Žilinský Večerník

24. apríl 2024 | Juraj
| 1°C

Rozhovory

ROZHOVOR - Elena Vavrová: Hasič má byť oholený, ostrihaný a musí voňať. Netolerujem tetovanie ani piercingy

Všetci muži, prijatí do Hasičského a záchranného zboru SR, prejdú bránami jedinej Strednej školy požiarnej ochrany Ministerstva vnútra SR v Žiline Považskom Chlmci. Najskôr absolvujú 6-týždňovú základnú prípravu a po troch mesiacoch praxe aj 5-týždňový kurz hasiča záchranára. Po polroku je plnohodnotný hasič pripravený ísť do zásahu, ale aj pokračovať v ďalšej špecializácii. Už vo výcvikových priestoroch máte pocit, že im ide o život. Na reálny zásah sú svedomito pripravení a do ohnivého pekla vstupujú s úctou k vášmu životu, zakaždým riskujúc ten vlastný. Pozhovárali sme sa o tom s riaditeľkou školy Elenou Vavrovou. 

31.01.2023 | 10:14

Ste žena v uniforme, ktorá stavia do pozoru desiatky mužov. Čo vás priviedlo do tejto funkcie?

Celý život som v uniforme. Trinásť rokov ako vojačka, neskôr ako hasička. Po 24 rokoch služby ma oslovil bývalý prezident HaZZ generál Alexander Nejedlý, či by som sa na vedenie tejto školy nepodujala. Vedel, že mám dva doktoráty v hasičine, no viem aj pracovať a veliť. Manžel je tiež hasič, požehnal mi to a zmieril sa s tým, že budem mimo domu a budem chodiť na týždňovky. Nie som si  práve istá, či by som dokázala viesť inú školu. Pre svoju prácu potrebujem presné pravidlá a disciplínu.  Stretla som tu ale veľa dobrých ľudí a život sa mi posunul správnym smerom. Keď končíme kurz, vidím kus dobrej roboty, ktorú sme odviedli a vtedy cítim, aký je to pocit odovzdať kus seba. Je skvelé učiť to, čo viete a robíte celý život. Vtedy je človek kompetentný odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

Nie všetky ženy v riadiacej funkcii sa tešia takému rešpektu ako vy. Navyše v takmer čisto mužskom prostredí. Ako ste to dosiahli?  

Absolvovala som všetky výcviky zároveň s mužmi  - zlaňovanie z vrtuľníka, potápanie, lezenie, robila som inštruktorku hasenia požiarov v uzatvorených priestoroch v trenažéri Flashkontajner, nebojím sa tmy, výšky, viem uhasiť oheň. Žena však nie je fyzicky stavaná na to, aby to robila stále. Ukážem ale vôľu a to, že to viem urobiť, idem predsa príkladom. Ako škola sa síce posúvame o poriadny kus dopredu a sme moderná inštitúcia, ale čo sa týka disciplíny som  stará škola. Na chlapov som prísna, ale spravodlivá. Hasič má byť oholený, ostrihaný a má voňať. Má vedieť pochodovať, pracovať, tancovať a milovať. (smiech) Netolerujem piercingy, tetovanie a  ak ho už niekto má, musí ho zakryť dlhým rukávom, dlhé vlasy ani brady.  Dvakrát som videla ako sa dlhé vlasy chytili a spôsobili hasičovi popáleniny krku a tváre. Dýchacie prístroje musia priľnúť na hladko oholenú tvár. A pracovné návyky by si mal každý priniesť z domu. Nemôžeme tolerovať ústupky a protekciu. Ak by to tak bolo, chceli by ste aby vám majetok a život prišiel zachraňovať protekčný človek? 


 

Zvládnu výcvik všetci?

Polovica z tých, čo príde, pozná hranice. Tridsať percent  zrovnám disciplínou, s desiatimi percentami to ide ťažšie, ale predsa a 10 percent odíde. Občas sa mi stáva, že stredná generácia, okolo 40 rokov veku, sa ťažko zmieruje s tým, že im rozkazuje žena, aj keď doma zrazia päty a poslúchajú.  Ak to nejde inak , nastúpi inštitút funkcie a poriadok si spravím. Na začiatku výcviku vždy vidím, koľko vecí nevedia, no na konci si uvedomím, aký kus cesty prešli  a že sú pripravení na skutočný hasičský život.

Aj pri najzodpovednejšom štúdiu dokáže prax prekvapiť...

Keďže k nám nastupujú zväčša študenti po maturite, sú prekvapení, koľko sa aj napriek tomu ešte musia učiť. Mnohí až tu, počas výcviku zistia, že majú strach z výšok či zo stiesnených priestorov. Ale to všetko sa dá nacvičiť. V základnej príprave zistia, k čomu inklinujú, či je to protiplynová, zdravotná, lezecká či potápačská špecializácia. Ešte sa mi nestalo, že by to niekto dobrovoľne vzdal. Že neurobí skúšky alebo ho vylúčime za nejaký priestupok, to je iná vec.

Ako teda vyzerá školský denný režim?

O 6.30 sú raňajky, o 7.00 nástup celej školy, kde sa podáva hlásenie. Pokračujeme  poradovou prípravou, pochodovaním v areáli a o 8.00 začína vyučovanie a výcvik, ktorý s prestávkou na obed trvá do 15.30. Popoludní majú študenti  voľno, no na internát sa musia vrátiť do 22.00, aj napriek tomu, že sú dospelí. Sme zariadenie ministerstva vnútra, takže prísny režim je namieste. Do priestorov sa nesmie nosiť alkohol, počas týždňa robím námatkové dychové skúšky. Našlo sa viac odvážlivcov, no dôsledkom takéhoto porušenia predpisov je nielen vylúčenie zo školy, ale aj výpoveď z hasičského zboru, čo znamená stratu zamestnania.

Škola urobila veľký skok dopredu, čo všetko sa podarilo vybudovať a čo máte v pláne?

Za 6,5 roka som na opravu a údržbu školy zohnala 1,118 milióna euro.  S úpravou podložia a odvodnením  sme vyasfaltovali celý dvor, rozostavané je multifunkčné ihrisko, nové kotly, zrekonštruovali  sme celý internát, učebne, vybavili sme fitnescentrá.  V ďalšej etape by sme chceli dokončiť ihrisko, pokračovať v asfaltovaní areálu, vybudovať garáže, trenažéry a aulu so študentským zázemím. Teší ma, keď sa veci posúvajú dopredu. A pridanou hodnotou je učiť to, čo viete a čo robíte celý život. Vtedy je človek kompetentný odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.


 

Prijali ste mladých učiteľov, ste s nimi spokojná?

Určite áno. Majú hasičinu v srdci a v hlave všetko usporiadané tak, ako má byť. Pokiaľ za mnou prídu, že sa potrebujú ďalej vzdelávať, dám im možnosť, zoženiem peniaze, všetko vybavím. Chcú pracovať pre  školu, aj na sebe a čo viac si môžem priať. Na celom Slovensku je približne 3 800 profesionálnych hasičov. Všetci prejdú našimi bránami. Kapacita školy je 150, takže v piatich triedach je permanentne asi po 30 mužov a tí si z nich berú príklad.

Bez urážky, nie sú dnešní chlapi trošku citlivejší ako voľakedy?

Je to naozaj tak. Chýbajú nám prísnejší oteckovia a mamičky sa zmenili na servisnú službu. To pre deti nie je dobré. Radi by mali zdatného hasiča, ale boja sa, že pôjde do ohňa. Ale všetci nemôžu sedieť v kanceláriách. Byť hasičom nie je  práca pre zárobok. Je to poslanie. Myslím si, že určitá forma základnej vojenskej služby by nikomu neuškodila. Aj keď mnoho žien je v riadiacich mužských funkciách, v základnom životnom poslaní má platiť, že muž má byť mužom a žena ženou.

Z toho, čo sme videli, máme pocit, že hasičom ide o život už pri výcviku. Je naozaj náročný, z čoho všetkého pozostáva?

Hasiči sa prakticky celoživotne vzdelávajú. Zo základného výcviku sa posunú buď na  hasiča záchranára, potom  na strojníka, alebo si urobia inú špecializáciu. Čo sa týka praktického výcviku, absolvujú lezeckú prípravu, sebazáchranu, protiplynový polygón, kde idú s dýchacím prístrojom do klietok a musia extrémne náročnú dráhu prejsť potme, v zadymenom prostredí, so zvukmi, svetlami  ako pri požiari. Máme ohňový dom, kde sa simulujú javy, ktoré  môžu vzniknúť pri požiari v uzavretom priestore. Ak je požiar vonku, nie je to také nebezpečné, vždy sa hasí  z bezpečnej vzdialenosti, ale pri vnútorných požiaroch hrozí väčšie nebezpečenstvo, môžu tam byť rôzne chemické látky a aj oheň sa správa úplne inak.

Môžu byť pri reálnych zásahoch ženy?

Nie, len muži.  Vecné bremeno je u žien do 15 kg a výstroj hasiča je oveľa ťažší. Navyše v ohňovom dome sme zistili, že chlapi majú podvedome strach o svoje kolegyne, nastupuje ochranný reflex, a to ich pri zásahu oslabuje. Ženy sú veľmi zdatné operačné dôstojníčky, ekonómky,  osvedčujú sa vo vedúcich funkciách či v oblasti požiarnej prevencie. Reálne zásahy sú ale čisto mužská záležitosť.

Aj týždňovky bývali čisto mužská záležitosť. Ako je to teda u vás?

Keďže som z Malaciek, pracujem 300 km od domu  a skutočne chodím na týždňovky. V pondelok vstávam pred štvrtou ráno, lebo chcem ešte nedeľu stráviť doma. Prvý deň v práci je ťažší, aj kvôli cestovaniu, takže som rada, keď popoludní urobím nejaký nákup a večer si oddýchnem. Od utorka do štvrtka si vo voľnom čase buď idem zacvičiť, alebo absolvujem manikúru, pedikúru, ale najmä všetky nákupy, ktoré nestihnem doma, pretože cez víkend chcem byť predovšetkým s rodinou. Občas príde vhod aj samota, rada si niečo prečítam, ale dostavia sa aj dni, keď si uvedomím, že by som bola rada doma. Aj ten čas nastane a keď raz svoje poslanie slávnostne ukončím, myslím, že budem spokojná s tým, čo som tu zanechala. To, čo robím má totiž zmysel.

 

Elena Vavrová bez uniformy

Rodina: manžel Ivan, dcéra Adriana, vnučka Viktória.

Vzdelanie: vysokoškolské (policajná akadémia a zvolenská univerzita)

Najlepší relax: v prírode a pri čítaní historických kníh.

Cestovateľský sen: Prešla som tohto veľmi veľa, najviac ma oslovil Egypt, kvôli histórii

Obľúbené miesto na Slovensku: Terchová

Z jedál nikdy neodolá: bryndzovým haluškám

Najhoršia ľudská vlastnosť: klamstvo, zákernosť

Na ľuďoch si najviac váži: pracovitosť a úprimnosť

Zaručene ju rozosmejú: dvojzmyselné vtipy a môj manžel. Sme spolu 32 rokov a Žilina je naše osudové miesto, stretli sme sa tu na dôstojníckej vojenskej škole.

 

Jediná Stredná škola požiarnej ochrany na Slovensku

Otvorili ju 12. februára  1970 v Žiline. Spadá pod Ministerstvo vnútra a jej poslaním je príprava kvalifikovaných príslušníkov HaZZ. Ročne jednotlivé prípravy absolvujú v priemere tieto počty príslušníkov HaZZ- základnú 155, špecializované odborné asi 305, odborné prípravy 524. Škola tiež zabezpečuje odborné prípravy pre závodných hasičov a opakovaný výcvik v polygóne, ktorý musí raz ročne absolvovať každý hasič, za rok dovedna viac ako 2 600. Súčasťou areálu školy sú okrem učební viaceré výcvikové priestory, kuchyňa s jedálňou, kaplnka či internát s voľnočasovým zázemím.  Pre zaujímavosť dodajme, že prvý hasičský zbor na území rakúsko-uhorskej monarchie bol ustanovený príkazom Márie Terézie vo Viedni v roku 1759.

Majú Pomník statočnosti a odvahy

Žilina je odjakživa centrom hasičstva. Vyše 50 rokov je tu jediná škola, ktorej bránami prešli všetci hasiči,  v meste sídli záchranná brigáda, okresné i krajské riaditeľstvo HaZZ, vysoká škola s fakultou bezpečnostného inžinierstva a je teda prirodzené, že pri zriaďovaní pamätníka hasičom, ktorí zahynuli, padla Žilina ako prvá voľba. Tri roky stojí pamätník s menami, postavený výlučne z príspevkov darcov a venovaný statočnosti a obetavosti hasičov v areáli školy ako symbolický cintorín. Tiež jediný na Slovensku. V každom kvádri s názvom krajského mesta je hlina, prinesená z príslušného kraja. „V škole ich dokážeme naučiť všetko o nebezpečenstvách a rizikách pri zásahu, ale nevieme ich naučiť to, ako predchádzať svojmu osudu,“ hovorí na pietnom mieste Elena Vavrová.

 

 

 

 

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod