Videli ste niekoho v rodine hrať na heligónke?
Hral na ňu môj starý otec z maminej strany. Zomrel však skôr, ako som sa narodil a ostala mi po ňom len heligónka. Mama spomína ako bratia jej otca hrávali na heligónke a jeho, ako najmladšieho, k nej veľmi púšťať nechceli. Raz ho ako 8-ročného pristihli hrať a bolo zle nedobre. Keď však videli, že mu to ide, dostal posvätenie a odvtedy hral. Heligónku si chceli aj sami vyrobiť, no peniaze na hlasy (časť nástroja, pozn. redaktorky) im chýbali.
A vy, kedy vás nachytali, že na ňu hráte?
Keď som bol malý, sem tam som ju vzal do rúk a pokúšal sa na nej vylúdiť nejaké tóny, ale zas som ju vrátil do kufríka. Keď som mal 16 rokov, a hudbu som už vnímal inak, chcel som sa to naučiť. Podpichoval som kamaráta Braňa, aby ma naučil hrať na harmoniku. Bol z muzikantskej rodiny a obdivoval som, ako hrá na klávesy a na akordeón. „Máte doma heligónku, nauč sa to, veď to nie je nič ťažké,“ povedal a to ma nakoplo. Vzal som ju a skúšal hrať. Išiel som klapka po klapke a po 5 minútach som zrazu počul, že som zahral pesničku. Keď rozkvitne biela ruža, to bola moja prvá.
Hrali ste ďalej aj popri štúdiu?
Po skončení obchodnej akadémie som pokračoval na Žilinskej univerzite. Áno, stále som hral. Mal som obrovské šťastie, že ma raz na vystúpení na Hlinkovom námestí počul hrať profesor hry na akordeón pán Miroslav Košnár. Prišiel za mnou a pozval ma k sebe na žilinské konzervatórium. Teraz to už môžem povedať, keď mi raz ušiel autobus a ja som mal dosť času do ďalšieho, vybral som sa tam za ním. Ponúkol sa, že ma bude učiť a naozaj som k nemu chodil 10 rokov. Lepšieho učiteľa som si nemohol želať. Pripravil ma aj na majstrovstvá sveta v hre na heligónku v Rakúsku v roku 2005, kde som skončil na 6. mieste.
Bola výučba hry na heligónke vždy vašou profesiou?
Mal som viacero zamestnaní, robil som napríklad dispečera, ale mojím hlavným záujmom vždy bola heligónka. Popri práci som sa venoval aj žiakom, až raz napokon nastal zlom a rozhodol som sa, že svoj profesijný život spojím s heligónkou. Popri výučbe hry som stále premýšľal nad tým, ako ľuďom uľahčiť to, aby sa na heligónke naučili hrať bez toho, že by poznali noty. Naozaj som na to aj prišiel. Zostavil som si kódový zápis piesní vlastnou metódou, bez nôt. Zostavil som prvú publikáciu pre samoukov. Stretla sa s veľkým ohlasom a do dnešného dňa som ich už vydal 21 a momentálne pripravujem ďalšiu. Líšia sa, samozrejme náročnosťou aj repertoárom.
Keď sme pri tom repertoári, inklinovali ste aj k iným žánrom hudby?
Heligónka je predurčená na ľudovú hudbu, ale vždy ma lákalo aj niečo iné, čo sa na nej tradične nehráva. Napríklad francúzske šansóny či slovenské a české populárne piesne. Možno na nej zahrať prakticky všetko.
Je pravda, že sa na nej dá naučiť hrať pomerne rýchlo?
Všetko záleží od toho, aké má človek odhodlanie. Keby každý deň po hodinke trénoval, myslím, že za mesiac by 5 pesničiek vedel zahrať. Ideálne je, samozrejme, začať u dieťaťa počas základnej školy. Keď napreduje a chce sa zdokonaliť, pridávame náročnejší repertoár.
Vidíme, že medzi heligonkármi je už aj veľa žien...
Áno, v porovnaní s mužmi je to prakticky na polovicu. Ale aj veľa detí sa na heligónku učí hrať. Neskromne si myslím, že moje publikácie priblížili túto možnosť veľkému množstvu priaznivcov tohto nástroja. Vďaka nim sa naučilo hrať viac ako tisíc ľudí, detí aj dospelých. Neraz sa mi ozvú ľudia, ktorých ani nepoznám, že sa za polroka alebo za rok naučili hrať podľa mojej publikácie a nikdy by neverili, že to niekedy dokážu. Ďakujú za to, že som im pomohol splniť sen, a to ma nesmierne teší.
Z čoho je odvodený názov nástroja?
Označenie heligónka je odvodené od názvu dychového basového nástroja heligónu, ktorého zvuk, heligónové basy, svojou hlbokou polohou pripomína. Okrem Slovenska, kde je heligónka už takmer v každom druhom dome, je veľmi rozšírená v Rakúsku, Nemecku či Slovinsku, v Čechách už jej tradícia výrazne slabne.
Vyžaduje si nejakú špeciálnu údržbu?
Heligónka sa skladá z hlasovej, basovej časti a mechu. Korpus je z dreva a vo vnútri sú malé kovové časti - hlasy, ktoré vydávajú zvuky. To je duša nástroja a tá je najcitlivejšia Ale vo všeobecnosti je to odolný nástroj, ladí sa možno 2 - 3 krát za celý svoj život. Samozrejme, vyžaduje starostlivé zaobchádzanie a uloženie ako ktorýkoľvek iný hudobný nástroj.
Kto ešte hrá na heligónke u vás v rodine?
Dcéra Adelka hrá na harfe, syn zatiaľ nehrá, takže situáciu zachraňuje iba manželka. Naučila sa potajomky hrať z mojich materiálov, vôbec som o tom nevedel. Ešte sme neboli ani manželia, požičal som jej svoju prvú heligónku, ale neregistroval som, že by sa na nej učila hrať. Raz som prišiel k nim a ona mi vo dverách zahrala kankán. Ostal som ako obarený, kedy sa to stihla naučiť. Zahrala to dobre, pochválil som ju, a to nielen preto, že sme ešte len mali pred svadbou.
Kde všade hrávate?
Chodievam na hudobné veľtrhy do Rakúska, do Nemecka, do okolitých krajín. Na Slovensku je veľa heligonkárov, vďaka čomu je aj mnoho festivalov a prehliadok. Keď začne sezóna, akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Od apríla je každý víkend podujatie v nejakej obci. Vychýrená bývala prehliadka v Oščadnici, na Myjave, v Oravskej Lesnej, Borskom Mikuláši a potom ich začalo každoročne pribúdať. Dvakrát po sebe som bol spoluorganizátorom a režisérom svetového rekordu v počte spoločne hrajúcich heligonkárov v Terchovej. Prvýkrát nás bolo 227 a tri roky nato, v roku 2019, už 305.
Terchovci sú vyhlásení heligonkári, učili ste sa aj od nich?
S Vincom Krkoškom sa poznám od začiatku, ako som začal hrať. On ma zasvätil do tajov terchovského štýlu. Aj Janko Miho má svoj štýl, v podstate ho má každý heligonkár. Pridáva do hry svoje cifry, ozdôbky. Keby sme videli záznam hry a zakryli muzikantovi tvár, hneď by každý spoznal, kto hrá.
Máte nejaký historický nástroj? A ako je dostupný pre záujemcov o hru?
Kedysi bolo na trhu dosť starých heligóniek. Vtedy som nemal túžbu, vlastniť nejaký historický nástroj. Teraz, keď ju mám, nieto starých heligóniek. Je ich málo a preto ich cena závratne stúpa. Väčšinou ich vlastnia zberatelia a keď sa nejaká objaví, je nepomerne drahšia ako nová heligónka. Najmä pôvodné od českých výrobcov ako Hlaváček, či Stibitz sú veľmi cenené. Pre tých, ktorí sa chcú začať učiť hrať, stačí tá najjednoduchšia a použitá stojí okolo 300 eur. Drahšie aj 2-tisíc a zberateľské až do 7-tisíc eur. Kedysi, keď niekto vyrobil heligónku, mal obavu, či ju predá. Dnes je situácia opačná. S popularitou nástroja rastie aj dopyt po ňom a výrobcovia ich nestíhajú vyrábať.
KTO JE MARTIN ČERŃANSKÝ?
Pochádza z: Trnového
Žije v: Trnovom
Vzdelanie: vysokoškolské, Žilinská univerzita
Rodina: manželka Katarína, dcéra Adelka, syn Matej
Povolanie: učiteľ hry na heligónku
Záľuby: beh, spolu s manželkou, 2-3-krát do týždňa po 10 km, mám za sebou 2 terchovské polmaratóny
Najkrajší kút Slovenska: okolie môjho rodiska, s manželkou radi zájdeme ku hore Svrčiník smerom na Stráňavy.
Najobľúbenejšie jedlo: čína, ostrokyslá polievka
