Ako rýchlo uletelo Vyletelkovi 32 rokov na pozícii primára v žilinskej nemocnici?
Neuveriteľne rýchlo, teraz mám v živej pamäti, ako som nastupoval v roku 1975 do nemocnice a od apríla 1990 som bol primárom. Je to neskutočná rýchlosť, pri nástupe som si ani nevedel predstaviť, koľko pri tom budem. Jedným slovom fantázia. Pracujem v podstate ďalej, smejem sa, že bude zo mňa emeritný primár. Ubudne mi administratíva a vedúca funkcia, no ďalej pokračujem na stacionári v zákrokoch, prakticky 80 percent práce mi ostáva.
Ešte vás to celé vnútorne napĺňa a baví?
Boli niekedy určité momenty, no vek vás nepustí, mám predsa 72 rokov, ale táto práca ma stále baví. V hlave mám predstavu, že robiť na plný úväzok ešte dva roky a potom ísť na polovičný či venovať sa súkromnej sfére.
Čo je najväčšia radosť pri vašej práci?
Pri práci s ľuďmi evidujete aj negatívne skúsenosti, keď napríklad sa nedarí pacienta vyliečiť a človekovi je úprimne smutno. Avšak náramne prevažujú pozitívne momenty, ktoré nielen mňa držia pri tomto povolaní.
Je o vás známe, že máte exkluzívnych športových pacientov. Ako sa ku vám dostali?
Skončil som s hokejom ako tretiak na vysokej škole, po skončení medicíny som začal robiť doktora pre basketbalistov a vydržal som 25 rokov. Mladší syn Samuel začal športovať a s ním som uskutočnil návrat k hokeju, začal som hrávať za starých pánov a nadobudol som tak mnoho priateľstiev z týchto športov. Problémy s chrbticou ma začali zaujímať, začali sme poškodené platničky liečiť ozónom, aby športovci nemuseli končiť na operačnom stole. Ako prvého prominentného pacienta som mal hokejistu Richarda Kapuša, keď reprezentácia mala sústredenie v Žiline. Vtedajší lekár tímu Jančovič prišiel za mnou, že má Kapuš problémy a treba sa na neho pozrieť. Po vyšetrení sa mi jasne ukázali určité problémy, mal veľký nález na platničke a jemu prvému som to pichol. Absolvoval všetky zápasy na majstrovstvách sveta v Lotyšsku 2006 a potom už viete. Športovci si to povedali medzi sebou a chodia ku mne až doteraz. Prakticky vďaka Kapušovi sa spustila poriadna lavína.
Do Žiliny neraz prišiel za vami Šatan, Hossa či hlavne Zdeno Chára. Vy už s nimi máte doslova priateľský vzťah?
Špeciálne Zdeno Chára sa ku mne dostal neskoro, ale minulý rok, keď robil prípravu pred svojou poslednou sezónou, si natrhol prsný sval a potreboval rýchlu liečbu, pretože za tri týždne letel do Ameriky. Nejako sa to podarilo, odohral svoju poslednú sezónu a je to zaslúžene náš slovenský hokejový velikán. Je to veľmi dobrý človek, veľmi si váži moju pomoc a práve tá jeho ľudskosť sa mi najviac páči. Stretol som sa s ním aj na kongrese v Bostone, nielen tam, ale aj vždy bol láskavý a dobroprajný. To isté môžem hovoriť aj o ostatných hokejistoch, ktorí ma vyhľadali ako Handzuš, Nagy, Graňák, Klepiš, Bartečko, Pavlikovský, Tatár či Mrázek.
Vraj vaša liečba ozónom je na Slovensku veľmi populárna aj v porovnaní so svetovými štatistikami.
Od roku 2004 priemerne touto ozónovou metódou na platničky liečim vyše tisíc pacientov, inde je bežným trendom v zahraničí, že tých zákrokov je do stovky. Pod tisíc sme ešte vôbec neboli, na svetových kongresoch, keď hovoria prednášky o vyliečených 150 pacientov, tak všetci zrazu híkajú. My v Žiline sme niekde nad tisícky úspešných prípadov, čo si nesmierne vážim.
Hokejovú stopu v rodine zanechal váš syn Samuel, ktorý je brankárom. To vás napĺňa veľkou radosťou?
Začiatky mal ťažké, prakticky na celom Slovensku ma z hokeja všetci poznali. Každý si myslel, že ho asi budem umelo tlačiť do popredia. Útočník zahodí tri veľké šance, no to sa stratí, ale brankár ak dostane tri lacné góly, tak to je poriadny prúser. Postupne rástol a teraz sme ako rodičia s manželkou maximálne spokojní. Pôsobí na americkej univerzite, v minulej sezóne bol najlepší brankár konferencie a v lige boli štvrtou najlepšou univerzitou v krajine. Hokej ho baví, tiež ho chytilo štúdium, a hlavne to nás teší. Zo začiatku sme mali možno obavu ako si to celé sadne, ale teraz vidieť, že dospel a zaujímajú ho aj veci po športovej kariére. Zatiaľ ho hokej napĺňa a zrejme bude chcieť skúsiť sa po vysokej škole uplatniť v nejakej profesionálnej lige.
Ste už skúsený doktor. Čo najviac chýba slovenskému zdravotníctvu?
Po revolúcii sa mu nikto nevenoval. Urobili sa nejaké reformy za ministra Zajaca, no všetky vlády sa báli vŕtať do socialistického zdravotníctva. Všade vo svete sú problémy, ale Amerika či Nemecko si vie doktorov i personál kúpiť, no u nás odchádzajú zo Slovenska preč. U nás si málokto uvedomí, že personál je totálne preťažený a špeciálne v Žiline. V Bratislave nadávajú, no tridsať rokov dozadu sme mali spádovú oblasť v Žiline 250-tisíc ľudí a jedného neurológa v službe. V Bratislave zas 600-tisíc a 18 doktorov v službe. Personálna situácia je otázna a potom aj ekonomicky nemôžu nemocnice plánovať, lebo sa všetko hasí na mzdy, no na vývoj, inovácie a technológie peniaze neostanú. Toto je podľa mňa ten podstatnejší problém.
Máte v Žiline nejakých svojich nasledovníkov?
Sledujeme pomýlenú dobu, kde možno dajú doktorom viac peňazí, ale vychovať špecialistu je beh na dlhé trate. Od školy je to v našom odbore vyše 10 rokov, k tomu v ambulanciách je teraz prevažná časť dôchodcov a keď aj oni odídu, tak potom čo? Stále bude málo doktorov, lebo ich nevieme vychovať. Každý si myslí, že niečo bude hneď fungovať. Potrebujeme lepšie reformy, nie ako škatuľkovať nemocnice do kategórie. Musíme spravodlivo ohodnotiť výkony, kde si potom ľahko pozriete výkonnosť jednotlivých oddelení nemocníc. Ak by boli niekde mínusoví, tak by zavreli a inde plusoví by ostali. Takto zo zeleného stola rozhodnúť na základe blízkosti od domova pacienta nepovažujem za správny krok.
Čo by ste zaželali čitateľom Večerníka do nového roka 2023?
Tradičné, no úprimné klišé je popriať veľa zdravia. Tiež by som uistil všetkých zo Žiliny a okolia, aby nemali strach zo žilinskej nemocnice, lebo má potenciál obrovského rastu. Nikdy nebol obrovský problém s lekármi či sestrami. Ak bude prebiehať reforma normálne a príde dostatočné vybavenie, tak Žilina bude mať špičkovú nemocnicu, to mi môžete veriť.
