Transport, ktorý odštartoval deportácie
Prvý transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora vypravili zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942 o 20.20 hod. Do dobytčích vagónov muselo nastúpiť 999 mladých žien a dievčat vo veku 16 až 36 rokov zo Šarišsko-zemplínskej župy. Podľa vtedajšej propagandy mali pracovať v Nemecku a prispieť k vojnovej ekonomike. Skutočný cieľ však bol iný – koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau.
Cesta cez Žilinu a Čadcu
Transport smeroval cez sever Slovenska. Vlak prešiel aj cez Žilinu a Čadcu a územie Slovenska opustil 26. marca okolo štvrtej ráno pri obci Skalité smerom do poľského Zwardoňa. Tam ženy prevzali jednotky SS a nemecká železničná správa. Ešte v ten istý deň popoludní prešli deportované selekciou priamo na rampe v Auschwitz-Birkenau. Podľa svedectiev pamätníkov prežilo väznenie z prvého transportu približne 20 mladých žien.
Desaťtisíce obetí
Týmto vlakom sa začala prvá vlna deportácií zo Slovenska, ktorá trvala do 20. októbra 1942. Počas nej bolo vyvezených približne 57-tisíc židovských spoluobčanov. Najviac z nich zahynulo vo vyhladzovacom tábore Sobibor, kde zavraždili asi 24-tisíc ľudí.
Slovenský štát sa zároveň zaviazal zaplatiť nacistickému Nemecku za každého deportovaného takzvaný osídľovací poplatok vo výške 500 ríšskych mariek. Celkovo išlo o približne 22 miliónov ríšskych mariek, pričom časť sumy pochádzala z arizovaného majetku.
Druhá vlna počas okupácie
Deportácie pokračovali aj po vypuknutí Slovenského národného povstania. Druhá vlna sa začala 30. septembra 1944 transportom zo Serede. Do konca vojny nacisti deportovali ďalších približne 13 500 Židov. Celkovo tak zo Slovenska zahynulo v dôsledku deportácií približne 70-tisíc židovských občanov.
Rozdiel medzi jednotlivými vlnami bol aj v ich organizácii. Kým v roku 1942 ich pripravovala slovenská administratíva spolu s Hlinkovou gardou, v rokoch 1944 až 1945 ich riadili nacistické okupačné orgány, čiastočne s pomocou pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
