myslím že mi je teplejšie. Z vlastnej skúsenosti však viem, že adrenalín a napätie pri zdolávaní ryby vie s telom urobiť svoje. Ešte posledný pohľad na čln a moje myšlienky opäť patria behu.

Vibrácia na zápästí mi oznamuje ďalší kilometer, letmo, čisto zo zvedavosti pozriem na hodinkách čas, za koľko sa mi ho podarilo zabehnúť. Som spokojný, dych je v poriadku, až na ten nárazový vetrík sa mi beží skvele. V tom som zbadal niečo, čo má prinútilo trochu spomaliť. Pozerám k vode a vidím starého človeka prehnutého pri samom okraji vody ako sa pridŕžajúc jednou rukou o betónový stupienok, lepšie povedané schodík, snaží dostať čo najbližšie k hladine chladnej vody. Ako prebieham okolo pomaly, neviem určiť či ide o muža, alebo ženu. Vidím iba, že ide o človeka slušne oblečeného so značne obmedzeným pohybom spôsobeným vekom. Ako prebieham, ešte sa otočím a vidím položenú drevenú palicu na podopieranie pri chôdzi s nalepenými zelenými reflexnými pásikmi. Bežím pomalšie ďalej, v hlave mi však prebieha tisíc otázok. Čo tam ten človek robí? Prečo tak riskuje, že sa
môže pošmyknúť na mokrom betóne a môže skončiť v ľadovej vode? Kto to je?

Otočím sa a vidím, že sa čoraz viac nakláňa nad vodnú hladinu. V hlave mám jasno. Prebehli mi myšlienky, ako toto môže zle dopadnúť a ja opäť na svojom facebookovom účte budem čítať o osobe, ktorá sa stratila. Zastanem a bežím späť. Ako dobieham, vidím, že ide o starú ženu, ktorá v tom momente vyťahovala z vody veľký naplavený konár a s vypätím všetkých síl ho odhadzuje nabok. Len nech nestratí stabilitu, pomyslel som si. Vyberiem si slúchadlo z jedného ucha a pozdravím. Dobrý deň, čože tu robíte? Žiadna odozva, nepočula ma, tak ticho stojím a pozerám, čo robí. Nechcel som ju
vystrašiť. O betónový schodík vyššie mala položenú žltú igelitovú tašku. Keď sa narovnala, videl som jej do tváre. Vtedy som pozdravil opäť a stará žena sa na mňa nedôverčivo pozrela. Odzdravila. Mala na hlave hrubú čiapku, zimnú bundu, všimol som si, že na prste ruky sa jej zaleskol prsteň, možno
obrúčka. Hovorím jej, pani, čo tam robíte tak blízko vody, choďte odtiaľ preč. Usmiala sa a odpovedala: Hej, už idem. Dosiahla na igelitku, vybrala z nej nadrobené pečivo a začala ho hádzať ako najďalej jej to išlo s pokrikom, ktorým privolávala okolo plávajúce kačice. Potom zobrala zo zeme drevenú palicu a pomalým ťarbavým krokom stúpala od vody hore na asfaltový chodník.

Hovorím si, v poriadku, už pôjde domov, tak som na ňu zamával, vložil si slúchadlo zasa do ucha, započúval sa do hudby a začal som znova bežať. Myslel som na ten čas, že dnes mi to veru potrvá a tak isto na tú starú pani. Prečo tam bola sama a tak riskovala vo vetre a chlade. Pomaly som sa myšlienkovo opäť nastavil na beh a sústredil sa na dýchanie a krásne výhľady na vodnú hladinu. V diaľke som videl ďalší čln s rybármi, vidieť, že je ten pravý čas na chytanie dravcov plávajúcich v tejto nádrži.

Podvedome som sa otočil asi po 500 metroch a myšlienkami som bol opäť pri starej pani. Naozaj išla už domov, ako mi povedala? Nikde nevidím žiadneho človeka, pravda je, že som už ubehol od nej väčšiu vzdialenosť a už ani ten zrak mi neslúži na sto percent. Zvedavosť, a možno aj zodpovednosť, ma donútila otočiť sa a bežať naspäť, nech mám svoj vnútorný kľud a ak by sa jej niečo stalo, viem, že by som si to vyčítal, že som neurobil viac. Prebehol som asi 300 metrov a hovorím si, super nikoho už nevidím, hádam naozaj išla domov ako povedala. V tom momente, ako moja hlava spracovávala túto myšlienku, som ju zbadal o 100 metrov ďalej pri ďalších betónových schodoch! Skoro ma vystrelo. Ženská jedna neposlušná!

Tesne pri vode na mokrom šmykľavom betóne vytriasa zvyšný obsah žltej igelitky. Napadlo mi, že asi posledná možnosť bude zavolať hliadku, aby preverila totožnosť dôchodkyne a odviezli ju domov. Zbadala ma ako som dobiehal k nej a terigavo pomaly stúpala na asfalt. Zložil som si slúchadlo z ucha a začal som sa jej vypytovať. Či sa nebojí sama takto chodiť, fúka vietor, voda je ľadová, môže sa jej rýchlo pošmyknúť. Hovorím jej, že nikto tu v takomto nečase nie je, kto by jej v nutnom prípade pomohol. Obzrela sa doprava a doľava a prikývla, že mám pravdu. Dodala ale, že si dáva pozor a plávať vie. Hovorím jej, že aj ja viem plávať, ale v tejto ľadovej vode by jej to moc nepomohlo. Vyzvedal som ďalej, odkiaľ je a prečo takto chodí sama v takom zlom čase. Povedala mi, že je rodáčka z Mojša, kde žije celý život a že takto pravidelne chodí kŕmiť kačky.

Dodala, že už im všetko vysypala a už ide domov. Nakoniec som jej prízvukoval, že ak nepôjde domov, tak zavolám políciu a oni ju domov odvezú. Súhlasila, že už ide naozaj domov, usmiala sa a kráčala po ceste k schodíkom vedúcimi dole z vyvýšeného brehu Vodného diela do Mojša. Dal som si slúchadlo do ucha započúvajúc sa do hudby a dúfajúc, že už hádam pôjde naozaj domov a ja si v kľude dobehnem svoje zvyšné kilometre. Prebiehajúc po moste som na chvíľu zastal pozorovať spomenutých dvoch rybárov. Jeden ťahal rybu a udica sa mu slušne ohýbala. Keď už bola ryba tesne pri člne, odopla sa a vyhrala boj s rybárom.

Pokračoval som teda ďalej, zbehol som z mosta okolo zátoky a už mi zostalo približne päť kilometrov domov. Bežalo sa mi dobre v kľudnom tempe, na tejto strane už nebolo tak veterno. Na čas som už nepozeral, zdržanie pri starej pani bolo veľké. Iba som si kontroloval ubehnuté kilometre vždy, keď mi
hodinky oznámili zdolanie ďalšieho kilometra. Samozrejme mi oči sem tam ešte zablúdili na druhý breh, aj keď som vedel, že na tú vzdialenosť a pochmúrne počasie je to zbytočné. Moje podvedomie má ale donútilo preskúmavať druhý breh nádrže. Takto premýšľajúc som sa dostal popri priehradnom múre na hlavnú cestu, po nej už som spokojne pomaly dobehol domov.

Toto by človek sediaci doma nezažil, zážitky nám zostávajú v hlave a v srdci ešte dlhú dobu, aj počas behania sa človek stretne s rôznymi situáciami. Nie je to iba beh, hlava dopredu a bežím a bežím ako som si aj ja myslel. Za hodinu aj niečo som získal krásny námet na tento príbeh, upevnil som si svoje
zdravie a svoju kondíciu a úplne super by bolo, ak by som aj získavaním takýchto zážitkov motivoval aspoň jedného človeka, aby posilnil športom svoje srdce, svaly, organizmus, celé telo a ten jeden možno namotivuje ďalšieho. Život máme iba jeden, to by sme si mali uvedomiť všetci. Ak som si ja ako veľký odporca behu zamiloval tento šport, verím že ak bude ktokoľvek chcieť, dokáže veľké veci.

Autor: - r -

Zdroj: Stanislav Hreus

Foto: Ilustračná snímka

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod