Dopadol galavečer skvele?
Pripomenuli sme si 70 rokov založenia zariadenia, ktoré funguje prakticky nonstop a poskytuje služby ľuďom v sociálnej sfére. Projekt v priestoroch Mestského divadla v Žiline som kvitoval nielen ja, pretože bol poďakovaním všetkým za neúnavnú prácu. Verím, že sa to celé podarilo a malo to pre všetkých hlbší zmysel. Ja osobne som bol maximálne spokojný.
Aké služby poskytujete?
Sme k dispozícii prijímateľom sociálnej služby od vstupu do dospelosti prakticky až do konca života. Domov na polceste v Bytčici, plus tí, čo nemajú kde bývať po ukončení pobytu v detskom domove alebo nemajú zázemie. Ide o tri prevádzky, táto je Centrum sociálnych služieb Straník v Tepličke, potom druhá je Kultúrna 41 a spomínaná v Bytčici 1217.
Centrum služieb Straník v Tepličke? Nepomýlili ste sa?
Z tohto sú všetci v šoku, nie ste prvý a ani posledný. My sa na tom už roky smejeme, ale naše centrum je katastrálne v Tepličke, ale smeti napríklad platíme v Žiline, no dane už v Tepličke. Autom sa pritom dostanete k nám cestou do Zástrania, a nik by nepovedal, že už patrí do katastra obce Teplička nad Váhom. Ďalšie zariadenie, kilometer vyššie, sa už nachádza v Žiline. V tom majú poštári totálny chaos, no už sme si všetci zvykli.
Čo vám robí aktuálne najväčšie starosti?
Financie a kvalitný personál. Rozmenené na drobné je to skôr udržanie kvalitného personálu, pretože financovanie sociálnych služieb od ministerstva cez ich tabuľkové platy či dotácie je chaotické. Rád by som zmenil prístup na ministerstve a prehodnotil financovanie týchto služieb, pretože modernizačný dlh nielen našich zariadení je obrovský a je potrebné ho racionálne riešiť.
Zamestnanci teda vykonávajú prácu s láskou?
Presne tak, v sociálnych službách ostávajú už len tí, čo to naozaj robia pre určitý cit a nie prioritne pre peniaze. Majú chuť pomáhať, čo si nesmierne vážim. Na porovnanie upratovačka v nejakom potravinovom reťazci zarobí viac než sociálne pracovníčky. Názor si potom urobte všetci sami.
O vás je zaujímavá perlička, že túto prácu máte ako mierny koníček a živí vás doslova niečo iné.
Máte trochu mylné informácie, ale vysvetlím. Toto je môj život, no potrebujem aj niečo robiť manuálne, kde zapojím aj fyzickú aktivitu, preto po práci občas opravujem autá, čo je skôr dobrovoľnícka činnosť. Je to celé paradox, lebo v centre som v roku 2007 začínal ako údržbár, až som riaditeľ. Túto prácu však najviac milujem a som jej maximálne oddaný.
Po odchode bývalej riaditeľky ste vyhrali riadny konkurz, prečo máte stále vášeň ako na začiatku?
Občas mám pocit, že z toho celého robíme vedu, hoci opak je pravdou. Ako spoločnosť by sme týchto ľudí mali začať brať vážne a podať im pomocnú ruku. Chcem im zabezpečiť druhý domov, kde môžu byť rozvíjané ich talenty v rámci životných trápení najmä zdravotného charakteru. Každý deň im chceme vytvoriť normálny život bežného rodinného typu, čo aj mňa napĺňa určitým poslaním.
Hovorí sa, že každá spoločnosť je tým najsilnejšia, ako sa dokáže postarať o tých najslabších. Nám sa to v Žiline darí?
Všetky tieto zariadenia boli tabuizované. Prijímatelia sociálnej služby nemohli chodiť do mesta, do kina a tak ďalej. Viete, sú tu všetky stavy – od alkoholikov po psychické či úrazové stavy, ale aj depresie. My ich zapájame do bežného života, lebo ich pustíme na kávičku, do kina, na plaváreň, na rôzne predstavenia v meste, no predtým ich ľudia brali, aby boli zavretí na okraj spoločnosti a máme od nich pokoj. Stále sa stáva, že ich spoločnosť nedokáže akceptovať – v mestskej doprave či v kostole, len preto, že vyzerajú inak. Odpoveď teda znie, že nám sa zatiaľ nedarí zabezpečiť dôstojnú starostlivosť o túto skupinu obyvateľstva aj v Žiline.
V kostole? To vám vieme iba ťažko uveriť...
Chápem, je to citlivá téma, ale toto mi hovoria naši klienti, pretože ich to nesmierne trápi. V kostole sa na nich poukazuje, lebo sú iní a majú určité deformácie, napríklad hlasné prejavy, no podľa mňa majú rovnaké právo ísť do kostola ako aj my ostatní.
Vaše centrum na Straníku prakticky žije celý rok. Ktoré akcie považujete za tie najvýraznejšie?
Je toho dosť, no také dvojdňové športové hry sú fantastické pre všetky zariadenia v kraji. Organizujú sa opekačky, fašiangy, klasicky Veľká noc, stavanie mája, Mikuláš a Vianoce. Jednoducho sa robí všetko ako pre normálneho človeka. Stačí navštíviť stránku nášho zariadenia alebo facebookovú stránku a uvidíte sami.
Je výhodou, že centrum je mimo mesta v časti Zástranie?
Dobrá otázka, no má dve roviny. Jazdí nám sem mestská doprava, kde prijímatelia sociálnej služby majú veľký areál na využitie, ale menej výhod je pre mladých ľudí. Nemôžem vždy poslať niekoho z mladšej generácie, pretože mnoho akcií sa koná práve v centre mesta Žilina.
Máte nejaké vízie, ktoré by ste chceli naplniť v najbližšom období?
My muži sme viac zameraní na budovy a rekonštrukcie, preto verím, že všetky naše budovy privedieme do stavu, ktorý bude zodpovedať moderným sociálnym službám hodným roku 2025. Navyše mám veľký sen o výstavbe centra pre autistov, čo je sklad veľkého hangára, no sme dosť limitovaní najmä v tom, že sme už v rámci výziev ministerstva obmedzovaní podmienkami výzvy. Sme už príspevková, nie rozpočtová organizácia a niektoré podmienky nás obmedzujú, čo nám bráni zapojiť sa do rôznych grantových programov. Z tohto dôvodu využívame na zapájanie do grantov OZ pri CSS Straník.
Na rade sú potom sponzori, neboli by naklonené žilinské firmy pomôcť takémuto projektu?
Štedrosť verejnosti postupne ubúda, no je ich dosť z toho pohľadu, že sa s nejakou diagnózou stretli alebo ju majú v rodine. Títo ľudia vedia pomôcť, ale veľký kredit dávam žilinským firmám, ktoré s postihnutými ľuďmi nemali nič spoločné, no raz to skúsili a sú s nami už dlhodobo. Nie je to len o peniazoch. Viaceré firmy k nám prichádzajú ako dobrovoľníci a pomáhajú s rôznymi akciami, čím sa vytvára krásna komunita. Noví ľudia, nové podnety, nové zážitky – to je čosi iné ako my zamestnanci.
My zo Žilinského večerníka sme prispeli malou sumou, no potešil vás príbeh. Prezradíte viac?
Dlhé mesiace pred našimi oslavami 70. výročia som mal sľúbené od starostky obce Hlboké a župnej poslankyne Karin Holešovej, že bude moderátorkou podujatia. Pár hodín pred akciou mi priniesla moderátora, ktorý sa všetko naučil za pár minút. Na jednej strane som bol z toho v strese, no na druhej jej ďakujem, že vás k nám priviedla. Je krásne, že ste pocítili túto potrebu pomôcť, a nesmierne si tieto financie od vás vážime.
Hospodársky výsledok na konci roka je taký, že ste rád, ak máte pravidelne na výplaty pre zamestnancov?
Som rád, že môžem vyplatiť výplaty a hlavne uhradiť faktúry, ktoré je možné odložiť. Ostatné prechádzajú do ďalších rokov, no nedá sa to takto stále ťahať. Koniec si vieme ľahko predstaviť, lebo odídu zamestnanci a o prijímateľoch sa nebude sa mať kto postarať. Nuž, bojujeme, ale tento príbeh je každým rokom smutnejší. My sa však nevzdáme.
Vás záverečný odkaz pre čitateľov Žilinského večerníka?
Buďte vnímavejší na uliciach, lebo človek vedľa vás nemusí byť opilec či užívateľ drog, no môže mať zdravotné problémy a treba mu pomôcť. Niektorí naši prijímatelia sociálnej služby boli dlhé roky zatajovaní. Najznámejší prípad je „Janka sponka“, ktorú pozná celá Žilina. Tri roky ju skrývali pred svetom, nik o nej nevedel a my sme ju v centre dali dokopy. Teraz je u nás šťastná, a keby ste ju videli, tak má stály úsmev, sponky a kinder vajíčka. V tomto kontexte sa ľudia vyzbierali na jej pobyt a niektoré firmy prispievajú doteraz. Preto opakujem, buďte vnímavejší, lebo ľudí ako Janka máme stále viac a viac.
KTO JE JOZEF BUKOVÝ (39)?
Rodné mesto, aktuálne bydlisko: Veľké Rovné
Rodinný stav: slobodný
Vzdelanie: Mgr., MBA
Životné krédo: Pokiaľ nevyskúšaš, nemôžeš povedať, že sa to nedá.
Cestovateľský sen: Japonsko
Obľúbené jedlo: palacinky
Športový vzor: Ayrton Senna
Typická vlastnosť: neustála pracovitosť
